Nachádza sa tu viac ako polovica alpských štvortisícoviek, z tých najvyšších až tri štvrtiny. Ostré, ľadovcami tvarované štíty týčiace sa nad hlbokými údoliami. To je Wallis. Keď som túto scenériu videl prvý krát, ešte som nevedel, aký raj mám pred očami. Až keď som si to po čase uvedomil, padlo okamžité rozhodnutie, a tak sa zrodila akcia, ktorú vám priblížia nasledujúce riadky.

Za prvý a zároveň aklimatizačný kopec sme si vybrali miestnu klasiku – Alphubel. Po 16tich hodinách v aute prichádzame spolu so súmrakom do Taschu a úzkou cestou ďalej pokračujeme až do Ottafe. Tu s ohľadom na pokročilú hodinu zakladáme bivak a ulíhame vedľa auta. Zaspávať s výhľadom na majestátny Weisshorn je hneď na úvod skvelý zážitok. Ráno sa prebúdzame na vode, miestny zavlažovací systém šiel celú noc a všade okolo nás sú kaluže. Po prebalení a ostatných formalitách sa vydávame po ceste smer Taschhutte. Prvé výhľady, prvé lúče slnka, ohlušujúce ticho. Zdá sa, že sme tu dobre. Na terase chaty dopĺňame zásoby vody a pokračujeme v narastajúcej horúčave ďalej. Na planine Chummibodmen definitívne zavrhujeme ďalší postup a vyberáme si tu miesto pre stan. Ostáva už len zbehnúť k autu pre veci, ktoré k tomu potrebujeme: stan, spacáky, karimatky a varenie. Po štyroch hodinách už stan stojí na svojom mieste a my v plavkovom úbore oddychujeme v tieni. Podvečer sa ešte ideme prejsť k nástupu na ľadovec, aby sme ráno nemuseli pátrať a tiež dodržali ono aklimatizačné pravidlo. Keď som si večer pred spaním sumarizoval nastúpané metre, tak ma trošku zarazilo číslo blížiace sa dvom kilometrom.

Ráno vyrážame až o piatej, je jasno, teplo a mesiac svieti, že ani netreba čelovky. Tempo máme lážo-plážo, a tak na ľadovec nastupujeme až pred siedmou. Ten je veľmi kompaktný a prehľadný. Dva strmšie výšvihy nám síce dvíhajú na chvíľu tep, ale zvyšok trasy do sedla Alphubeljoch je veľmi príjemný. Otvárajúce sa fotopanoramata sú pastvou pre oči. V sedle si dopriavame dlhší oddych a dopĺňame. Slnko sa už začína slušne opierať a my v mäknúcom snehu pochodujeme juhovýchodným rebrom k vrcholu. Miestami je to na obe strany slušná hĺbka, ale technicky nič mimoriadne náročné. Najťažším miestom celého výstupu je azda záverečných 20 metrov vo svahu so sklonom okolo 50°. Tu by pošmyknutie malo zaiste fatálne následky, preto sú tu dve erárne tyče s okami pre zaistenie. Samotný vrchol je dosť ťažko rozoznateľný, ešte že tu pred rokom osadili veľký drevený kríž. A tak si krátko po desiatej podávame ruky v nadmorskej výške 4206m. Polhodina kochania sa, jedenia a pitia ubieha v okamihu. Na zostup volíme tú istú trasu, strmý úsek radšej zlaňujeme a v kaši po kolená sa lopotíme dole. V sedle opäť povinné dotankovanie a valí sa ďalej. Po Alphubel-gletscheri už stekajú pramienky vody, ktoré sa v dolnej časti menia na zurčiace potoky s neskutočne čistou vodou. Konečne sme dole z ľadovca, naberáme si vodu a po suťovom chodníku ukrajujeme posledné metre z dnešnej cesty. Po ôsmich hodinách sme späť pri stane, nasleduje oddych ležmo, horizontálny relax, varenie, kúpanie v potoku. Večer si vychutnávame západ slnka a spolu s ním príjemne unavení zalíhame do „duchien“.

Výstup v číslach:
Ottafe (2205) – Chummibodmen (2876): 2h 15min, prevýšenie 671m
Chummibodmen (2876) – Alphubel (4206): 5 hodín, prevýšenie 1330m
Alphubel (4206) – Chummibodmen (2876): 2,5 hodiny, klesanie 1330m
Chummibodmen (2876) – Ottafe (2205): 1 hodina, klesanie 671m

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

HORÁM ZDAR!

Trackback URI | Kanál RSS