Tím Hikers

Kalendár podujatí

Návštevná kniha

Tím Hikers Kalendár podujatí Návštevná kniha

Niekoľko slov o nás, o našom vzťahu a postoji k horám.

V tejto časti môžete nájsť pripravované podujatia jednotlivými členmi nášho tímu.

Ak by ste nám chceli len tak niečo všeobecné odkázať, môžete učiniť tu.

okt 25 2008

Nízke Tatry

Autor

Nízke Tatry

Príjemný víkend strávený v Nízkych Tatrách pre mňa začína na Prievidzskej autobusovej stanici. Tu najskôr chvíľu bojujem o miesto na parkovanie, potom sa chvíľu obzerám, že kde to ten Lubošš aj s Gabikou sú a o ďalšiu chvíľku sa s nimi už bratám a vítam. Vyrážame smer Liptovský Mikuláš. Poslušne hlásim, že počas našej cesty do LM sa nič zvláštneho nestalo. Auto nechávame na Luboššove odporúčanie v Mikuláši pred vojenskou ubytovňou. Keďže sme ho po akcii našli na rovnakom mieste, ako sme ho nechali a v poriadku, môžem smelo odporučiť toto miesto aj ďalším. V prípade, že potrebujete nechať auto v LM, parkovisko pred vojenskou ubytovňou je správna voľba.

ZÁKLADNÉ INFORMÁCIE
Dátum :
17.-19.10.2010
Organizátor :
OZ Hikers
Doprava :
Auto, BUS, traktor 🙂
Nadm. výška :
Chopok (2023 m.n.m.)
Oblasť :
Nízke Tatry
Jedlo a voda :
Vlastné zásoby,
večera a raňajky
na Kamennej chate
Ubytovanie :
1x privat Mária
(Partizánska Ľupča),
1x Kamenná chata
Stúpanie :
1449 m
Klesanie :
1369 m
Účasť :
Hikers tím

Autobusom zo zastávky tuším 13 (dneska hýrim praktickými radami, že?) sa presúvame do obce Partizánska Lupča. Zo začiatku trošku chaoticky krúžime „centrom“ dediny. Navigácia bola postavená na opornom bode kostol. Prúser však v takomto prípade nastáva, keď sú tu kostoly dva a každý navyše iným smerom. Nakoľko som sa veľmi sústredene venoval dodržiavaniu pitného režimu a degustácii slivovice zo západného svahu Rokoša, ani neviem, kto nakoniec navigačnú krízu vyriešil. Myslím, že Miro v spolupráci s Filipom. Nech už bolo tak, alebo inak, šťastne sme dorazili na miesto. Nocovali sme na priváte Mária. Ide o dom skutočne nadpriemerných rozmerov, kde sme mali celé jedno podlažie k dispozícii. Ubytovanie bolo za super cenu (200 Sk / osoba / noc), pekné, čisté, s vlastnými sociálnymi zariadeniami, kuchynkou (dodnes mi je ľúto tej praženice, ktorú som si neurobil. V každom prípade odporúčam a myslím, že sa tam ešte určite niekedy zastavíme. Oceňujem tiež súkromie, ktoré sme mali, nakoľko na podlažie bol vlastný vstup. K dispozícii bola aj terasa, vynikajúca to vec v prípade teplých letných večerov. Tí, ktorých práve napadlo „..na tej by sa ale chľastalo…“ sa môžu hanbiť, lebo nič podobné som na mysli samozrejme nemal. Na tej terase by sa …hrali šachy – je na to ako stvorená. Keď už som sa rozhodol v tomto článku hýriť informáciami a odporúčaniami (závratne tým totiž zvyšujem informačnú hodnotu článku) nemôžem zabudnúť na pohostinstvo – pizzeriu, ktorá sa nachádzala smerom na juhovýchod od ubytovania (teraz som Vás dostal čo?). Ok, no možno to nebolo na juhovýchod, ale nebolo to ďaleko a domorodci poradia ju nájsť. V tejto trošku netradičnej pizzerii sme sa fantasticky najedli a jednou z najcennejších informácií tohto už beztak informáciami nabitého článku je, že tam majú neskutočne dobré pálené (hrušku, čerešňu, …) za 14 Sk (0,46 EURO) poldeci. Mimochodom aj pivko a pizza boli za naozaj ľudové ceny. Čerešničkou na torte bol vtip, ktorý nám rozprával hostinský tesne pred odchodom. Heslom večera, aj celého víkendu ostáva čarovné slovíčko maťahop. Na otázky čo je maťahop odpovedám len ženskej časti populácie a pri osobnom stretnutí. Po krátkom váhaní sa som sa rozhodol, že do článku zaradím aj zmienku o poslednej zastávke toho večera, ktorou bola lokálna vináreň. V tej sme sa cítili ako doma. Dôkazom môže byť aj to, že sa to v nej skončilo vskutku dobrou zábavou a dokonca tancom. Večerom nás sprevádzal miestny dídžej Milan.
Večer končil tancom a spevom, ráno bolo ako to už býva – kruté. Zobudil som sa na budík, ktorý som si ako sa ukázalo veľmi prezieravo nastavil a zistil som, že všetci majú, ako to slušne napísať, v paži a spia veselo ďalej. Na ráno sme mali totiž dohodnutý spoločný odvoz do osady Magurka. Napriek všeobecnej nevôli som všetkých pobudil (česť výnimkám – Dária) a keď sa to všetko vystrojilo a poobliekalo, naskákali sme svorne spolu na vlečku od traktora. Z tohto netradičného transportu sme boli všetci úplne nadšení. V prípade, že máte záujem pozrieť si ako to prebiehalo, kliknite sem. Do osady Magurka je to cca 16km a tak nám tento odvoz (bolo nás veľa na osobné auto) padol veľmi vhod. Túto neštandardnú službu nám poskytli domáci, u ktorých sme boli ubytovaní. Pochopiteľne niečo nás to stálo, ale keď sa „cestovné“ rozdelilo medzi 10 ľudí, bolo akceptovateľné. Osada Magurka je najvyššie položená osada na Slovensku a nachádza sa priamo pod hrebeňom Nízkych Tatier vo výške 1050 m.n.m.
V tejto výške sme teda začínali turistickú časť nášho víkendového programu. Prvým čiastkovým cieľom bolo sedlo Ďurkovej (1709 m.n.m.). Do sedla sa dá dostať po zelenej značke a po nej sme sa snažili ísť aj my. Chvíľu sa nám to darilo viac, chvíľu menej, ale nakoniec sme sa do sedla všetci úspešne vydriapali. Tu sme čakali zhruba hodinku na Luboša a jeho manželku Zuzku, ktorí nás po drobnom nedorozumení čakali v úplne inom sedle. Nakoniec však všetko dobre dopadlo a všetci sme sa svorne (niektorí svornejšie) vybrali po červenej smerom na Chabenec (1955 m.n.m.). Roztrúsili sme sa po hrebeni a užívali sme si krásny, aj keď v týchto výškach trošku veterný deň. Naša trasa pokračovala cez Kotliskú (1937 m.n.m.), Krížske sedlo (1775 m.n.m.), traverzom popod Poľanu, cez jej sedlo, nádherné Dereše (2003 m.n.m.) až na Kamennú chatu pod Chopkom. Išiel som v kvázi-skupinke troch ľudí, teda mňa, Filipa a Dárie. Kvázi-skupinke preto, lebo sme kráčali v zhruba 20 metrových odstupoch a každý bol ponorený skôr do seba a vnímal plnými dúškami nádherné prostredie. Tesne pred Derešmi som už pocítil, že ďalej Filipove a Dáriine tempo nevydržím, tak som si na chvíľu sadol a odpočinul si. Pripojil som sa k Mirovi, ktorý ma počas môjho odpočinku dobehol a spolu sme už dokráčali na Kamienku. V Nízkych Tatrách som bol len druhýkrát a tento krásny hrebeň som absolvoval úplne prvýkrát. No poviem to na rovinu, ostal som úplne očarený. Je to nádherný kus krajiny. Za ten víkend mi Nízke Tatry úplne prirástli k srdcu.
Na Kamennej chate sme sa postupne všetci poschádzali a milá chatárka nás ubytovala. Chata je pekná, čistá, celkom obstojne v nej varia a nocľah je za prijateľnú cenu. Všetky podrobnosti si môžete pozrieť tu. Postele boli pohodlné, len na WC treba ísť von do kadibúdky, čo môže byť v noci a za hmly aj trochu dobrodružné. To je ale detail, na ktorý sme v horách zvyknutí. Západ slnka si viacerí z nás vybehli pozrieť na vrchol Chopku (resp. na Liazkou dovezenú kopu šutrov 🙂 do výšky 2023 m.n.m. Povečerali sme a absolvovali príjemný večer. Niektorí išli spať skôr, niektorí neskôr, ale nálada aj atmosféra bola super. Ráno sa mi podarilo zobudiť ešte pred východom slnka a tak som rýchlo vhupol do gatí, bundy a už aj som upaľoval opäť hore na Chopok, aby som si pozrel východ slnka. Ráno bolo mrazivé, veterné, ale to čo som mal možnosť vidieť a zažiť stálo za to. Natočil som aj dve kratučké a roztrasené videá. Ak máte chuť, môžete si ich pozrieť tu a tu.
Keď som sa vymrznutý vrátil do chaty, už sa podávali raňajky a ja som sa usadil rovno k plnému stolu a napchal sa, ako sa na pána, čo nosí na bruchu futbalovú loptu sluší a patrí. V pláne bol ešte aj nedeľný výstup na Ďumbier, avšak po zhodnotení situácie sme sa rozhodli rovno zostúpiť dolu po modrej značke do Demänovskej Doliny. Luboš s Lukášom a Zuzkou sa vybrali smerom na Ďumbier, ale ani oni nakoniec jeho vrchol v ten deň nedosiahli. Na hrebeni fúkalo ako besné. Zostup bol pokojný a nenáročný. Cestou sme ešte fotili posledné zábery ako o dušu a vychutnávali si prekrásny pohľad na Dereše. Stretli sme cestou dolu aj dvoch starších pánov v prešivákoch, ako si to rázovali naproti nám, ale na pozdrav nám odpovedal iba jeden frflaním o tom, ako nemáme chodiť mimo vyznačených chodníkov. Aj Vám pekný deň, no. Ani sme sa nenazdali a už aj sme boli dolu v lyžiarskom stredisku. Odtiaľ nás zobral autobus naspäť do Liptovského Mikuláša. Rozlúčili sme sa a krásny víkend už bol skoro za nami. Ja, Gabika, Miro a Lubošš sme sa ešte zastavili cestou domov na Dechtároch a dofúkali futbalky haluškami a kapustnicou. Výborne tam varia veru, žiadne cigánske hamburgery. Domov sme dorazili spokojne a šťastne. Mrzí ma síce, že sme nevystúpili na Ďumbier, ale aspoň mám dobrý dôvod sa do Nízkych Tatier vrátiť.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

HORÁM ZDAR!

Zdieľať:

Nie je možné pridať komentár.