jún 20 2011

Trekingovo-horolezecká expedícia k Dhaulágirí

Autor

Trekingovo-horolezecká expedícia k Dhaulágirí

Už v roku 2004, kedy som prvýkrát navštívila Nepál, ma táto úžasná krajina uchvátila a navždy si ma získala. Nielen pre prekrásne a najvyššie veľhory, akými Himaláje nesporne sú, ale získala si ma hlavne pre jej jedinečnosť, zvlášnosť a ľudí. Túžim sa tam znovu vraciať, preto som ani chvíľu nezaváhala, keď som dostala ponuku Nepál znovu navštíviť. Cieľom našej „mini“ expedície pod vedením Janka Matláka s účastníkmi: Vlado Švancár, Emo Sekelský, Ján Peťo, Peťo Steler a Klára Špaňová, bol trek okolo Dhaulágirí /8.167 m/, ktorá je najzápadnejšou nepálskou osemtisícovkou v horskej skupine Dhaulágirí Himal a lezecký výstup na Dhampus Peak /6.035 m/, nachádzajúci sa v jej blízkosti.

Popisovaná obtiažnosť treku nesklamala, avšak ťažkosti vyvažovala neskutočná krása krajiny, kde sa komercii ešte nepodarilo narušiť jej panenskosť, krásu a život miestnych ľudí. Prechádzali sme dedinkami s ryžovými poličkami, dozrievajúcimi banánovníkmi, zasadenými v subtropickej zeleni. Krajina bola každým dňom menej obývaná, len občas sme narazili na jednoduchú usadlosť s políčkom, kde nás na priedomí vítali obyvatelia s kŕdľom bosých detí. Na prvý pohľad neskutočná chudoba a skromnosť, ale pri pozornom vnímaní človek pochopil, že tí srdeční, skromní ľudia, vždy s úsmevom na tvári sú vlastne veľmi bohatí a šťastní vo svojom svete, v lone neskutočne krásnej prírody, kde veľa pre život nechýba. Naše putovanie v ďalších dňoch pokračovalo cez džungľu s exotickými kvitnúcimi stromami, lianami, plnú života. Podľa miestneho lovca s puškou, pamätajúcou začiatok minulého storočia, i tigrami, ktoré v noci útočili na kravy a ovce v usadlosti. Prechod džungle, bambusových hájov skončil a my sme konečne začali „naberať“ výšku. Ráz krajiny sa začal meniť, cesta viedla korytom rieky s obrovskými balvanmi, kde sme si ju často museli hľadať a začali sme stúpať k dlho očakávaným ľadovcom, ktoré v tejto časti Himaláji začínajú cca od výšky 3.600 m. Priblížili sme sa k jednému z najkrajších časti treku, Talianskemu základnému táboru vo výške 3.660m. Po dvoch dňoch vlhkej a tmavej džungle sa nám otvorila úžasná scenéria, nad zvlnenými stráňami porastenými trávou a pestrými krovinami sa týčila úžasná a mohutná západná stena Dhaulágirí, ktorá so svojimi 4.300 m patrí k najvyšším na svete.

Ďalšia etapa našej trasy viedla nehostinným, ale nádherným kaňonom, cez rozorvaný ľadovec Chhonbaraan, nad ktorým sa vysoko na oblohe týčili snehobiele štíty. Každodenné etapy pochodu sme končili postavením stanového tábora a predošlé dni a noci v teplom a vlhkom podnebí, s odpoludňajším búrkami a krupobitím, sa zmenili na vysokohorské a chladné, keď najväčšie blaho pre človeka je, až po uši sa zakrúť do páperového spacáka, ktorý sa ťažko opúšťal v rána, keď musel človek vyliezť kvôli prirodzeným potrebám, mráz-nemráz a zadnú časť tela vystrčiť napospas často neľútostnému ľadovému vetru. O to krajšie bolo ohrievanie rúk na hrnčeku horúceho čaju. Nasledujúci prechod Francúzskeho BC /4.150 m/, Dhaulágirí BC /4.650 m/, Hidden Valley camp /5.000 m/ nás zaviedol až k hlavnému cieľu nášho treku BC Dhampus Peaku vo výške 5.050 m. V podvečernom tichu, keď zapadajúce slnko osvetľovalo majestátne masívy Dhaulágirí, Annapurien, Tukuche Peak a „náš“ kopec Dhampus Peak, človek tíško a zbožne stál plný pokory.

Čakal nás náročný den „D“ a plní očakávania, či bude úspešný a „hora nám dovolí“ vystúpiť na jej vrchol, sme si pripravili potrebné veci pre výstup. Vstali sme 0 2,00 hod do mrazivej tmy, iba na oblohe sa ligotali hviezdy a kdesi nad nami „náš“ kopec. Po hltoch horúceho čaju a vifónu sme za svetla čeloviek pomaly nastúpili do strmého ľadovcového svahu, ktorým sme sa dostali na skalnatý hrebeň. To bola technicky najobtiažnejšia časť výstupu, kde nekompaktná bridlica pod nohami „utekala“ a bez istenia bolo treba opatrne zvažovať každý krok. Prekonaním tohto úseku sa začalo rozvidnievať a vychádzať slnko. Čakal nás ešte zdĺhavý, i keď už pomerne bezpečný ľadovcový hrebeň, záverečný ostrý hrebienok s prevejom a náš vrchol – Dampus Peak vo výške 6.035 m. Radosť, objatia a krásne pocity umocňovali pohľady na nádherné Dhaulágirí osvietené slnkom, ktoré nebolo nikdy tak „na dosah“, Tukuche Peak /6.920 m/ so svojim hrebeňom ostrým ako nôž, v diaľke Annapurny a úplne v diaľke ďalšia osemtisícovka Manaslu. Toľká krása sa dá ťažko opísať slovami, vedia ju pravdivo vnímať len oči a mozog. A pretože úspech nie je len výjsť na vrchol, ale sa z neho aj šťastne a bezpečne dostať dole /dobrý horolezec = starý horolezec/, našu radosť sme precítili úplne, až v našom základnom tábore, kde sme boli už pred 12-tou hodinou. Namiesto oddychu nás však čakalo po rýchlom obede, zbalení tábora a výstroje vyše 5 hod. pochodu po strmých ľadovcových traverzoch, hore-dolu, stále vo výške 5.000 m, kde každé zaváhanie a chybný krok, spôsobený únavou by bol tragický.

Po dňoch snehu a ľadu, nás druhý deň čakala o 2.500 m nižšie, v jednom z najhlbších údolí sveta, budhistická dedinka Marpha. Malebná, tibetského rázu, ktorá ako oáza čupela medzi obrovskými, od nedostatku vlahy zvetralými, vysušenými svahmi a obkolesená zelenými jabloňovými sadmi, zavlažovanými vodou z rieky Káli Gándaki. A tu, v časti Dolného Mustangu končili aj naše dni pochodu, v lone divokej, panenskej prírody, mimo ruchu, trekerov a ľudských obydlí. Čakalo nás ešte pár dní presunu, či už po vlastných, alebo miestnými dopravnými prostriedkami po prašných a úzkych cestách, „vystrieľaných“ v skalných masívoch, kymácajúc sa nad hlbokými zrázmi, až do Pokary, druhého najväčšieho mesta Nepálu, ktoré leží v čarovnom údolí, s ešte krajším jazerom a nad tým všetkým sa týči fotogenický Machapuchare /Rybí chvost-posvätná hora Nepálčanov/ v masíve Annapurny. Let do Káthmandu ukončil naše úžasné, veľké a nezabudnuteľné himalájske dobrodružstvo, dobrodružstvo o ľuďoch, kamarátoch a vzácnej prírode. O 2 dni odlietame domov so slovami „Namasté“ a „dovidenia“ Nepál!

Klára Špaňová
Foto: účastníci expedície

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

HORÁM ZDAR!

Share Button

6 komentárov pre “Trekingovo-horolezecká expedícia k Dhaulágirí”

  1. Kláradňa 27 júna 2011 čas 21:01

    Gabi, aj sny sa môžu stať realitou. Aj ja sa na vás všetkých veľmi teším.

  2. gabdňa 27 júna 2011 čas 16:14

    Ach..až si mi slzy vohnala do očí a po chrbte mi chodia zimomriavky. Krásne..jeden z mojich snov. Teším/e/ sa na Teba v Zuberci milá Klára 🙂

  3. Kláradňa 22 júna 2011 čas 16:55

    Miňko, do Zádielu žiaľ nejdem, želám vám krásne počasie, ostatné bude určite super. Foto k článku boli len narýchlo vybraté, všetky som ešte nemala čas pozrieť. V Zuberci bude toho dosť i film od Janka a Vlada so slovným sprievodom….

  4. miňodňa 22 júna 2011 čas 09:22

    klára a nezabudni zobrať viac fotiek do zuberca. 🙂
    a ak ideš do zádielu tak môžeš zobrať fotky aj tam 🙂

  5. Kláradňa 21 júna 2011 čas 11:15

    Zuzka, na stretnutie v Zuberci sa veľmi teším aj ja, už mi chýba Dankina kuchyňa, vy kamaráti a tá skoro rodinná atmosféra, veď som tento rok
    na našich akciách dosť absentovala. „Fotečky“ a veľmi krásne, i film bude,
    len toho tigra sa nám akosi nepodarilo….

  6. Zuzanadňa 20 júna 2011 čas 18:34

    Klárika ďakujem za článok, za to, že si sa s nami podelila o fantastický zážitok. Už sa teším do Zuberca, kde nám to s Jankom pekne dopodrobna rozpoviete. A my Vás budeme prerušovať náročnými otázkami:). Dúfam, že budú aj fotky z džungle…

Trackback URI | Kanál RSS

Pridaj komentár