Ešte vo štvrtok som nevedel, či sa mi podarí odísť. Ale nápor práce som zvládol, na piatok zobral voľno a potom už len 4,5 hoďky Jarovým autom do krásnej prírody v Zádielskej doline. Tam nás už na terase chaty čakal zvyšok partie, grilované klobásky od Ivky, pohárik domácej od Luba a Peťo a Renatka.

Ráno sme sa prebudili do krásneho dňa a vyrazili na turistiku. Plán bol urobiť také koliečko. Zádielská dolina odtiaľ na Turniansky hrad a potom po modrej cez Veľký Scob, Okrúhly laz, Na skale a dole do Zádielskej doliny. Hoci už od rána bolo neuveriteľné teplo v doline bol príjemný chládok. V dedinke Zádiel sme sa občerstvili a po upozornení domorodým obyvateľstvom, aby sme si dávali pozor na „VIPERY“ čiže zmije, sme sa vydali na Turniansky hrad. Táto časť cesty nie je turistický chodník a preto nie je značená. Ale nie je sa kde stratiť. Nakoniec poľná cesta po ktorej sme išli vyústila na parkovisko pri hlavnej ceste. Tam sme sa zastavili v miestnej reštike. Po počiatočných problémoch s „angličtinou“ mladú čašníčku vystriedala asi jej mater so slovami už na neviem koho „No, moja, čo si dáte“. Z toho dusna sa strhla krátka letná búrka po ktorej o 20 min. nebola na zemi ani známka. Odtiaľ sme vyrazili po modrej na hrad. Je to skôr iba taká zrúcanina, ale treba isť až po smerovník, t.j. vystúpať až na hrebeň. Skrátiť si cestu kolmo hore bolo síce lákavé, ale asi nerozumné, lebo tam je vysoká tráva a bujný porast. Z hradu nasledovala najťažšia pasáž – vystúpiť do približne 600 mnm. na planinu, čo v takom teple bolo dosť náročné. Navyše sa ide po dosť veľkých a špicatých kameňoch. Ale aj túto pasáž sme zvládli. Hore na planine je trošku ťažšia orientácia, lebo je tam veľa chodníčkov a cestičiek. Tak som na jednu odbočil a naskytol sa mi nádherný pohľad na celú Zádielskú dolinu. Odtiaľ viedol chodník lesom, na lúku s košiarom a potom opäť les a dolu do doliny. Úžasný výlet sme ukončili na chate studenou sprchou. Večer sa k nám pripojili dievčatá z Bratislavy – Alžbetka, Janka a Andrejka. Aj keď, tie dlho nechodili a tak sme išli o 22,30 hľadať signál do čiernočiernej tmy Zádielskej doliny, z ktorej na nás hľadeli fosforeskujúce oči divej zvery.

Sobota sa niesla v znamení turistiky a ja lezenia na skalu Cukrová homoľa a pár ciest na Oltári. S Igorom sme preliezli cestu Bakošova VI+/VII- (65 m). Trojdĺžková cesta, super perfektného lezenia, dobre odistená. No proste špica. Dolez na vrchol (20 m) je síce trávnatý a rozbitý, ale to nepokazí celkový dojem naozaj pekného lezenia. Potom sme dali pár ciest na Oltári, kde sa nám moc nedarilo – to aby sme si nemysleli, že sme až takí dobrí. V nedeľu som zobral na Cukrovú homoľu – Normálkou na Cukrovú homoľu III (40 m ) aj Zuzku a Betku. Vrchol si dievčatá trošku sťažili cez malú platničku, aby si aj čo to zaliezli. No a potom domov.

A ešte som zabudol na posledného člena teamu, tínedžera, jeho rajónom bolo všetko a všade, jeho obeťou klobásky na stole a aj jedlo v našich rukách, ktorý sa neustále motal popod nohy, v noci kradol vankúše spod hláv, slovo FUJ alebo NESMIEŠ znamenalo ešte raz, na ktorého nakoniec vyzrel Lubo, keď mu zasekol lietajúci tanier vo dverách šopy, mimo jeho dosah. A Alanko iba sedel a smutne pozeral na tanier, na ktorý nemohol. Dokonca tam sedel aj na druhý deň, keď tam už tanier ani nebol. Ale bez neho by to nebolo ono.

A nebudem sa rozpisovať o večeroch pri ohníku, o neskutočnom kľude, tichu a relaxe, konečne bez TV, rádií a mobilov, nádherných rán, keď sa cez okno predierajú ranné lúče a čerstvý vzduch a počuť zurčiaci potok. To sa musí zažiť.

Takže, na záver už len poďakovanie Zuzke Čierňavovej za vybavenie skutočne pre mňa „luxusnej“ chaty v nádhernom prostredí a kráááááásneho počasia. A takisto týmto pozdravujem všetkých zúčastnených.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

◄ 1 2

HORÁM ZDAR!

Trackback URI | Kanál RSS