apr 05 2008

Expedícia zimný Kaukaz alebo Rusko, krajina (ne)-obmedzených možností

Autor

Expedícia zimný Kaukaz alebo Rusko, krajina (ne)-obmedzených možností

Na zájazde v rakúskych Alpách v októbri minulého roku som sa od Maťa Nemčeka dozvedel, že v ďalšom roku, tzn. 2008 bude organizovať expedíciu na Kaukaz v zimnom období. Nakoľko Kaukaz v zime neokúsil ani on sám, zaujala aj mňa táto ponuka zažiť veľkú neznámu a preto som neváhal zúčastniť sa tohto podujatia.

ZÁKLADNÉ INFORMÁCIE
Dátum :
13.-30.03.2008
Organizátor :
CK Rokošport
Doprava :
os. automobil
Odchod :
13.03.2008
Návrat :
29.-30.03.2008
Charakteristika :
Skialpové a snežnicové túry,
Lyžovanie pod Čegetom,
Pokus o zimný výstup
na Elbrus.

Expedícia zimný Kaukaz bola organizovaná CK Rokošport a mala troch účastníkov. Toho jedného som Vám už čiastočne predstavil – bol ním Maťo – majiteľ CK Rokošport – úspešný horolezec, alpinista, držiteľ troch summitov (Aconcagua, Elbrus a Kilimanjaro) a tiež skvelý človek a kamarát. Druhým členom expedície bol Miňo – pochádzajúci z Valaskej, ktorého najväčšou záľubou je skialpinizmus, najmä v jeho kraji v Nízkych Tatrách, ktorý má tiež za sebou niekoľko zaujímavých vrcholov – Elbrus, Mont Blanc a tiež je skvelý chalan. No a napokon ja Ľubošš, člen Hikers teamu, najmenej skúsený z tejto trojice. Jednoducho fajn partia, kde všetci ťahali za jeden koniec povrazu a dokonca sme netrpeli ani ponorkovou nemocou.

Expedícia mala byť snežnicovo-skialpovým podujatím spolu s lyžovaním na Kaukaze a s prípadným pokusom o výstup na Elbrus. Dopravným prostriedkom, ktorým sme sa dopravili na Kaukaz i späť bol Maťov Peugeot Partner. Je to spoľahlivé auto, ktoré dokáže jazdiť na výpary a s ľahkosťou prekonáva i lavíny, ale o tom až neskôr. Tiež uvezie takmer nemožné množstvo batožiny, o čom sme sa presvedčili. Poistení sme boli prostredníctvom Alpenvereinu, ktorý je akceptovaný bez pochybností aj v Rusku. Po skutočne krátkej príprave naplnenej len najnevyhnutnejšími administratívnymi úkonmi (vybavenie víz do Ruska, výmena peňazí), nákupom vecí a potravín a napokon aj balením sme mohli vyraziť v ústrety dlhej cesty na Kaukaz.

Cesta na Kaukaz dlhá cca 3.000 km štandardne trvá 3 a viac dní a to za predpokladu použitia osobného vozidla, viacerých vodičov na striedačku a bez možných policajných prieťahov a perzekúcií. Podľa nášho prvotného plánu sme sa mali presúvať 4 dni. Prvou skúškou odvahy na tejto ceste je slovensko-ukrajinská hranica, kde samozrejme môžete stráviť krátky i dlhý čas a to v závislosti od ukrajinských colníkov, čo si na Vás vymyslia. Nám sa podarilo prekonať hranicu v krátkom čase a pokračovať v ceste cez Ukrajinu. Pri ceste na Kaukaz práve najväčší úsek cesty prechádza cez Ukrajinu. Našťastie na Ukrajine sú zrušené známe (gajky) – cestné policajné kontroly (stanovištia), so zátarasami a rampami, kde sa kontrolujú prechádzajúce vozidlá, spravidla umiestnené pred každým mestom, resp. v blízkosti štátnej hranice. Našťastie pre nás ich Viktor Juščenko – ukrajinskú prezident po nástupe do funkcie prezidenta zrušil. Neznamená to však, že ste uchránení policajným perzekúciám. Po ceste naprieč Ukrajinou sme boli niekoľko krát zastavení a kontrolovaní pomerne frekventovanými policajnými hliadkami. Ukrajinskí policajti tiež radi merajú rýchlosť motorovým vozidlám zariadením (ručným radarom), ktorý sme nazvali fén pretože ho svojim tvarom zjavne pripomínal. Kvalita vozoviek na Ukrajine je na niekoľkých úsekoch veľmi žalostná a to dokonca aj cesty prechádzajúce cez mestá. Niekedy máte pocit, že nejdete po asfaltke, ale po niečom medzi poľnou cestou a tankodrómom. Jednoducho autá tu dostávajú zabrať. Nemôžem opomenúť ani čistotu ukrajinský ciest, na ktorých je blato aj keď je sucho. Tiež by som rád spomenul značenie (tabule a smerovníky), ktoré tiež nemožno označiť za najlepšie. Výsledkom toho bolo naše blúdenie v niektorých najmä väčších mestách. Pre vysvetlenie väčšie mestá sú vo východnej Európe spravidla mestá s počtom nad 1 milión obyvateľov. Pri ceste cez Ukrajinu a myslím, že aj Rusko, nemáte problém s občerstvením, takmer každých pár kilometrov narazíte na nejaký restorán (šašlikáreň). Čo sa týka ceny pohonných hmôt, si náš slovenský majiteľ vozidla príde na svoje. Cena na Ukrajine sa pohybuje cca. 20 Sk/liter a v Rusku je to ešte o niečo lacnejšie asi 16 Sk/liter. Sieť benzínových čerpadiel zodpovedá skutočnosti, že Rusko a Ukrajina ako tranzitná krajina sú vlastne ropné veľmoci. Jednoducho väčšiu sieť čerpadiel snáď nemá žiadna iná krajina, no i táto skutočnosť ešte nie je zárukou, že si načerpáte pohonné hmoty. Pri ceste cez Ukrajinu sa nám stalo, že na približne 100 km dlhom úseku boli z nejasnej príčiny čerpadlá bez pohonných hmôt s nápisom – nerabotajet. To bola pre nás ďalšia skúška odvahy nakoľko palubný počítač v aute signalizoval stav v nádrži s dojazdom (0 km), no prešli sme ešte snáď 60 km, a to je tá naša už spomenutá jazda na výpary. Medzi skutočne najlepšie cesty na Ukrajine bola trasa z Umaňu do Odesy, ktorá pripomínala trojprúdovú diaľnicu. Na tejto trase sme zvolili i náš prvý a zároveň posledný nocľah na ceste do Ruska. Bývali sme v hotelovom apartmáne skutočne na dobrej úrovni pričom v cene boli ešte aj raňajky. Pri prejazde cez Odesu sme mohli vidieť Čierne more no najmä jeho braktické moria. Podľa Maťovho vysvetlenia sú to moria uzatvorené pevninou, ktoré zrejme vznikli tak, že sa voda z mora preliala hlboko do pevniny a tam aj ostala. Tieto moria pripomínali naše najväčšie priehrady. Okrem iného pri prejazde Mariupolu sme lemovali pobrežie Azovského mora.

Share Button

Stránky: 1 2 3 4

Nie je možné pridať komentár.