Tím Hikers

Kalendár podujatí

Návštevná kniha

Tím Hikers Kalendár podujatí Návštevná kniha

Niekoľko slov o nás, o našom vzťahu a postoji k horám.

V tejto časti môžete nájsť pripravované podujatia jednotlivými členmi nášho tímu.

Ak by ste nám chceli len tak niečo všeobecné odkázať, môžete učiniť tu.

apr 05 2008

Expedícia zimný Kaukaz alebo Rusko, krajina (ne)-obmedzených možností

Autor

Naše pôsobenie na Kaukaze bolo orientované do dvoch lyžiarskych stredísk Čeget a Azau. Naše prvé kroky viedli pod Čeget (3.400 m.n.m.), pod vrchol ktorého vedie sedačková lanovka. Tu sme samozrejme bez pomoci lanoviek začali svoj prvý skialpovo-snežnicový výstup. Počasie nám prialo, bolo slnečno s nádherným výhľadom na Donguz Orun (mohutný štít pokrytý ľadovcom). Počas tohto výstupu sa nám podarilo vystúpiť niekde do výšky približne 3.000 m.n.m.

Ďalší deň sme sa presunuli do strediska Azau (2.360 m.n.m.), kde sme popri zjazdovke podobne ako deň predtým stúpali na skialpoch a snežniciach. Azau je východiskovým bodom pre výstup na Elbrus. Vedie z neho nová kabínková lanovka, ktorá končí na medzistanici pri ceste na MIR vo výške 3.000 m.n.m. a samozrejme pôvodná kabínková lanovka pre cca 30 ľudí, ktorá pripomína tu našu na Lomnický štít. Táto lanovka vedie tiež do medzistanice, kde treba presadnúť na ďalšiu rovnakú kabínkovú lanovku, ktorá končí na stanici MIR vo výške 3.500 m.n.m. Ďalej pokračuje už len sedačková lanovka na Bočky do výšky cca 3.700 m.n.m. Tá však v čase našich výstupov nefungovala zrejme pre extrémne počasie. Náš výstup prebiehal v zamračenom počasí s občasným snežením, pričom mne sa podarilo vystúpiť do medzistanice (3.000 m.n.m.) a chalanom niekde tesne pod MIR do výšky cca. 3.300 m.n.m. Všetky tieto výstupy sme považovali ako aklimatizačné pre prípadný pokus o výstup na Elbrus.

Ďalší deň nastala prudká zmena počasia sprevádzaná hustým a neustálym snežením. No napriek tomu sme sa chceli dostať ešte vyššie. Lanovka nás dopravila až na stanicu MIR (3.500 m.n.m.) a výstup pokračoval v hlbokom snehu a veľkej zime. Sneh, ktorý padal sa topil na našom oblečení a okamžite zamŕzal a tak sme vyzerali ako snehuliaci. Najväčším problémom bola nulová viditeľnosť (sneženie a hmla) jediným orientačným bodom bola sedačková lanovka. V týchto extrémnych podmienkach sa podarilo vystúpiť až na Bočky (3.700m.n.m.), kde sú tie známe „sudy“ slúžiace na ubytovanie horolezcov počas výstupu na Elbrus. Tie boli prakticky pod snehom a k ich dverám boli prekopané len akési nory. Bola tu v nepriazni počasia uviaznutá rusko-talianska expedícia, ktorá márne čakala na zlepšenie počasia. Ja som predčasne začal zostupovať zo stanice MIR, no nulová orientácia v teréne ma značne brzdila. Radostne som si vydýchol až na medzistanici, ktorú som sotva rozoznal a takmer minul. Zablúdiť na rozsiahlych svahoch Elbrusu sa rovná rozsudku smrti najmä, ak si uvedomíte, že sa pohybujete v blízkosti ľadovca a navyše hrozí pád do trhlín.Nasledujúce dni znamenali vylúčenie akýchkoľvek ďalších pokusov o výstup na Elbrus. Počasie bolo neustále rovnaké a zväčšujúce sa množstvo snehu predznamenávalo hroziaci lavíny. Maťo skonštatoval, že sa nikdy na žiadnom kopci vopred nevzdáva len tak, ale naše ďalšie snaženie by bolo hazardom s našimi životmi. Ďalšie dni sme preto nútene zvolili iný program. Navštívili sme Vysockého múzeum, kde ma najviac upútali informácie o človeku, ktorý bol viac než 100 krát na vrchole Elbrusu a posledný krát keď mal 110 rokov. Tiež najmäsovejší výstup v histórii, keď v jeden deň vystúpilo na vrchol Elbrusu 2.000 ľudí, či portrét prezidenta Putina v životnej veľkosti ako lyžuje a mnoho ďalších zaujímavostí. Boli sme sa tiež pozrieť na výťah, ktorý vyváža autá do doliny Adyrsu. Je to zaujímavé technické dielo. Zážitkom bola určite i diskotéka v hoteli Čeget, kde sa zabávala Ruská mládež a alkohol tiekol doslova potokom.

Maťova predpoveď hroziacich lavín sa do bodky naplnila. Počas nášho pešieho výletu do dediny Elbrus za nákupom spadla veľká lavína na prístupovú cestu k našej turbáze. Cesta sa stala úplne neprejazdnou. Mali sme šťastie, len pár minút predtým sme týmto miestom prechádzali a len s veľkou mierou optimizmu si viem predstaviť, že by sme pred lavínou unikli. Počnúc týmto momentom sme mali úplne iné starosti a myšlienky, ako je výstup na Elbrus. Skôr nás zaujímalo, kto a hlavne kedy lavínu odprace, aby sme sa mohli včas (platnosť našich víz) prepraviť domov. Nasledujúci deň ráno, bolo to cca o 04:00 hod., nezabudnem na ten hluk, ktorý sa mi určite zapíše do pamäte. Bol to hluk lavíny ešte väčšej, ako deň predtým, ktorá padla približne na to isté miesto a lavínovisko rozšírila na cca 100 metrov. Bolo nám jasné, že situácia je ešte komplikovanejšia a tie stovky ton snehu na ceste nebude jednoduché zlikvidovať. V ten deň nastúpila na cestu dorožnaja služba – cestári s technikou, ktorá iste pamätala aj Lenina. Pracovali celý deň a podarilo sa im v mohutnej lavíne vybudovať cestičku, ktorá mala byť našou jedinou únikovou možnosťou. Nastal deň „D“ ako sme ho nazvali. Naše auto sme obuli do reťazí a nastala akcia – evakuácia z lavíny. Podotýkam, že stále hrozil pád ďalších lavín, preto náš presun kritickými miestami mal byť čo najrýchlejší. Po približne 20 minútach sa nám podarilo auto prepraviť na druhú stranu cesty, kde lavína končila. Zvládlo to auto, i Maťo ako vodič, i my s Miňom, ktorí sme s lavínovými lopatkami vyrovnávali cestu a dokonca lanom ťahali auto.

Po tomto adrenalíne sme sa presunuli do Azau skúsiť ešte polyžovať a popoludní zahájiť predčasný presun na Slovensko. Extrémne počasie nám neumožnilo ani lyžovanie a tak sme v pondelok 24.03.2008 o 9:40 hod. vyrazili smer Slovensko. Cesta ubiehala rýchlo, policajti nás akosi šetrili a menej zastavovali. Podobne ako pri ceste na Kaukaz sme s jedným nocľahom v peknom moteli na Ukrajine a nepríjemným 6 hodinovým čakaním na ukrajinsko-slovenskej hranici dorazili šťastní, zdraví ale unavení domov v stredu 26.3.2008 o 08:00 hod.

Napriek všetkým peripetiám, no najmä zlému počasiu to bolo jednoznačne jedno z najlepších podujatí, ktorých som sa zúčastnil. Získal som opäť nové skúsenosti a neľutujem ani neúspešný výstup na Elbrus, veď v lete sa sem znova vrátim a skúsim to opäť. Chcem sa poďakovať chalanom, skvelým „parťákom“ za výbornú atmosféru a dostatok optimizmu aj v kritických chvíľach. Teším sa na ich spoločnosť opäť v septembri na expedícii ARARAT 2008.

Odkaz Kaukazu: Teším sa na teba v lete, verím, že budeš prístupnejší a dovolíš nám vystúpiť na tvoje „veršiny“.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

HORÁM ZDAR!

Zdieľať:

Stránky: 1 2 3 4

Nie je možné pridať komentár.