Tím Hikers

Kalendár podujatí

Návštevná kniha

Tím Hikers Kalendár podujatí Návštevná kniha

Niekoľko slov o nás, o našom vzťahu a postoji k horám.

V tejto časti môžete nájsť pripravované podujatia jednotlivými členmi nášho tímu.

Ak by ste nám chceli len tak niečo všeobecné odkázať, môžete učiniť tu.

okt 03 2008

Watzmann

Autor

Watzmann

S veľkou radosťou vyberám z pod postele sedák, feratový set a ostatné prepotrebnosti, ukladám to všetko do batoha a teším sa na svoju prvú tohtoročnú feratku. Veď už aj bolo na čase. Teším sa samozrejme aj na našu Hikerstlupu, v celkovom počte 5. V zastúpení Lubošš, Mojo, Luboš, Lukáš – ktorý sa nedávno vrátil zo sídla mýtických bohov – z gréckeho Olympu a ja.Vidina krásneho víkendu sa mi zrkadlí v očiach a v šťastnom úsmeve. V sobotu ráno o 4.00 sme konečne všetci účastníci zájazdu nalodení v minibusoch a Maťo s Kikou naberajú smer – BA – Viedeň – Salzburg – Berchtesgaden. Cesta ubieha v pohode, snažíme sa dospať zameškané z dnešnej noci, pravdaže, okrem šoférov 🙂 Maťo hneď v úvode troška schladí naše nadšenie. Počasie na víkend síce hlásia slnečné, no v priebehu týždňa Perinbaba pretriasala duchny a podľa slov chatára na Watzmannhause je už v okolí chaty 20 cm čerstvého snehu a na hrebeni až do 1 m. Vraj si máme utrieť hladnú slinu, z vrcholu nič nebude. A to v žiadnom prípade!

ZÁKLADNÉ INFORMÁCIE
Organizátor :
CK Rokošport
Dátum :
27.-28.09.2008
Doprava :
MINIBUS
Nadm. výška :
2918 m
Oblasť :
Nemecko,
Berchtesgadenské Alpy
Jedlo a voda :
Vlastné zásoby, možnosť
stravovania sa na
Watzmannhause
Ubytovanie :
1x chata Watzmannhaus
Prevýšenie :
1411 m
Mapa :
Kompas, č. 14,
Berchtesgadener Land,
Chiemgauer Alpen,
1:50 000,
f & b, č. 102, Untersberg,
Eisriesenwelt,
Konigsee 1:50 000
Účasť :
Gabika, Ľubošš, Ľuboš,
Mojo, Lukáš

Do oblasti Berchtesgadenu prichádzame okolo 9.30. Parkujeme v Schönau am Königssee. Už z auta sa nám naskytá pútavý pohľad na skalný masív – severnú stenu Watzmanu. Maťova prvá reakcia po zhliadnutí zasnežených skalných stien jeho veličenstva neveští nič dobré. No, veď uvidíme. Nateraz máme v programe mini trek v okolí prekrásneho a ako uvádzajú propozície najčistejšieho jazera v Nemecku, jazera Königssee. Jazero je pozostatkom ľadovcovej činnnosti z poslednej doby ľadovej. Má dĺžku 7.7 km a v najširšom mieste šírku 1.2 km, svojou rozlohou 5,2 km štvorcových patrí k najmenším bavorským jazerám, ale svojou hĺbkou 185 m sa zaradilo k najhlbším jazerám vo strednej Európe. Leží medzi horskými masívmi Watzmannu, Hagengebirge a Steinernes Meer. Na malom polostrove v zadnej časti jazera stojí kostol sv.Bartolomeja, ktorý v súčasnosti slúži ako reštaurácia a múzeum. Nedá sa po brehu obísť, pretože vysoké skalné steny spadajú priamo do jazera. Tak prechádzame len akýmsi vyhliadkovým chodníkom, rozhýbeme stuhnuté kosti, spravíme pár foto. Veľa toho nevidno. Je krátko po daždi, slniečko len kde – tu prebleskne pomedzi mraky a stúpajúci opar nám zastiera výhľad. Zhruba po hodine prichádzame do centra mesta. Je to typické alpské mestečko so všetkým, čo k tomu patrí. Štýlové domčeky s charakteristickou kvetinovou výzdobou, čistota, pokoj. Skalné bašty dookola ako ochranný štít vyvolávajú pocit bezpečia. Na hladinu jazera z malých dokov vychádajú výletné loďky. Pozdĺž ulice, ktorou prechádzame sú obchodíky, ponúkajúce široký sortiment tovaru. Od predmetov – zn. Milé blbosti až po outdorové oblečenie.
Vraciame sa späť k autu a presúvame sa na parkovisko vo Wimbachbrücke (620 m). Cestou stretávame zvláštny sprievod. Zrejme v spojitosti s miestnou folklórnou tradíciou. Ľudia odetí v krojoch, spolu s nimi postupuje vyzdobený dobytok. Kravičky si nesú na hlavách mohutné kvetinové aranžmány, na krkoch zavesené tepané zvonce, takže silne pripomínajú Deti kvetov. Konečne prezúvame, prezliekame, na našich chrbtoch pristávajú batohy aj s výbavou do snehu a moja duša začína cítiť, že sa chystá pre ňu bašavel.
Watzmann – neopakovateľné, k nebu sa týčiace končiare skalného masívu, ktoré sa nachádzajú priamo v srdci Národného parku Berchtesgaden. Prastará povesť o ňom hovorí, že je to do skál zakliata rodina zlého, krutého a bezcitného panovníka, kráľa Watzmanna, ktorý kedysi dávno vládol tomuto kraju. Ľudia, zvieratá, príroda, všetci sa triasli strachom pred nimi a pred tesákmi ich poľovných psov. V jeden deň sa rovnako vybrali na svoju krvilačnú misiu, pri ktorej ich psy dohrýzli a na kúsky roztrhali rodinu jedného sedliaka. Stará mať, umierajúc vyriekla nad nimi kliatbu. Zdvihol sa silný víchor, z neba šľahali plamene a krutovládca aj so svojou rodinou zostali zakliati do skál a odvtedy ich zraky smerujú do údolia a ako večné znamenie hľadia na svoju krajinu. Akoby sa príroda chcela krásou skál ospravedlniť za príkoria, ktoré táto rodina spôsobovala počas svojho panovania. V zhode s povesťou sú pomenované aj jednotlivé štíty tohto krásneho masívu. Z východnej strany je Klein Watzmann – Mama 2307 m, nasleduje niekoľko malých štítov – deti Watzmann Kinders a posledný, najmohutnejší je Grosser Watzmann – Otec. Ten samotný je tvorený tromi vrcholmi tiahnúcimi sa smerom na juh. Najmohutnejší, viditeľný z čelného pohľadu je Hocheck 2651 m, nasleduje Mittelspitze 2713 m, a Südspitze 2712 m. Cez toto trojvršie vedie ferata – vysokohorská zabezpečená cesta. Hrebeňovka, ktorej krásu by si mali niektorí z nás vychutnať. No veď uvidíme…
Je krátko popoludní, už v plnej výzbroji sa vydávame po lesnej štrkovej ceste č.441 a tiahlym stúpaním sa dostávame na lúky Stuben Alm 1150 m. Počasie je celkom príjemné, polooblačné. Míňame občerstvovaciu stanicu Mitterkaseralm 1140 m. a prichádzame k bivakovacej chate. Tu už nás víta hmla a o kúsok vyššie aj prvý sneh. A tak kráčajúc serpentínami v otvorenom teréne si poniektorí krátime dlhú chvíľu guľovačkou – hlavne nenápadne :-). Pri prechádzaní skalných schodov musím občas alternovať bociana, ale inak v pohode. Asi po 4 hodinách sa prví z nás dostávame ku chate Watzmannhaus 1930 m. Ako jediný zástupca uvítacieho výboru stojí pred chatou feši snehuliak. Žiadna atrakcia – nefalšovaný, bielučký – a nám rovnako blednú šance na zajtrajšiu feratu. Postupne sa schádzame na chate. Je tu skvelá sušiareň, odkladáme batohy a udomácňujeme sa v tunajšej jedálni. Padne neodmysliteľné pivo, no hlad je krutý a tak nazeráme do jedálneho lístka. V domnení, že dobrá polievka bude úplne stačiť, dohodneme sa na hrachovej s párkom. Čašníčka nám prináša zelenú tekutinu alias žabí sliz, silne pripomínajúcu naše šálkové instantné s nakrájaným párkom… nestačila. Tak pripájame rezeň :-). Na výrobnej porade Maťo vyslovuje definitívny výstupový plán na nasledujúci deň. Vzhľadom na to, že je naozaj dosť snehu, pokúsime sa o výstup na prvý z troch vrcholov Veľkého Watzmannu na Hocheck. A rovnakou cestou zostúpime späť ku chate. Nedá sa nič robiť, hory sú už také. Nevyspytateľné, ale krásne. Večer pokračuje v družných debatách, hráme hru Člověče nezlob se. Hmm, až teraz ma napadá možná symbolika. S postupujúcim časom sa počet ľudí v jedálni zmenšuje. Ja sa pripájam k tým, ktorým kapacita baterky dnes zarvala o niečo skôr a idem zaujať polohu ležiaceho strelca. Okolo mňa sa môže prehnať stádo mamutov a snaživci môžu napíliť siahu dreva:-) – nevadí.
Zobúdzam sa až ráno, spoločne s ostatnými. Ale aké ráno!! Prenádherné. Svitá a slnečný jas osvecuje okolité vrchy svojím charakteristickým, ružovo – červeným jasom, na oblohe ani mráčka. Všade navôkol ticho, ktoré preniká cez póry kože až k duši. Zavŕta sa do vás a máte pocit, že na chvíľku zastal čas. Milujem to. Keďže nás dnes čaká iba skrátená varianta z pôvodne plánovanej trasy, odchádzame z chaty až o 8.00. Trasa vedie tiahlymi serpentínami, pod nohami máme rozprestretý snehový koberec, len kde – tu z neho vytŕča kúsok skaly. Pri pohľade späť sa nám ponúka skoro až mysteriózny pohľad na chatu. Vynára sa z okolitej inverznej oblačnosti, vystavená ako na striebornom podnose. Sklon svahu sa zvyšuje a náš krok spomaľuje, odfukujem ako ježko s plánkami. Pod hranou hrebeňa sú niektoré skalné úseky istené reťazami. Nasleduje tiahly úsek po hrebeni a posledný výšvih na vrchol. Mne ten záverečný úsek pripomína hlavu korytnačky zvedavo sa pozerajúcej vpred. No hej, ale nepopusti uzdu fantázii :-). Po 3,5 hodinách stojíme na vrchole. Sakra, ale sa im to tu navrásnilo! Je skvelá viditeľnosť a Maťo nám robí geografické minimum. S jeho pomocou rozoznávame Dachstein, Mŕtve hory a iné alpské zoskupenia. Pod nami v údolí je rozľahlá dedina Ramsau, známa zo seriálu Vojna volov, ktorého dej sa odohrával práve tu. Smerom na juhovýchod sa črtá v lesnom poraste cesta a na vrchole akási stavba. Dozvedáme sa – Kehlsteinhaus, čiže Orlie hniezdo. Darček nacistickej strany k 50. narodeninám svojho vodcu Adolfa Hitlera ako symbol nemeckého umu, vytrvalosti a vôle prekonávať prekážky. Dnes slúži ako múzeum. Ten um tam je 🙂
Kúsok za vrcholom, v závetrí, je postavená bivakovacia chata. A za ňou… hmm, vidno zvyšok hrebeňa, ktorým sme mali prechádzať. Všetkým je nám to ľúto, no absolvovať túto trasu v daných podmienkach by bol čistý nerozum. Zostupujeme. S mačkami na nohách, to ide celkom fajn. Asi po hodine a pol sme späť pri chate. Slnko svieti o 106, má asi vychádzkový deň na azúrovo modrom podklade neba. Doplňujeme energiu, zbalíme veci, zvyškami jedla nakŕmime skrotené krkavce – oni nám skutočne zobú z ruky a za odmenu spravia pózu pred fotoaparátom (a jak sa pretŕčajú) 🙂 a opúšťame tento pekný kúsok sveta. Opäť rovnakou trasou. Prichádzame až k záveru – k tiesňave Wimbachklamm. Chceme ňou prejsť. Prechod týmto úsekom je ale spoplatnený – niečo ako náučný chodník, no čuduj sa svete, pri vstupnom turnikete nastáva problém. Ak chceme prejsť, musíme si zájsť do dedinky, v stánku si zakúpiť žetón a až s týmto žetónom môžeme prejsť cez nedobytné vráta. Je to niečo podobné, ako keď cestujete do Prahy cez Paríž. Kašleme na to a pokračujeme k autu. Čaká nás dlháá cesta domov.
V batohoch si nesieme okrem neodmysliteľnej výstroje a výzbroje aj nové, neopakovateľné spomienky a zážitky získané počas uplynulých dvoch dní. A komu sa za ne poďakovať? Predovšetkým kráse prírody, ktorá nám síce pripravila aj nečakané prekvapenie v podobe snehu a tým nám znemožnila uskutočniť pôvodný plán, no vynahradila nám to pekným počasím. Ďalej patrí vďaka Maťovi a CK Rokošport za opäť skvelú organizáciu a bezpečnú prepravu a v neposlednom rade nám, všetkým zúčastneným. Za to, že sme vytvorili skupinu ľudí, ktorí si aj napriek prekážkam a sklamaniu dokázali vychutnať ponúknuté chvíle. Vďaka.

Čas má plné vrecká prekvapení. Preto nebuďte zaskočení, keď opäť stretneme sa doma – v horách.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

HORÁM ZDAR!

Zdieľať:

Nie je možné pridať komentár.