Tak ako po každý rok, vlastne už od roku 1998 iba s jednoročnou prestávkou som sa opäť rozhodol stráviť niekoľko dní vo Vysokých Tatrách, v malebnej prírode obklopený vysokými horami. V roku 1998 som strávil vtedy ešte sám, dlhší pobyt vo Vysokých Tatrách a už vtedy som pochopil, že je lepšie byť s v horách spolu s iným človekom, s ktorým sa môžete podeliť s pocitmi a s láskou k horám, ktorá Vás napĺňa. Tak sa stalo, že po ďalšie roky sa pôsobiskom viacerých pobytov, akýmsi BC vo Vysokých Tatrách, stala pre nás Vojenská zotavovňa Tatranské Zruby, ktorá svojim prostredím, podmienkami a polohou ponúka ideálne možnosti vyžitia pre vysokohorských turistov. Postupne sme sa tak v rámci viacerých pobytov vystriedali Miňo, Majky, Filip a ja.

Prečo vlastne Vysoké Tatry?

Vysoké Tatry sú prvým pohorím, v ktorom som ešte ako 6-ročný v roku 1980 strávil príjemný pobyt s rodičmi na rodinnej rekreácii od ROH (pre neznalých Revolučného odborového hnutia). Myslím si, že som si to ani neuvedomoval, ale už vtedy sa možno vo mne začala formovať prvá láska k horám. Pamätám si to presne, stál som spolu s rodičmi na Skalnatom plese a ukazujúc rukou na vrchol Lomnického štítu a silným plačom som sa domáhal byť hore na vrchole tohto štítu. Tak sa aj stalo. Rodičia vyhoveli a lanovka nás vyviezla na vrchol štítu. Odvtedy sa mi to podarilo ešte dva krát, už však nie lanovkou, ale po vlastných a vždy inou výstupovou cestou. Tento rok teda opäť Vysoké Tatry, ktoré sú a budú pre mňa vždy číslom jeden medzi pohoriami bez ohľadu na pohoria a krajiny, ktoré som už stihol navštíviť. Mojim partnerom spolulezcom bol Majky a časť pobytu s nami absolvoval aj Miňo. Prvé tri dni pobytu som bol v Tatrách sám, lebo Majky sa práve vracal späť z pobytu v Zermatte vo Švajčiarsku, kde sa chalani pokúsili o výstup na Matternhorn, ktorý ich síce na vrchol nepustil, zato si však zlepšili náladu úspešným výstupom na Dufour Spitze, čo je však predmetom inej reportáže.
Tak som na začiatok pobytu vyrazil sám na vrchol Slavkovského štítu 2452 m. Zrejme tento vrchol všetci dobre poznáte, a preto asi nemá význam opisovať podrobne výstup. Snáď len spomeniem, že tento vrchol som dosiahol už po štvrtý krát a iba jeden ráz s Miňom v dobrom počasí. Tento výstup nebol výnimkou, ranné jasné počasie sa približne v polovici výstupu zmenilo na oblačnosť a hmlu s malou viditeľnosťou až na vrchol. Škoda, kto bol na Slavkovskom vie, že výhľady do Malej i Veľkej studenej doliny stoja zato. Tak som sa na vrchole, kde sme boli spolu štyria, z toho len dvaja Slováci snažil rozpomenúť na tieto nádherné výhľady. Mimochodom, kto ešte nebol na vrchole, vrelo odporúčam absolvovať výstup, len sa nedajte odradiť nekonečným výstupom cez Slavkovský hrebeň. Totiž keď sa Vám už zdá, že ste na vrchole, vedzte, že ste takmer určite len na Slavkovskom nose 2373 m.
Ďalším cieľom nášho spoločného putovania už spoločne s Majkym bol Jahňací štít 2229 m. Tento štít je tak trochu „odstrčený“ a možno menej navštevovaný. Najskôr musíte absolvovať túru ku Chate pri zelenom plese 1551 m. Prístup k chate je možný viacerými variantmi, napr. z Tatranských Matliarov, z Tatranskej Lomnice, zo Skalnatého plesa cez Svišťovku, či napr. z Tatranskej Kotliny Dolinou siedmych prameňov cez Chatu plesnivec. My sme zvolili trasu z Tatranských Matliarov 885 m. Nakoľko sme vyrazili skoro ráno najmä kvôli vysokým denným teplotám a popoludňajším búrkam, na chate sme si dali takmer hodinovú prestávku spojenú s raňajkami. Výstupová trasa začína priamo za chatou pomerne strmým stúpaním v kosodrevine pričom po ľavej ruke máte Jastrabiu vežu 2137 m a po pravici zase Kozí štít 2111 m. Keď sa dostanete k Červenému plesu stúpanie sa zmierňuje a ďalšia trasa smeruje cez tvarom pripomínajúcu kotlinu, ktorú lemujú Kolový štít 2418 m, Zmrzlá veža 2312 m, Kozí štít a v závere aj samotný Jahňací štít. Miniete ešte po pravici Belasé pleso a začnete stúpať aj s pomocou reťazí do Kolového priechodu 2118 m. Kolový priechod je vlastne na skalnom hrebeni vedúcom z jednej strany na Jahňací štít a na strane druhej do Kolového sedla 2089 m až na Kolový štít. Z Kolového priechodu už len kopírujete skalný hrebeň a tak sa dostanete až na vrchol Jahňacieho štítu. Na Jahňacom štíte som stál len po druhý krát, tento krát s lepšou viditeľnosťou. Prvý krát to bolo s Miňom za fantastickej inverzie, keď sme sa cítili akoby sme boli nad oblakmi, veď ste to už určite zažili na vrchole nejakého štítu. V závere pri zostupe tou istou trasou nám neuveriteľne pózovali kamzíky, s jedným som sa takmer zrazil na turistickom chodníku.
Ďalší deň som predpokladal pre moje pretrvávajúce problémy s kolenom oddychový deň, no ozval sa mi v telefóne Janko Peťo, náš priateľ, horský vodca a Náčelník strediska lavínovej prevencie Horskej záchrannej služby v Jasnej. Dohovor bol rýchly, zajtra ideme na Lomničák, lebo počasie predpovedajú výborné. Tak sa aj stalo, ráno nás Janko vyzdvihol svojim autom v Tatranských Zruboch a už sme smerovali do Tatranskej Lomnice. S cieľom minimalizovať vzdialenosť nástupovej cesty z dôvodu môjho boľavého kolena sme upustili od pôvodnej varianty, ktorá mala viesť od Téryho chaty, cez Pyšný štít, hrebeňom cez Sedielko pod Lomničákom až na samotný vrchol Lomničáku a potom do Lomnického sedla. Tak trochu „neregulérne“ sme si túto trasu uľahčili použitím lanovky do Lomnického sedla. Ďakujem najmä Majkymu, že bol zhovievavý a prispôsobil sa mojim možnostiam s kolenom. Po vyvezení sa do Lomnického sedla sme začali stúpať akoby smerom k vrcholu, no po približne 200 výškových metroch sme dorazili na akési plató (plošinku) po ľavom okraji vyznačenej mužíkom, kde sme začali opäť klesať, s cieľom traverzovať západnú stenu Lomničáku. Tu sme si nasadili úväzy, prilby a naviazali sa na lano. Traverz západnej steny je pomerne vzdušnou cestou, ktorá je miestami zabezpečená reťazami a kramľami. Podľa Jankovho vyjadrenia ju používa najmä HZS pri záchranných akciách v Západnej stene Lomničáku. Myslím si, že tento zostup bol našou prvou previerkou a podľa Janka bola obtiažnosť tejto cesty stupňa č. 3. Traverz vyústil do Téryho koloáru, ktorý pripomína svojim tvarom žľab a používa sa najmä ako nástupová cesta do západnej steny pri výstupoch zo Zamkovského chaty. Výstup Téryho kuloárom nie je príliš príjemný, je to skalnato–suťovitý terén, ktorý nám ešte „spríjemnili“ firnoviská, našťastie nebol nutný čakan. Tak sme Téryho kuloárom vystúpili až do Sedielka pod Lomničákom vo výške cca 2400 m. Sedielko je situované na skalnatom hrebeni medzi dvomi dominantami. Na jednej strane Pyšným štítom a na strane druhej Lomničákom. Výhľady boli nádherné najmä do Malej studenej doliny, kde sme identifikovali malú bodku, ktorou bola Téryho chata. Janko nám poukazoval výstupové cesty v západnej stene, najmä známu „Hokejku“. Po krátkom oddychu sme sa napojili na „Jordánku“, výstupovú cestu, ktorá vedie na Lomničák od Téryho chaty. V rámci posledných cca 200 výškových metrov sme prekonali práve najťažšie úseky Jordánky vedúce kolmou stenou až na vrchol. Na vrchole Lomničáku sme boli malou atrakciou, keď sme sa stali predmetom fotenia. V kaviarni „Dedo“ sme si vychutnali jedno orosené a nasledoval zostup „normálkou“ do Lomnického sedla, ktorý je ešte sprevádzaný niekoľkými zabezpečenými úsekmi. Opäť bol náš zostup sledovaný skupinkou ľudí z terasy Lomničáku. Zostup sme tiež zvládli a opäť sme sa zviezli nadol lanovkou. Za tento výstup sa chcem poďakovať Jankovi Peťovi zato, že nám aspoň na chvíľu sprístupnil prostredie vysokých hôr, kde sa bežne vysokohorský turista nedostane. Nesmiem ešte zabudnúť, že počas nášho výstupu s Majkym na Lomničák sa Miňovi podaril tiež slušný „husársky kúsok“. Prešiel totiž z Hrebienka cez Téryho chatu, Priečne sedlo, Zbojnícku chatu, Sedlo prielom, Poľský hrebeň späť až na Hrebienok.
Ďalší deň sme si zvolili zaslúžene ako oddychový. Na deň nasledujúci po oddychu bol v pláne prechod cez Priečne sedlo. Počasie sa ale začalo zhoršovať a tak sme túru ukončili na Zamkovského chate, nakoľko začalo hrmieť a prichádzala búrka. Napokon sa naše rozhodnutie potvrdilo ako správne, lebo pri zostupe z Hrebienka nás v závere chytil silný dážď. Posledné naše túry sa rozišli. Ja s prihliadnutím na možnosti svojho kolena som sa vybral z Popradského plesa na Rysy a Majky zvolil cca 23 km dlhú, ale zato nádhernú trasu vedúcu z Tatranskej Javoriny Javorovou dolinou cez sedlo Sedielko 2376 m, Téryho chatu na Hrebienok so zostupom do Starého Smokovca.
Výstup na Rysy 2503 m je asi zbytočne bližšie popisovať. Priznám sa, že túto trasu príliš neobľubujem pre jej veľkú frekventovanosť turistami. Bolo tomu tak aj teraz. Našťastie som vyrazil dosť zavčasu a tak som návalom turistov aspoň smerom nahor vyhol. Po ceste som stretol štyroch vysokohorských nosičov, medzi nimi aj chatára na Chate pod Rysmi, Viktora Beránka. Cesta od chaty do sedla Váhy je ešte pod snehom a tak to bolo menšie spríjemnenie cesty v tomto sparnom dni. Z vrcholu boli pekné výhľady najmä na Poľskú stranu Tatier. Pri zostupe som sa ešte krátko zastavil na chate a potom som sa už predieral cez zástupy turistov smerom k Popradskému plesu.
Na záver nášho pobytu vo Vysokých Tatrách boli hlásené silné búrky a tak sme pobyt ukončili o jeden deň skôr. Pocity, ktoré sme si z prostredia vysokotatranských hôr a prírody odniesli sú nezabudnuteľné a naplnili nás pozitívnou energiou. Taktiež sa chcem poďakovať Majkymu, Jankovi Peťovi a Miňovi za skvelé chvíle strávené s priateľmi na horách. Priatelia o rok opäť vo Vysokých Tatrách sa teším na naše spoločné stretnutie!!!

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

‚

HORÁM ZDAR!