„Viem o jednej krajine, ktorá vás očarí, ktorá je nádherná a má plno bohatstiev, o ktorých, keby som chcel hovoriť, tak by som sa starcom stal. Tá krajina je vlasť moja, môj rodný kraj, tam, kde ma vždy ťahá, keď som preč a lásky nemám, tá láska ma doma čaká s otvorenou náručou…„

Pre mňa je domovom malebný kraj ukrytý v Strážovských vrchoch. Keďže sa naša partia rozrástla o nových členov, vrátane mňa, nedalo mi to a skúsila som predložiť návrh. V rámci spoznávania našej domoviny – víkend v Strážovských vrchoch. Toť moja rodná hruda. Návrh sa zapáčil a keďže Luboššove hobby je organizovanie horských akcií, ujal sa vedenia. Musím ho pochváliť. Chcel zabiť hneď tri muchy jednou ranou /dve mu nestačili/, jedna ale uletela – potvora. Ale poporiadku.

Deň prvý. Sobota 07.06.2008

Plán je stanovený na dva dni, počas ktorých by sme mali vystúpiť na dva vrcholy – zaradené medzi najkrajšie vrcholy Slovenska. Dominantu Strážovských vrchov – Strážov a z pohľadu svojím tvarom nezameniteľný vrch Lúčanskej Malej Fatry – Kľak. Východiskovým bodom pre oba dni sa nám stala dedinka Čičmany. Tu sme sa mali v sobotu ráno všetci stretnúť, ubytovať a vyraziť. Tak sa aj stalo. Ja s Luboššom sme pricestovali autobusom zo smeru Prievidza. Keďže neexistuje priame autobusové spojenie Prievidza – Čičmany, prišla na rad kombinatorika. Stretávame sa v Prievidzi na autobusovej stanici. Počasie hlásia všelijaké, len veľmi dobré nie. Ja, naobliekaná ako cibuľa, Lubošš v kraťasoch a tričku – mne je tým pádom zima dvojnásobná. Keby som sa zariadila ako jedna naša spolucestujúca, ktorá sa mimochodom obrátila na Lubošša s otázkou, či taxíky jazdia aj v sobotu? … ale vraj asi hej, keď majú na streche nápis NON STOP podala si pohotovú a duchaplnú odpoveď a vzápätí sa potužila zlatohnedým obsahom z ploskačky, silne pripomínajúcim ohnivú vodu… možno by mi bolo teplejšie 🙂 Dopravili sme sa do dedinky Fačkov. Tu sme museli vystúpiť a nasadnúť na bus smerujúci zo Žiliny do nášho cieľa – do Čičmian. Takto toto vydumať – to si zaslúži cenu Detektíva Orieška. V Čičmanoch, ešte sediac v autobuse zhliadneme Filipa, Katku, Mariana a Stanúšika. Dávajú ranú prechádzku práve sa prebúdzajúcou dedinkou. Zakývame na pozdrav a onedlho sa stretávame. Po úvodných zdvorilostiach sa rozhodujeme, čo ďalej. Do stanoveného času stretnutia nám zostáva zhruba hodina a pol. Vzápätí prichádza ďalší náš človek – Jožko. Neďaleko zastávky stoja miestne potraviny – dosť dobre zásobené rozličným tovarom. Nás zaujal pivný mok, alebo chmeľový chlebík, ako chcete a tak sa zásobujeme vitamínmi skupiny B. V družnej debate ubehne hodinka, potom ešte kúsok a pomaly sa presúvame k miestu nášho prechodného bydliska – ku Kaštieľu. Tu už to hustne. Prichádza postupne Michal a rodinka Bašti – v štvorčlennej zostave. Na koniec sa na schodoch zrážam s Mojom, ktorý prišiel s manželkou a so synom už včera. S vibramami pod pazuchami, skormútene oznamuje, že mu nie je veľmi dobre, obchádza ho vraj neduh zvaný viróza, ale že ide potiť. To je potešujúce. Tak sa nás postupne nazbieralo 16. Úctyhodný počet. Škoda, že nie sme všetci – Majky s Miňom slúžia vlasti, Peťo s Mirom sa lúčia so slobodou, ďalší sú pracovne zaneprázdnení. Venujeme im tichú spomienku, ubytujeme sa, prehodnotíme obsah batohov – vykladáme nepotrebnosti a konečne vyrážame.

Stanovená je trasa :
Žltá : Čičmany /655 m/-Sedlo Samostrel /756 m/
Zelená : Sedlo Samostrel /756 m/-Čierny vrch /1069 m/-Strážov /1213 m/

Z Čičmian až po sedlo Samostrel ideme po žltej turistickej značke. Začína svietiť aj slniečko, je príjemné počasie, na oblohe sem – tam mráčik. Značka nás vedie dedinou a tak máme možnosť pokochať sa krásou dreveníc. Architektúra obce, najmä jej dolnej časti, ktorou prechádzame pripomína i dnes perníkové domčeky a to hlavne pre ornamentálnu výzdobu vonkajších stien domov. Len neviem, asi by sme si na nich nepochutili, nevraviac o tom, že by sme mali riskovať stretnutie s dajakou ježibabkou 🙂 Bojímbojím 🙂 Tieto objekty sú ale cenným dokladom technickej vyspelosti, majstrovskej zručnosti a estetického cítenia obyvateľov. Geometrická výzdoba je stará asi 200 rokov. Jednoduché ornamenty boli nanášané bielym vápnom, ktoré malo zároveň konzervačnú a ochrannú funkciu. V roku 1977 boli tieto drevené stavby vyhlásené za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. Pre prezentáciu života a umenia bola v Radenovom dome – okolo ktorého prechádzame, zriadená stála národopisná expozícia. V takomto kultúrnom duchu sa dostávame na koniec dedinky, pokračujeme asi 1 km po asfaltovej ceste, z ktorej potom odbočujeme doľava. Prebrodíme potok Rajčianku – čo sa páči najmä naším najmenším Samkovi a Sabinke, menej už ich rodičovstvu. Ďalej, po zvládnutí tohto malého taxisu už nasleduje veľmi príjemná lesná cesta. Všade navôkol je krásna kvetena, všetko hýri farbami, maliarka príroda rozprestrela pred nami celú svoju paletu. Vyníma sa najmä fialový orlíček, žltý iskerník, klinčeky, margerétky… a za mojím chrbtom Zuzkin pokryk „to netrhááj, čo ak to je chránené!!!“ No nielen lúky okolo, ale aj obloha začína akosi meniť farby. Z tmavomodrej do fialovej… a už sa to sype. Prší. Ešte že je hneď na blízku drevená chatka, kde sa ukrývame a prečkáme najhoršie. Našťastie neprší dlho. Zatiaľ sa kŕmime reprezentatívnou vzorkou hrášku z niekoho záhradky – vraj plyny nadľahčujú a predsa len, ideme stúpať do kopca. Tak neodmietame 🙂 Po malej vynútenej prestávke opäť pokračujeme. Značka nás vedie do lesa, kde je veľmi príjemne. Aby cesta nebola jednotvárna, musíme preliezať, podliezať a prekračovať popadané kmene stromov. Celkom zábava. Jožko so Stanúšikom si vzali pod patronát naše detičky alebo detičky ich? Nech je ako chce, veru, lepšie babysitterky by ste sotva niekde našli. Takto pozvoľna sa dostávame k prvému vrcholovému bodu našej túry, ktorým je sedlo Samostrel. Len Sama nikde nevidno alebo kto to tu má strieľať? 🙂 Nakoniec prichádza, ale je to náš malý Samko a akoby chcel reprezentovať svoje meno – s drevenou puškopalicou. Šikovný to chalanisko. V sedle je malý prístrešok kde sa dá v pohode občerstviť, kríž a zaujímavé turistické značenie. Smerové tabuľky umiestnené na strome rokmi zrástli s jeho kmeňom a vytvárajú zaujímavú dreveno – plechovú kompozíciu. Počkáme sa, spravíme pár foto a pokračujeme. Tento krát už po zelenej značke. Cesta je stále veľmi príjemná, vedie cez les a v posledných metroch pred vrcholom Čierneho vrchu ju akási potvora značne vydvihla. Tak fučíme a zdá sa mi, že začínam potiť aj spomienky z detstva a naháňam vlastný dych. Konečne sme hore. Opäť sa počkáme, doplníme tekutiny, ktorých sme teda vypotili dosť, čo – to prehryzneme. V diaľke počuť mumlanie Veľkého hromu. Naše aupair-ky prichádzajú so svojimi zverencami v miernom pokluse – majú súťaž „Dotkni sa značky a získaj bod“. Chlapci, vystrúhala by som aj poklonu. Detičky sú nad mieru spokojné, šliapu ako švajčiarske hodinky a tak pomaly pokračujeme. Vo veľmi miernom stúpaní, pekným, trávnatým chodníkom sa dostávame najskôr na Malú, potom na Veľkú lúku pod Strážovom. Tu začína jemne mrholiť, ale nakoľko je teplo, nejak to neriešime a vnímame to ako osvieženie. Chodník nás vedie naprieč lúčnym porastom. Skvostný to koberec, ešte pár stromčekov a … sme tam. Na vrchole Strážova. V minulosti bol vraj významným strážnym miestom, odkiaľ dymové signály oznamovali turecké vpády na Považie. Masív Strážova tvorí päť vrcholov, najvyšší z nich je vo výške 1 213 m, najnižší (severný) meria 1 001 m. Geologickú stavbu tvoria vápencovo-dolomitické komplexy s krasovými javmi. Rastie tu vzácna vegetácia horského a vysokohorského druhu, vyskytujú sa chránené živočíchy. Od roku 1981 je súčasťou Národnej prírodnej rezervácie Strážov (480,01 ha).

Napriek tomu, že obloha je zamračená, kde – tu sa hory po daždi vyparujú, naskytá sa nám parádny pohľad. Priam dramatický. Rozoznávame známe vrchy ako Vápeč, Baske, v diaľke na horizonte vidno obrysy Považského Inovca, Vršatca. Na opačnej strane je to vynímajúca sa majestátnosť Manína a vápencové skalné útvary Sokolie. Množstvo dolín, riek a potokov, ktorými je pohorie popretkávané, vytvorilo priaznivé podmienky pre zakladanie malých sídiel, najmä v čase valašskej kolonizácie. Osamelé lazy, kopanice siahajú až do najvyšších častí úpätia vrchov. Postupnou koncentráciou väčšieho množstva ľudí vznikli podhorské obce s vlastným koloritom. Za spomenutie stojí obec Zliechov, Valaská Belá a už spomínané Čičmany. Pod nohami nám to kvitne o stošesť, vo vzduchu poletujú motýle a my si to vychutnávame spolu s tým, čo máme nabalené v batohoch. Nad hlavami sa nám opäť zatiahlo, oblohou sa preháňajú mraky a asi aby sme na ne lepšie videli zapne sa nebeská elektráreň v podobe bleskov. Neostáva nám teda iné, ako opustiť túto čarovnú výhľadňu. Schádzame opäť na lúky a v lese pod Malou lúkou hádžeme výhybku na červenú. Ja so Stanúšikom, Mariánom a Jožkom tvoríme zadný voj. Chodník je strmý, mierne blatistý, popretkávaný vytŕčajúcimi koreňmi stromov. Ide sa dosť zle, treba dávať pozor. No predsa, zemská príťažlivosť zaúčinkuje a Jožko skydne ako kabela. Malý škrabanec na kolene, troška krviniek na úteku, ale to nič, to horšie prišlo o chvíľu. Zídeme dole asi 200 výškových a v tom si spomenie na okuliare, ktoré mal a už nemá. No, kde asi tak môžu byť? Deduktívnymi metódami príde na to, že ich stratil pri spomínanom páde. Hups, čo teraz? Staré známe príslovie hovorí, že v núdzi poznáš priateľa. Stanúšik s Majom zaraďujú spiatočku a o pol hoďku sú nazad aj s okuliarmi. Dohodnú odmenu v naturáliach vo forme pivka a môžme pokračovať. Ako sa spieva v jednej pesničke – „dážď nás hladí mokrou rukou…“, čo nám ale neuberá na nálade a v pochodovom tempe, s asi 3/4 hodinovým meškaním za prvými prichádzame do cieľa. Tento krát vchádzame do Čičmian z horného konca a ukončujeme dnešné putovanie v miestnom Kaštieli. V budove kaštieľa na prvom poschodí sa hneď vedľa seba nachádza krčma aj reštaurácia, na druhom poschodí máme ubytovanie. Páči sa mi, že pre návštevníkov je v areáli vyčlenené miesto pre autopark, tiež prírodné ohnisko s drevenými pníkmi na sedenie okolo a časť vyhradená pre deti s hojdačkami a malým pieskoviskom.

Dávame postupne sprchu. Katka ma upozorňuje, aby som sa neutierala do pripraveného uteráka, vraj púšťa chlpy. Mám svoj, tak ten ani nevyužívam. Odovzdám odkaz ďalej – Filipovi, ktorý ale ignoruje moje upozornenie a dobre mienenú radu, keď tu zrazu vybehne z kúpeľne a čuduj sa svete – chlpatá pokrývka jeho tela zmohutnela a má zvláštne čierno – modré sfarbenie. Tie uteráky v odtieni parížska modrá nemajú chybu! A rozhorčený Filip tiež 🙂 Takto očlovečení sa môžeme presunúť do reštaurácie, kde preberieme pár organizačných vecí súvisiacich s naším tímom a ďalšími spoločnými aktivitami a plánmi. Tiež jeden z cieľov nášho víkendového stretnutia. V družnej debate, po dobrej večeri, pivku a gitarových fantáziách v podaní Filip band ukončujeme náš dnešný vydarený deň. Ó, ešte som zabudla na tombolu a vyhlásenie výsledkov súťaže „Ujo mesiaca. Tú si vymysleli Samko a Sabinka. Avšak, bez politického podtónu, ktorý sa vzťahoval na toto oslovenie v nedávnej minulosti 🙂 Plným právom si výhru zaslúžili Stanko s Jožkom za vynikajúce výsledky v babysittingu. Blahoželáme 🙂

Deň druhý. Nedeľa 08.06.2008

Ráno sa zobúdzame do upršaného, zamračeného dňa. Ani náznak, že by sa niekde niečo malo trhať (rozumej mraky na oblohe). Dnes máme v pláne po raňajkách presun do Fačkovského sedla a odtiaľ výstup na Kľak. To aj plníme. Autami sa presunieme do spomínaného sedla. Dážď neustáva, obloha je zatiahnutá, viditeľnosť mizerná. Postupne prehodnocujeme. Chuť vystúpať je dostatočná, no znalci terénu dajú za pravdu, že v takomto počasí je terén v niektorých úsekoch rozbahnený a chôdza na vrchol postupuje za týchto okolností v rytme tanga. Krok vpred, následne dva kroky vzad a pre umocnenie umeleckého zážitku sa občas pridá ľahký slajd najlepšie so zakončením v podpore ležmo. A cesta nazad? Tobogany v aqua parkoch sú len slabou náhradou. Preto, síce neradi a so smútkom dnešný plánovaný výstup odkladáme zatiaľ na neurčito. Ja mám v živej pamäti a v kúte izby opretý sadrový odliatok predkolenia. Aj tak ma to ale štve. Asi niekedy treba mať okrem odvahy aj rozum … o čom síce v mojom prípade pochybujem, lebo keby som bola sama, tak sa hore určite vyšplhám. No ale … To je tá jedna uletená mucha, ktorú som spomínala v úvode. Je čas poďakovať sa navzájom za príjemné chvíle, zaželať si šťastnú cestu domov a skoré stretnutie na horách. Ten Kľak na nás počká. Sľúbil nám to.

A ešte na záver, si dovolím vysloviť svoj laický názor. Obec Čičmany je nesporne krásna, včlenená do nádherného kúta prírody, s veľkou výpovednou hodnotou o živote našich predkov a o našom kultúrnom dedičstve. Je mi preto ľúto a myslím si, že by si zaslúžila viac pozornosti tak zo strany samotných obyvateľov obce ako i vládnych a mimovládnych organizácií. Najmä čo sa týka jej skrášlenia a úpravy v okolí domčekov, úpravy miestnych komunikácií a lepšieho zviditeľnenia pre návštevníkov a obdivovateľov našej krajiny. V dnešnej dobe a možnostiach internetu považujem informácie uvedené na internetovej stránke obce za dosť strohé a nekompletné. Veď už len to, že údaje na tejto stránke boli naposledy aktualizované v máji 2005. Želám si, aby sme si všetci viac vážili tradície a kultúrny odkaz našich predkov a udržiavali ho aj pre ďalšie generácie.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

‚

HORÁM ZDAR!