Ako už naznačuje samotný titulok tohto článku, lokalitu Pieninského národného parku som mal v hľadáčiku už dávnejšie, keďže ponúka rozsiahle možnosti aktívneho oddychu. Slovo dalo slovo, rodinná rada sa jednohlasne uzniesla, že tohtoročnú dovolenku strávime v tejto časti Slovenska/Repkolandu.

V deň odchodu, ihneď po zobudení si pristrihnem bradu, vyvetrám vankúše a periny odeté v dúhových obliečkach, porozmýšľam, ktoré pohlavie dnes budem, vypijem RAW kávičku a skonzumujem BIO kroasantík on-line objednaný a elektromobilom doručený z EKO pekárne. Tesne pred odchodom ešte stihnem založiť na modrom ihahákovi kvalifikovanú diskusiu s názvom: „Alternatívne spôsoby zvládnutia depresií dieťaťa pri násilnom vytrhnutí z digitálneho prostredia“. Spätnú väzbu rodičov 1 až n už nestíham prečítať, pretože sa budím z tejto nočnej mory…

A tak teda po zobudení sa spolu s manželkou a dcérou naraňajkujeme a spoločne vytrielime smer Slovenská Ves, konkrétne do Penziónu pod Magurou, kde máme dohovorené ubytovanie. Čo sa týka predmetného penziónu, vyslovujem na celej čiare maximálnu spokojnosť s lokalitou, ubytovaním, čistotou, vrúcnou ochotou majiteľov i personálu. Proces intermittent fasting máme nastavený na 12-hodinový interval. Túto 12-hodinovú rýchlostnú skúšku začíname ráno o ôsmej hodine a končíme exaktne do ôsmej večer. Elementárne vyrieknuté, o ôsmej sú raňajky formou bufetových stolov, obed si poriešime v závislosti na vykonávanej aktivite a kuchyňa v penzióne funguje do ôsmej večer. Ponúkané pokrmy v penzióne sú vynikajúceho ba až znamenitého gusta.

Dosť bolo chvály, späť k realite a meritu veci. Aby sme mohli zhmotniť (tmu) naše predstavy, prvý deň venujeme návšteve Červeného Kláštora. Naše prvé kroky nás privádzajú do kláštora Kartuziánov. Jeho história je úzko spätá s pôsobením príslušníkov dvoch reholí – kartuziánov (v rokoch 1320 – 1567) a kamaldulov (v rokoch 1711 – 1782). V rámci pútavej, približne hodinu trvajúcej prehliadky je hlavná pozornosť venovaná kamaldulskému mníchovi, priekopníkovi v oblasti medicíny, lekárnictva, alchýmie, botaniky a bezmotorového lietania, známemu najmä pod menom Cyprián. Následne sa ešte popľantáme po okolí, pozbierame cenné informácie za jednotlivé sféry turistiky, cykloturistiky, raftingu, splavu Dunajca na pltiach i gastronómie.

Zľahka neplánovane na ďaľší deň volíme splav Dunajca na pltiach. Prikloníme sa k výberu slovenskej pltníckej spoločnosti, hoci na druhom brehu rieky Dunajec sa rozprestiera Rzeczpospolita Bananowa, kde je určite možnosť ušetriť nejaké euro slovenské. Ale na druhej strane počúvať cca 1,5 hodiny výklad v poľskom jazyku, ktorý sa síce veľmi podobá na ten slovenský a preto je mu veľmi ľahké rozumieť, nieto však pochopiť. Tak na toto naozaj nemáme chuť. Ako sa ukázalo, voľba bola správna. Osobitne z dôvodu, že máme náramne šťastie na operátora plávajúceho dopravného prostriedku určeného na cestovanie na vode, skrátka pltníka. Svojím vtipným, miestami až humorným výkladom umocnil romantický zážitok zo splavu, vysvetľujúc históriu dominánt Pienin, ktorými sú Tri Koruny, Sedem Mníchov, Sokolica… Splav končí kúsok za ústím Lesnického potoka a odtiaľ späť do Červeného Kláštora jestvuje niekoľko variánt. My volíme peší presun po Pieninskej ceste, lemujúcej rieku Dunajec. Pieninská cesta je jednak cyklotrasou (č. 5864) a dvojak i turistickou cestou s červeným značením. V dovolenkovom období prepchatom turistami a cyklistami sa táto kombinácia zračí ako nie príliš vhodná. Pôvodne sme aj my uvažovali, že ju prejdeme na bicykloch, ale davy turistov, cyklistov a nenominovaných pretekárov na Tour de France v dresoch profitímov z aliexpressu, nám dáva jasnú odpoveď, že cez toto vlak nejde.

Preto nasledujúce dni prevetráme naše dvojkolesové bezmotorové tátoše na cyklotrasách vedúcich zo Spišskej Belej do Tatranskej Kotliny, respektíve do Tatranských Matliarov. Cyklotrasa (č. 2887) vedúca od Belanského rybníka s možnosťou parkovania i občerstvenia pri obci Spišská Belá do Tatranskej Kotliny v dĺžke cca 9 kilometrov. Jedná sa o nenáročnú, komfortnú cyklotrasu s minimálnym prevýšením, asfaltovým povrchom a prekrytými miestami na oddych, vhodnú i pre malé deti. Keď dorazíme do Tatranskej kotliny, dumáme, čo ďalej. Prichádzajúce dažďové mračná neveštia nič dobré a tak volíme cestu späť. Múdre to rozhodnutie. Po príjazde do Spišskej Belej lejak práve nabral na intenzite. Prečkáme a po vyjasnení strávime čas na umelo vytvorenom okruhu pre jazdu na bicykli, ktorý sa prechádza v podstate bez šliapania, po amerikánsky/progresívne slovensky pumptrack. Okruh je situovaný kúsoček od Belanského rybníka.

Bicykle sa nám nezneľúbia ani na ďaľší deň a poznova šliapeme do pedálov zo Spišskej Belej smer Tatranská Kotlina. Lež po cca siedmich kilometroch sa napojíme na cyklotrasu č. 5895, vedúcej Tatranským národným parkom do Tatranských Matliarov. Pôvabná cesta vedúca smrekovo-brezovým lesom po pevnom asfaltovom povrchu. Miestami je síce vydrolený asfalt, ale hravo zvládnuteľné. Finálové dva kilometre sú v stúpaní a mám veľký rešpekt pred mojou 7-ročnou dcérou, že to zvládla bez zosadnutia a tlačenia bicykla. Späť do Spišskej Belej sa, dá sa to tak vyriecť, len spustíme a 30 kilometrov v sedle bicykla je za nami.

Pieniny. To nie sú len cyklotrasy, plte, párky v rožku a magnetky, ale aj turistické cesty. Portál mapy.cz je pre nás neoceniteľným a unikátnym pomocníkom pre účely vyhľadávania a plánovania túr. Veľká vďaka za túto jedinečnú stránku.

Na úvod naplánujem, niečo cez 8 km dlhú túru Ústie Lesnického potoka – Lesnica – Targov – Sedlo Cerla – Červený kláštor. Keďže dcéra má nesmiernu túžbu vyskúšať rafting na Dunajci, tak samotnej túre predchádza táto aktivita. Zvážiac manželkine a dcérine nulové vodácke skúsenosti, zaumienime si prenájom raftu spolu s inštruktorom. Sami by sme to asi nedali. Prenášajúc v rukách raft ku vode sa mi v pamäti oživí rozpomienka na grandiózny hit, ktorý zadávna valcoval vrcholnné priečky domácich aj svetových hitparád a znel takto: „Ty a ja si môžme loďku prenajať…“ Skutočne tento pôsobivý a hodnotný text mi v hlave umocňuje bližiaci sa opojný zážitok z nadchádzajúceho splavu. K tomu blankytne modrá obloha, povievajúci vetrík a vidina čapovanej Plzne na terase penziónu po celom dni mi vlievajú krv nielen do žíl. Splav Dunajca na rafte zvládneme s prstom v ruke, poďakujeme sa inštruktorovi a nás čaká opäť peší presun do Červeného Kláštora, po trase spomenutej v úvode tohto odseku. Do Lesnice cesta asfaltová, odtiaľ vcelku strmo do sedla Targov po modrej. Tu sa dcére akosi nechce, ale postupne ju ten vzdor prejde. V sedle si doprajeme oddych i poživeň, doplníme energiu a mašírujeme ďalej do sedla Cerla. Žiadne strmé stúpania ani klesania, jednoducho slastná prechádzka lesom. Turistov je veľmi poskromne, žiadne preplnené tatranské chodníky spolu s frontami na lanovky. Zo sedla Cerla zbehneme do kúpeľov Smerdžonka v Červenom Kláštore na zaslúžený obed. Hoci sa jedná o reštauráciu priamo v objekte kúpeľov, ceny nie sú premrštené (menu 5,90 € – polievka, hlavné jedlo i dezert), jedlo veľmi chutné i porcie dostačujúce.

Ako by sme mohli opustiť Pieniny bez výstupu (po novinársky dobytia/pokorenia) na ich osobitý symbol – Tri Koruny (poľsky Trzy korony), jediné koruny nachádzajúce sa v krajine kšeftárov a inštalatérov? To určite v žiadnom prípade. Nanovo využijem služby portálu mapy.cz, uvážim aspekty, dopady, zanalyzujem aktuálnu situáciu, následne ktorej výsledkom je koncept operácie – Výstup na Tri Koruny (982 m). Vzhľadom na predchádzajúce skúsenosti s húfom turistov v Červenom Kláštore i samotnou príťažlivosťou Troch Korún volíme skorý štart. Do Červeného Kláštora prichádzame niečo pred siedmou. Ideálne by bolo omnoho skôr, ale keď sa majú dve baby ráno vychystať… Červený Kláštor je ešte pohrúžený do hlbokého spánku, nikde ani živej duše okrem nás. Doslova. No len čo prejdeme cez most pre peších/cyklistov na druhý breh, k našim severným susedom, pomery sú diametrálne odlišné. Život tu už pulzuje naplno, trhovníci na rýnku vykladajú tovar, obchody otvorené a tá vôňa čerstvého pečiva a rožkov. To by bolo niečo pre Riška! Sledujúc žltú značku pozvoľna kráčame k prvému rázcestiu Podlaźce. Na tomto mieste sa rozhodneme odbočiť na zelenú značku smerujúc do sedla Polana Kosarzyska. Prvú polhodinku stúpania lesnou cestou nám spríjemňuje ranný chlad a omamná vôňa lesa (v tomto prípade to nie je borovička). Predchádzajúce obdobie bolo poznačené dažďami, odparujúca sa vlhkosť blahodárne pôsobí na naše pľúca. Ani Kornélia by tu nemala šancu. Po spomínanej polhodinke nakrátko spočinieme na lavičke vedľa cesty. Doplníme spálené kalórie a môžme opätovne pokračovať. Nasleduje viac-menej rovinatý úsek v tôni stromov, tesne pod sedlom Polana Kosarzyska je nutné strpieť strmšie stúpanie. V skutočnosti nič hrozné a zo sedla k cieľu našej cesty nám zostáva tak 30 minút. K finálnemu bodu našej túry sa naozaj asi po polhodinke dostaneme upravenou a brvnami spevnenou cestou. Tu však zistíme, že na vrchole ešte nie sme. Hoc je tu turisticko-informačné miesto dokazujúc, že sme na Troch Korunách, v skutočnosti je to štipku ináč. Z uvedeného miesta po zaplatení poplatku (pre nás 3 x 2€) sa vydáme po umelo vybudovanom obojsmernom schodisku na vyhliadkovú galériu. Pri halde vystupujúcich sa na vyhliadke možno zdržiavať iba 10 minút a vychutnať si úchvatné výhľady na okolitý kraj i do strmín Prielomu Dunajca. Zostúpime po modrej do sedla Przełęcz Szopka a odtiaľ po žltej k mostu a späť do krajiny bilboardov. Aby toho nebolo dosť, pred nami je ešte návšteva Ľubovnianskeho hradu, vypínajúceho sa na vápencovom brale nad mestom Stará Ľubovňa. Máme z pekla šťastie a zastihneme posledné predstavenie divadelnej hry Kocúr je kráľ, ktorá je takou nevšednou prehliadkou hradu, keďže jednotlivé dejstvá sa odohrávajú postupne na jednotivých miestach hradu.

Za týždeň pobytu v tomto malebnom kúte Slovenska sme toho zažili až dosť a preto dávam tejto našej dovolenke hodnotenie 10 spišských borovičiek z desiatich.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

HORÁM ZDAR!

Trackback URI | Kanál RSS