Tím Hikers

Kalendár podujatí

Návštevná kniha

Tím Hikers Kalendár podujatí Návštevná kniha

Niekoľko slov o nás, o našom vzťahu a postoji k horám.

V tejto časti môžete nájsť pripravované podujatia jednotlivými členmi nášho tímu.

Ak by ste nám chceli len tak niečo všeobecné odkázať, môžete učiniť tu.

feb 18 2013

Prírodné krásy krajiny krvi a medu

Autor

Prírodné krásy krajiny medu a krvi

Balkán. Časť Európy, ktorá nie je turistami až tak vyhľadávaná, nie je v ponuke každej cestovnej kancelárie, ale napriek tomu má svojimi prírodnými skvostami a zákutiami naozaj čo ponúknuť.
Bosna a Hercegovina, krajina s drsnou minulosťou, skúšaná vojnovými konfliktmi. Územie niekoľkých tvári s očarujúcou prírodou a podmanivými zátišiami na pozadí voľne sa povaľujúcich plastových stôp dnešnej civilizácie a psích gangov.
Keď som sa dozvedela, že táto krajina bude na deväť mesiacov mojim dočasným domovom, napriek tomu, že som netušila, čo ma čaká, v hĺbke duše som sa tešila. Tešila som sa na každú voľnú chvíľu a príležitosť objaviť kútik tohto sveta.

Bosanski Maglić, 2386 m.n.m., najvyšší bod BiH

Víkend na prelome jún/júl 2012. Medzinárodný organizovaný výstup na Maglič, najvyšší vrch Bosny a Hercegoviny na hranici s Čiernou Horou (info tu). Zraz piatok, 12:00 Foča. Organizátori zabezpečili prepravu do sedla Prijevor. Odtiaľ sa už po vlastných malo pokračovať na Trnovačko jezero, kde bol plánovaný bivak vo vlastných stanoch a v sobotňajších ranných hodinách výstup na Maglič. Späť tou istou trasou, opäť bivak a v nedeľu návrat do Foče.

Znie to ako pozvanie. Jednoducho nie je možné odolať. Hoci z časových dôvodov nebolo možné pridať sa k organizovanej skupine, vlastný plán nás nesklamal. Z Foče vyrážame neskoro popoludní ešte motorizovaným prostriedkom – smer Tjentište – sedlo Prijevor. Tjentište je dedina známa operáciou z 2. sv. vojny.Titov pamätník Monumentálny pamätník pripomína miesto, kde bojovali juhoslovanskí partizáni pod vedením Josipa Broza Tita, zakladateľa Juhoslávie, proti fašistickým vojskám Nemecka.

Na nenápadnej odbočke vstupujeme do Národného parku Sutjeska. Do sedla vedie úzka miestami spevnená miestami rozbitá makadamová cesta (cca 20km), počas ktorej sa otvárajú výhľady na protiľahlú stranu masívu Maluša. Nevynechávame krátku zachádzku k vyznačenej vyhliadke na vodopád Skakavac, ktorý sa z výšky 81 m rúti do jedného z najstarších pralesov Európy. Zmiešaný les vystrieda smrečina, makadam prašan a my pomaly vychádzame popod skalnaté steny do sedla Prijevor, 1668 m.n.m. Chrbát tohto sedla bol umelo odlesnený o dodnes je využívaný na pasenie dobytka. Ešte stále sa tu nachádzajú pôvodné salaše, a niektoré využívajú turisti ako útulne. Keďže sme za organizovanou skupinou mali značný časový sklz, pristúpili sme na plán B. Prenocovať priamo v sedle a ráno vystúpiť na vrchol síce náročnejšou, ale kratšou cestou. O správnosti tohto rozhodnutia nás utvrdilo množstvo ďalších stanov a áut, keďže v sedle je oficiálne povolené táborenie.

Prístrešok na prespanie sme už dorábali za pološera, no o to intenzívnejších náletov dotieravého hmyzu. V procese výstavby nám najviac času zabralo hľadanie vhodného miesta s minimálnym sklonom roviny. Odmenou bol príchod tmy. Letná teplá hviezdna tichá noc pod obrysmi kamenného strážcu hranice kedysi jednej krajiny. Skôr ako sa uložíme do spiacich vakov, prijímame pozvanie od susedov, ktorí obsadili jeden zo spomínaných salašov. V priateľskej atmosfére ohrievaní zvonka praskajúcim ohňom, zvnútra srbskou rakijou plynulou anglicko – slovanskou konverzáciou preberieme problémy dnešného sveta, stratégiu ranného výstupu a priemerný počet ITčkárov v štvorčlennej turistickej skupine. Na moje prekvapenie po výdatnom a tvrdom spánku (čistota vzduchu vyšších nadmorských výšok prevetrá ťažký myšlienkový smog) sa ráno prebúdzam do teplého bezoblačného rána. Paráda. Rýchla hygiena, krátke raňajky, zahladenie stôp po našom bivaku a hor sa na to. Keďže sme v tento deň plánovali ukončiť našu púť opäť v sedle, navrhujem odľahčiť batohy o spacáky (hm?)), ktoré uložíme do osamelej kosodreviny a po šiestej hodine vyrážame. Šikmo nahor lúkou, vyšliapaným chodníkom. Trasa je značená typicky juhoslovansky tzv. Knafelcovou značkou (biela bodka v červenom kruhu, popr. biely pás medzi červenými pruhmi), takže treba byť pozorný, pretože sa môže ľahko stať, že zmeníte trasu, pretože je rovnako značená. Neskôr som pochopila, že na vrchol Magliča vedú zo sedla dve rovnako značené cesty, ktoré sa miestami pretínajú. Párkrát nás totiž zmiatli iní po nás vystupujúci turisti, ktorí boli mimo našej trasy. Hlavne to boli pochybnosti pred ťažšími úsekmi cesty, keď nebola značka na dohľad. Ale predsa sa za ďalšou skalou značka aj pred nami objavila. Lúka končila v lese, ktorý plynule prešiel do kosodreviny. Spozornieme. Hľadanie značiek je komplikované suťoviskom s padajúcimi skalami, ktoré strieda terén s II. stupňom horolezeckej klasifikácie UIAA (jeden krátky úsek si na počesť padlých slnečných okuliarov dovolím povýšiť na III. stupeň s prvkami lezenia). Najťažšie úseky boli zaistené fixnými kovovými lanami, no nie na všetky sa dalo spoľahnúť. Takže spomalíme tempo v duchu hesla: dvakrát meraj a raz stup. Záverečný úsek tesne pod vrcholom je už prechádzka trávnatou stráňou. Okolo deviatej hodiny vystupujeme na najvyššiu horu Bosny a Hercegoviny. Vrchol vo výške 2 386 m.n.m. označuje kamenný valec, na ktorom sa točí kovová vlajka vo farbách slovanskej trikolóry. Vrchol je vďaka organizovanému výstupu doslova preľudnený. Doprajeme si drobné občerstvenie a nevieme sa „vynakochať“ kruhovými výhľadmi. V príjemnej atmosfére rôznorodosti národov, keď všetky etnické problémy zostali hlboko v údolí tu strávime takmer dve hodiny. Vrchol opúšťame opačným smerom, ako sme vystúpili. Zostup je mierny a vedie trávnatým hrebeňom. Úzky chodník vedie cez krásne zakvitnuté vysokohorské lúky a neustále stretávame turistov vystupujúcich z tejto strany od jazera. Cestu po hrebeni si doslova vychutnávame. Pomalé tempo s množstvom prestávok. Krásny slnečný bezoblačný letný deň nás núti neustále dokumentovať ponúkané výhľady až sa dostávame do sedla pod Komom, kde je rázcestie chodníkov. Najprv sa nad časovým údajom 2 hodiny – 2,6 km vedľa šípky nekompromisne ukazujúcej na dno úžiny pousmejeme. Pretože netušíme, čo nás čaká. Strmý fakt dvojhodinový zostup popod skalnaté steny pohyblivou sutinou. Jedinou útechou je dramatická scenéria mohutných hôr a výhľad na najkrajšie balkánske pleso, Trnovačko jezero 1 513 m.n.m. Vidina priezračnej studenej vody motivuje hlavne na posledných metroch, keď už tých valiacich sa kamienkov pod nohami máme naozaj dosť. Celý deň nás sprevádzalo množstvo ľudí, ale čo nás čakalo pri jazere ma milo prekvapilo. Kempovanie v tejto oblasti síce nie je oficiálne povolené, ale ako poľahčujúcu okolnosť by som vyzdvihla cca 7 km trasu, ktorú musel každý z nich podstúpiť aj so všetkým materiálom, zjavne na vlastnom chrbte, pretože k jazeru nevedie prejazdná cesta. Oku dostupné dôkazy napovedajú čo-to o predchádzajúcej rušnej noci. Aj my si doprajeme odmenu a nádheru okolia si vychutnáme priamo z jazera. Studená voda dopriala balzam pre naše vytrápené nohy a môžeme pokračovať. Opúšťame jazero a vstupujeme do lesa. Tu nás z dreveného prístrešku oslovujú dvaja páni, v ničom sa nelíšiaci od ostatných turistov. Za prekročenie hranice Bosna a Hercegovina – Čierna Hora a vstup do národného parku Čiernej hory musíme zaplatiť poplatok. Výška 1KM (cca 0,50 €) je len symbolická a zjavne príležitostná :). Chodník pokračuje lesom a neustále mierne klesá až po najnižší bod nášho výletu Suha dolina 1 360 m.n.m. Pri zničenom rázcestníku na otvorenom priestranstve sa už dlho nezdržiavame. Pozviechame dochádzajúce sily a opäť smerom hore. Znovu do lesa smer sedlo Prijevor. Okolo pol šiestej popoludní vyťahujeme z kosodreviny naše neporušené spacie vaky a s unaveným no spokojným výrazom na tvári čakáme na náš motorizovaný dopravný prostriedok, ktorý nás odvádza z tohto krásneho miesta späť do civilizácie. Ďakujem našim kolegom a priateľom, ktorí nám poskytli nezištnú pomoc a aktívnu podporu pri plánovaní tohto nezabudnuteľného zážitku.

Zdroj mojej inšpirácie pri plánovaní, realizovaní, no predovšetkým opísaní.

Ďakujem autorovi a ospravedlňujem sa za čiste náhodne podobné myšlienky.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU


HORÁM ZDAR!

Zdieľať:

7 komentárov pre “Prírodné krásy krajiny krvi a medu”

  1. vieradňa 25 mar 2013 čas 20:50

    Nádhera a tie kvietky úžas.

  2. Kláradňa 24 feb 2013 čas 18:53

    Zuzka, paráda! Ďakujem za krásny článok a priblíženie skvostnej prírody..

  3. renatadňa 21 feb 2013 čas 14:23

    Super si to napísala, a tie fotky, ako pohľadnice…

  4. lubomirbdňa 20 feb 2013 čas 22:14

    Zuzka, fenomenalne, klobuk dole.

  5. karabasterdňa 20 feb 2013 čas 09:05

    Nádherná divoká príroda, výborný článok 🙂 díky Zuzka !!

  6. Peterdňa 20 feb 2013 čas 07:59

    Krásna krajina, príjemní ľudia. Už len rezervovať si dobré počasie, nabaliť ruksak a vrátiť sa naspäť do krajiny krvi a medu hoci aj 1000 krát. 😀 Autorku chválim za príjemnú reportáž a pekné fotky.

  7. Miroslavdňa 19 feb 2013 čas 10:37

    Nádhera :)… Príjemné čítanie a krásne fotky.

Trackback URI | Kanál RSS

Pridaj komentár