Tím Hikers

Kalendár podujatí

Návštevná kniha

Tím Hikers Kalendár podujatí Návštevná kniha

Niekoľko slov o nás, o našom vzťahu a postoji k horám.

V tejto časti môžete nájsť pripravované podujatia jednotlivými členmi nášho tímu.

Ak by ste nám chceli len tak niečo všeobecné odkázať, môžete učiniť tu.

dec 23 2008

Predvianočný čas

Autor

Predvianočný čas

Namiesto mňa si hádže šírky a dĺžky vo vani pán kapor. Poískam ho v šupinkách. Hľadí na mňa svojimi mokrými očami, odhodlaný zapojiť sa do nekompromisného potravinového reťazca. V pivnici prežíva svoje posledné dni smrečok, ktorý sa onedlho premení na symbol Vianoc. Sviečkami vyznačíme pod jeho konárikmi runway pre Ježiška. Sneh zaspal kdesi na nebesiach, z každého kúta na mňa číhajú vianočné odrhovačky, potkýnam sa o dedov mrázov, mozog sa mi pokúšajú vymyť reklamy. Presviedčajúc ma o tom, že ak sa chcem stretnúť a porozprávať sa s priateľmi, bez mobilu a internetu to snáď ani nie je možné. Zúfalo potrebujem načrieť do energetického vrecúška. Konečne je tu piatok, pár dní pred Vianocami. Vidina víkendu v náručí hôr s partiou kamarátov. Ako balzam.

ZÁKLADNÉ INFORMÁCIE
Dátum :
20.-21.12.2008
Organizátor :
OZ Hikers
Doprava :
Autami, vlakom do
Starého Smokovca
Oblasť :
Vysoké Tatry,
Veľká studená dolina
Štart :
Starý Smokovec 1010 m
Cieľ :
Zbojnícka chata 1960 m
Prevýšenie :
950 m
Vzdialenosť :
8,5 km
Čas výstupu :
3:03 hod oficiálne...
Čas zostupu :
Rôzny,
závisí od mnohých faktorov
v zime
Jedlo a voda :
Vlastné zásoby,
polpenzia na "Zbojníčke"
Ubytovanie :
Zbojnícka chata
Mapa :
VKÚ HARMANEC,
Vysoké Tatry, č.2,
M 1:25000

Z domu prchám už v piatok dopoludnia. Kamoške Inge totižto sľubujem návštevu už pekne dávno… Prebehneme mestom, nedá mi neochutnať punč. Inga mi oznamuje, že dnes budeme zdobiť stromček. No paráda. Tak teda debatujúc a cuckajúc červené vínko vytvorili sme celkom peknú nádheru. Až na to, že výtvor nášho kreatívneho ducha sa nakláňa na jednu stranu. Čo je príčinou, či víno alebo ozdoby, nepátrame. O chvíľu mi ide vlak do Popradu. Nastupujem s potešením, že na čas opúšťam civilizačný zhon a pre toto obdobie príznačnú hystériu a hor sa do náručia hôr.

Konečne. Vrúcne a veselé zvítanie sa s ostatnými, po balzame túžiacimi členmi našej výpravy. Sme v zložení: Lubošš, Majky, Peťo, Lubo, kamarát Lacko a ja. Dosť ma potešil Majky. Po období stagnácie je opäť medzi nami. Je okolo deväť hodín ráno a pri turistickom rozchodníku naberáme smer po modrej turistickej značke : Veľká studená dolina – Zbojnícka chata, náš dnešný cieľ. Veľká studená dolina je 7 km dlhá dolina, ktorou preteká Studený potok, ktorý v spojení s Malým Studeným potokom pritekajúcim zo susediacej Malej Studenej doliny vytvára v spodnej časti Vodopády Studeného potoka. Zároveň je to dolina s najväčším počtom plies (22) v celých Tatrách. Stúpame po lesnom chodníku a postupne, ako sa dostávame vyššie, pribúda nám pod nohami snehu. Chvíľami sa zabárame pekne hlboko. Na rad prichádzajú snežnice. S nimi to ide podstatne jednoduchšie, i keď naša chôdza je dosť komická. S nohami na široko sa cítim ako cupkajúci tučniak. Lubošš s Majkym začínajú tušiť, že rozhodnutie nebrať ich so sebou bola no, nazvem to – mladícka nerozvážnosť. Chlapci sa presvedčia, že tzv. vajcový sneh dokáže preveriť nielen kondíciu ale i nervy. Počasie čo sa týka do výhľadu nám veľmi nepraje. Je hmlisto, občas zasneží, presne podľa predpovede na dnešný deň. Zajtra by malo byť lepšie. Z lesného porastu sa dostávame do otvoreného priestranstva. Po pravej strane sa v hmle ukrýva Prostredný masív. V časti pod Bránkou sa rozfúkal vietor. Má to však jednu výhodu. Vietor rozfúkal hmlu a nám sa naskytol fantastický pohľad. Akoby za odmenu sa pred nami vystúpiac z hmly rozprestrela krajina ticha, snehu a skál. Nezostáva nám nič iné, len vychutnať očami túto nádheru. Pred nami Zbojnícky spád a nad ním končiare, ktoré tvoria uzáver Veľkej a veru aj studenej Studenej doliny. Pokryté snehom a pozlátené poludňajším slnkom vystavujú na obdiv svoje vnady. Rovnako i Prostredný a Slavkovský hrebeň po oboch stranách. Terén je tu dosť obtiažny. V niektorých úsekoch sa strieda hlboký sneh s vyfúkanými a zľadovatenými platňami. Ešte že máme snežnice. Inak by to bolo aj na zubonechty. Vôbec ma neláka predstava skĺznuť sa do doliny o nejakých sto metrov nižšie. Vietor je chladný, nepríjemný, hryzie ma do uší a zachádza za nehty. Nedá pokoj. Ktosi vyťahuje z batoha ohrevné zariadenie. Na zdravie, na teplo a k vydochnutiu bacilov! 🙂 Čakáme ešte na Majkyho a Luboša, ktorý sa brodia kúsok za nami. Pred nami je posledný výšvih smerom k Vareškovému plesu, ktoré je ale zmrznuté a zababušené v snehovej perine.

Posledný úsek k chate je pomerne pohodový. Kráčame v odstupoch, každý sám so svojími myšlienkami… ja mám rada aj tieto chvíle. Mám potrebu preniesť časť okolitého pokoja, pokory a krásy do svojich ďalších dní. Viem, že v tom nie som sama jediná. Aj pre toto hory jednoducho – milujem.

Zbojnícka chata. Vysokohorská chata, nachádzajúca sa vo výške 1960 m.n.m. je učupená pod Zboníckym chrbtom a má skutočne výbornú polohu. Využívajú ju turisti prichádzajúci z Velickej doliny cez Prielom, z Malej studenej doliny cez Priečne sedlo, alebo tak ako my prichádzajúci Veľkou Studenou dolinou. Ešte sa pokocháme pohľadom navôkol a šup šup dnu, kde nás víta teplý kacheľ a chatár. Ľudí na chate je málo, podľa slov chatára býva v tomto období malý záujem o turistiku. Opakom je vraj obdobie v závere roka, kedy chata doslova praská vo švíkoch. Dnu je veľmi útulne, teplúčko, vianočne. Okolo druhej sme už všetci spolu. Varia tu výborný čaj, ktorému sa nedá odolať. A to ešte netušíme, čo nás čaká na večeru. No, ale nepredbiehajme udalosti. Zohrievame sa čajom, zložíme batohy do nocľahárne a keďže je pomerne málo hodín a svetlo, s Peťom a Lubom sa rozhodneme vybehnúť ešte do okolia chaty. Zapadajúce slnko oblieka krajinu do jemne fialového šatu. To sa nedá neprejsť sa kus ďalej. V hradbe hôr rozpoznávame Prostredný hrot, Priečne sedlo, Javorový štít, Svišťovský štít, sedlo Prielom… V blízkom žľabe smerom na Prielom ešte šantia skialpinisti. My si spravíme aspoň kotrmelec v snehu 🙂 a vytešujeme sa na zajtra. Chceli by sme prejsť cez Priečne sedlo do Malej studenej doliny. Spolu so súmrakom začína padať sneh. Vraciame sa späť na chatu, prezúvame do papučiek. Čas postupne plynie v rozhovoroch. Je nám fajn. Zrazu mám pocit, akoby som niekde započula riadne rezkú hudbu… pozornejšie sa započúvam… no a je to jasné! Cigánska kapela. Lež nie na živo, ale v bruchu. Tak toto neutancujem. Prichádza záchrana v podobe večere. V tejto výške a so skutočnosťou, že „Zbojníčka“ je čisto nosičská chata, jedlo ktoré prichádza na tanieroch je skvostne naaranžované a chutí naozaj vynikajúco. Nielen preto že sme hladní. Aj gurmán by si prežil svoj gastronomický orgazmus.

Do chaty prišla skupina poľských turistov, tí ale neskôr, vlastne už v noci chatu opustili. Podľa ich výbavy sa zrejme rozhodli pre bivak vonku. My skonštatujeme, že aj to má svoje čaro, ale dnes je asi rozumnejšie zostať na chate. Lebo to, čo sa začalo diať vonku nevyzerá moc dobre. Začína silno fúkať a snežiť. Návštevu latrínky si odkladáme, pokiaľ to len ide. Vietor silnie a veru dôkladne preveruje pevnosť strechy a tesnosť okien. Ráno výjduc pred chatu pretierame zrak a márne sa snažíme nájsť to polojasno, ktoré sľubovala predpoveď počasia. Je tam hmla, duje riadny vietor. V nebi im asi vykypelo mlieko a caplo až sem. Sakra! Operatívne meníme plán a rozhodujeme sa pre zostup späť tak, ako sme sem včera prišli. Musíme postupovať v tesnom závese za sebou. Viditeľnosť je mizivá, chodník žiadny a tak sa veru pekne potrápime. Vo výhode sme my čo máme snežnice, ale i napriek ich pomoci si podchvíľou hľadáme nohy v hlbokom snehu. V hustej hmle, v ktorej sme stratili zimné tyčové značenie, vystúpime vyššie, ako vedie chodník. Iba za pomoci našich orientačných zmyslov si určujeme smer postupu. Rozhodneme sa zísť nižšie, k potoku. Svah je strmý, skaly a koksodrevina sú prikryté čerstvo napadaným mäkkým snehom. Je to dosť nepríjemné, lebo keď si myslím, že mám pod nohami pevnú zem, hups a som v ňom až po – skoro po pás. Ale ako zisťujeme, nie sme sami. Za nami sa objavuje skupina poľských turistov, ktorí boli včera večer na chate. Je ich asi 12. Lubošš kričí : „Nechajte ich prejsť. Je ich viac, aspoň nám pomôžu prešliapať cestu“. Využívame ich početnú prevahu a nechávame ich, aby nás obehli. No neposlúchnite rozkaz predsedu 🙂

Až dole v lesnej časti sa viditeľnosť zlepšuje. Kontrast zeleného ihličia obsypaného bielunkým snehom, z kopčekov navôkol len kde tu vystŕka nos konárik zvedavého stromka, mäkký chodníček… Pred sebou máme nádhernú scenériu zimného lesa. Svrbia ma prsty. No jasne, že chcem obsypať niekoho za mnou nádielkou snehu 🙂 Je nám veselo a Peťo si začal dokonca pospevovať, tak sa k nemu pripájam. Takto sa dostávame až na Hrebienok, odkiaľ sa rozhodneme ísť do Starého Smokovca pešo. V Smokovci nás už čakajú motorové kone a nakoľko máme pred sebou ešte kus spoločnej cesty, dohodneme sa na poslednej spoločnej zastávke na salaši Dechtáre. Tu definitívne ukončíme tento spoločne strávený predvianočný víkend.

Na záver mi zostáva skonštatovať, že to bol krásne strávený čas. Moje poďakovanie patrí Luboššovi za nápad zorganizovať ho práve v tomto období, zúčastneným chalanom za úžasnú atmosféru. Taktiež ľuďom na „Zbojníčke“. Za ich odhodlanie a starostlivosť o nás všetkých, ktorí sa radi vraciame čerpať silu a pokoj v duši do náručia hôr.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

HORÁM ZDAR!

Zdieľať:

Nie je možné pridať komentár.