13.6.2009 – 11:00 zvoní mi telefón, volá Marek… pri pohľade z okna je mi jasné o čom bude náš rozhovor… dnes to nepôjde, počasie je proti… Trochu sklamaný si púšťam DVD K2… hory aspoň vo filme…
13.6.2009 – 13:50 (10 minút po odchode vlaku)… pozerám z okna… dvíham telefón a volám Marekovi… „Vidíš čo sa deje vonku?„… „Ešte mám v zálohe jeden vlak, ale na prestup máme len cca 10 minút.“… „Ideme?“
13.6.2009 – 14:50… Konečne sa stretávame na stanici vo Vrútkach… 2/3 zostavy, teda Ja a Marek. V Žiline sa k nám pripája Marekov kolega Andrej. O pol piatej sme v Štefanovej a už nám nič nebráni v Nočáku. Ešte si skočíme na večeru do nám známej reštiky a o pol šiestej môžeme začať šlapať.

Zo Štefanovej ideme cez Horné diery do sedla Medzirozsutce. Horné diery podvečer majú svoje neopakovateľné čaro… vždy keď tadeto idem ráno, tak je tu tieň a chladno, zato teraz sa tu opiera podvečerné slnko a vyzerá to tu nádherne. Popri kochaní sa okolitou krásou sme si ani nevšimli, že sme v sedle Medzirozsutce. Tu sme sa napojili na červenú značku, ktorá nás mala sprevádzať po celú noc. Bez dlhej prestávky sme začali stúpať na Veľký Rozsutec. Kto tu už bol, tak vie aký náročný je prvý úsek lesom a potom 3 klasické „predvrcholy“ Rozsutca. Tempo sme mali slušné a tak sme už o trištvrte na osem boli hore. Rýchlo pár fotiek do foťáku, pár do pamäte a šup ho dole. Po rýchlom zostupe do Medziholia sme začali hľadať prameň… bohužiaľ sme ho našli v nepoužiteľnom stave, takže v prípade, že plánujete túru v týchto končinách zásobte, sa dostatkom vody.

Pred nástupom na Stoh sa Andrej rozhodol uvariť čaj. Prvých 5 minút to bolo OK, ale potom nás dostihla zima a začalo sa stmievať. Počkali sme kým dovarí a pred pol desiatou sme začali stúpať na Stoh. Prekvapilo nás množstvo blata… na tunajšie pomery ho bolo veľmi málo. Vrchol sme dosiahli pred štvrť na jedenásť. Hore sme sa vôbec nezdržali, pretože nám hrozilo sfúknutie. Od tejto chvíle nás vietor sprevádzal vždy keď sme prekročili výšku 1400 m.n.m. Pri zostupe do Stohového sedla sme si zapli čelovky a ponorili sme sa do lesa s nádejou, že je nás dosť počuť, a že macovia nás nechajú na pokoji. V sedle sme si na chvíľu oddýchli a vydali sme sa ďalej. Na Poludňovom Grúni sme sa zvalili do trávy a najedli sme sa. Vedeli, že máme za sebou najnáročnejšiu časť. Od teraz už budeme len na hrebeni a nečakajú nás žiadne brutálne výstupy a zostupy. Posilnení sme pokračovali cez Steny, Hromové na Chleb… tak a pomyselnú polovicu máme za sebou. Na Chlebe Marek urobil pár nočných fotiek a išli sme ďalej do Snilovského sedla. Tu prišla na Andreja menšia kríza. Trochu sme spomalili čo Marek využil na dobitie najvyššieho vrcholu Malej Fatry. Ja s Andrejom sme zatiaľ pomaly prešli okolo hrany Veľkého Kriváňa a už spolu aj s Marekom sme pokračovali do ďalšieho cieľa – Sedlo Bublen a jeho známy prameň… o pol tretej ráno, pri teplote cca 4 stupne si naberať vodu z rúrky je skvelý zážitok :-). Doplnili sme zásoby a presunuli sme sa pod nástup na Malý Kriváň ku kosodrevine. Snažili sme sa nájsť aspoň náznak závetria, ale bohužiaľ… len sme sa zvalili na chodník a Andrej začal zohrievať vodu na čaj… bavilo ho to asi 15 minút a potom sme rýchlo vypili letnú vodu. Výstup na Malý Kriváň z tejto strany je dosť nepríjemný, pretože má pár klamlivých predvrcholov. Hore je z kameňov urobené závetrie, ktoré sme s radosťou využili. Ešte predtým sa Marek potešil so zbytkami snehu. Na Malom Kriváni nás dobehlo svitanie. V pozorovaní krásneho východu slnka nám bránili oblaky, ktoré sa tvorili len na mieste kde stúpalo slnko… zákon schválnosti, ale veď nemôžeme mať všetko :-).

Nasledoval zostup do sedla Priehyb a trasa cez Stratenec a Biele skaly (Ťavie hrby) na Suchý. Tento úsek je jeden z najkrajších v Malej Fatre. Lenže o štvrtej ráno po 10 a pol hodiny chôdze… boli sme radi, že je to za nami. Takmer presne o 5:00 som dorazil na vrchol Suchého – posledný to kopec na trase :-). Už nasledoval len zostup… Len asi nie je to pravé slovo… ešte takmer 3 hodiny a 1000 m dole… Na chate pod Kľačianskou Magurou sme sa zastavili len na chvíľku… veď kto by nás aj obsluhoval o štvrť na sedem ráno. Zostup do Turčianskych Kľačian som pretrpel, pretože nohy už mali dosť. Snažili sme sa stihnúť bus o ôsmej, čo sa nám nakoniec podarilo. Spokojne unavení sme počkali na zastávke a o 8:20 som bol konečne doma.

Táto akcia patrí medzi náročné a podľa niektorých ľudí aj medzi extrémne. Za 14 hodín a 15 minút sme prešli 34,9 km vo vysokohorskom teréne, s prevýšením hore 2502 m a dole 2732 m. Dosiahli sme 13 vrcholov.

Už teraz sa teším na ďalší nočný prechod, ktorý predbežne plánujeme na začiatok októbra… ďakujem Marekovi a Andrejovi za účasť a verím, že ešte spolu zažijeme mnoho krásnych chvíľ na horách…

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

‚

HORÁM ZDAR!