Po nočnom pochode z Bratislavy do Sološnice v roku 2007 sme si povedali, že by to chcelo zopakovať. Podmienky by však mali byť viac zimné – viac snehu, nejaký mráz prípadne fujavica a ideálne by bolo v kombinácii so splnom mesiaca. Náhoda chcela, že termín padol na deň splnu a vyvíjajúce sa počasie sľubovalo veľa snehu, až sme z toho mali rešpekt. Aj podmienka nízkej teploty bola splnená (-5 °C). Na „štarte“ sme sa zišli piati (Miňo, Filip, Luboš, Luky a ja) a na poslednú chvíľu sa ohlásil telefónom ďalší záujemca Lukáš (čitateľ stránky Hikers). Samozrejme nás to potešilo a tak sme vyrazili šiesti.

Cestu na Biely kríž sme si uľahčili po asfaltke, pretože bolo jasné, že sily si treba šetriť. Tam nás skoro zrazil vracajúci sa horár na žiguláku (odkiaľ sa vracal sa dalo ľahko odhadnúť). Odtiaľ už sme boli na snehu až do konca. Na moje prekvapenie bežkári naozaj využívajú príležitosť si zalyžovať do posledného denného svetla. Chodník mal jednu stopu, ktorá nás postupne viedla až na Babu. Výška snehu bola väčšinou znesiteľná a kráčanie viac-menej v pohode. Samozrejme sa do toho plietli aj úseky s naviatym snehom do výšky pol metra. Úžasný bol mesačný svit. Videli sme si vlasné pohybujúce sa tiene, čo dodávalo zvláštnu dimenziu tajomna. Čelovky boli užitočné len sporadicky (keď sme niečo hľadali v batohu). Nikde ani živáčka. Divé svine z predošlej akcie čušali niekde v teple. Väčšinu cesty poznáme z iných akcií, takže nám bolo jasné čo bude nasledovať, kde si dáme krátku pauzu. Keďže červená hrebeňovka je chronicky známa aj pre väčšinu čitateľov, nemá cenu ju detailne opisovať. Skôr sú zaujímavé osobné pocity. Verím, že každý ich má trochu iné. Každý preciťuje tmu okolo, ticho lesa, svetlá v ďalekej diaľke, fyzickú námahu po svojom. Hlad a smäd do toho nepatrí, batohy boli stále plné. Každopádne nočná turistika má čaro. Napriek snahe, postup nie je tak rýchly ako cez deň. Nám cesta na Babu trvala skoro 6 hodín. Tam napriek môjmu predošlému skoro romantickému opisu sa dvaja, Luky a Filip, rozhodli ukončiť putovanie. No nebolo to také jednoduché. Čo o druhej v noci na Babe? Či chceli, či nie, museli ísť po svojich aj ďalej – do Pezinka. Luky sa išiel domov učiť na skúšky (dúfam, že ich spravil!) a Filip sa v príbehu ešte objaví.

Bolo zrejmé, že druhá polovica cesty z Baby do Sološnice bude náročnejšia, pretože stôp v snehu ubúdalo a snehu narastalo. Keď aj nejaké stopy boli, často boli zaviaté. Boli momenty, kedy som bol rád, že nevidím do diaľky. Na tejto trase je niekoľko dlhých tiahlych alebo prudkých stúpaní, a ako sa hovorí … lepšie nevidieť. Vtedy ma udivoval Lukáš, ktorý občas fotil a celé si to zjavne vychutnával. Občas odbehol, odfotil, dobehol, predbehol nás a šliapal v čele ako nová lokomotíva. Občas nás aj pustil dopredu, aby sme sa vystriedali v prešlapávaní, ale v tomto sme boli amatéri. Vďaka jeho dlhým krokom sme postupovali pomerne rýchlo a to až tak, že sa to zhodovalo s „letnými časmi“ na mape. A to aj (ako Luboš hovoril) vo vajcovom snehu – výška je jasná, že?

Príchodom na Čermák (za 3 hodiny z Baby) sme splnili ďaľšiu métu. Odtiaľ je terén prijateľnejší, stúpanie po Hubalovú minimálne, dokonca tam bola krásna lyžiarska stopa … ale sily ubúdali. Na Hubalovej sme si spomenuli na predošlý „nočák“ kedy tu toho mali niektorí už naozaj dosť. Všetko bolo prikryté hromadou snehu a s obrazom spred 2 rokov sa to nedalo porovnať. Odtiaľ sme sa borili v tom vajcovom snehu až do Sološnice. Tempo poľavilo, pretože fyzika a biológia majú neúprosné zákony. Postupne sa brieždilo a my sme tupo pozerali na kopec Vysoká. Navrhovaný bonus nikoho nelákal (možno Lukáša, ale držal sa, nenútil nás 🙂 ). Postupne začalo snežiť a tak nebolo vidieť ani Vápennú. Cez Taricove skaly sa nám nechcelo ísť po značke – teda dole a hore, ale vďaka snehu sme to strihli traverzom. V tomto nás sneh perfektne podržal. V lete sa to nedá (…no dá, ale je to blbosť). Postupovali sme okolo obory krok za krokom a bavili sa bezduchými debatami. Dôvod bol jasný … kedy už bude koniec plota? Dočkali sme sa … a nebudem to naťahovať, konečne sme prišli na asfaltku, po ktorej to je skoro 2 km do cieľa – na chalupu. Posledná fotka v Sološnickej doline a čas v cieli 13,5 hodiny.

Tam náš čakala vykúrená chalúpka, teplý guláš a ostatný komfort … a prekvapenie v podobe živého Filipa. Z Pezinka to obehol autobusmi dookola a opäť sa zaradil do družstva. Po zbežnej údržbe tela sme dohodli ďalší program. Lukáš sa pobral dobývať ďalšie terény a nás ostatných to ťahalo na dedinskú zabíjačku. V Sološnici totiž práve v tento deň bola veľká akcia. Zabíjačka s občerstvením a tanečnou zábavou. Je vám jasné, že najlepšie sa tancuje vo vibramách, že? … tuto to skrátim. Bol som veľmi milo prekvapený ako rýchlo sa Hikersácii asimilovali medzi miestnych 🙂

V každom prípade, nech si myslí čo chce, kto chce, výkon, ktorý sme podali bol jeden z tých vysoko cenených. Fotky to nemôžu vyjadriť už z podstaty fotografovania, ale v hlave to zostane dlho.

Ďakujem všetkým zúčastneným za podaný výkon (bez ohľadu kde skončili) a chuť popasovať sa sám so sebou v dobrej partii.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

‚

HORÁM ZDAR!