Tím Hikers

Kalendár podujatí

Návštevná kniha

Tím Hikers Kalendár podujatí Návštevná kniha

Niekoľko slov o nás, o našom vzťahu a postoji k horám.

V tejto časti môžete nájsť pripravované podujatia jednotlivými členmi nášho tímu.

Ak by ste nám chceli len tak niečo všeobecné odkázať, môžete učiniť tu.

apr 30 2008

Liptovská Mara, Prosiecka Dolina

Autor

Liptovská Mara, Prosiecka Dolina

Peťko, ja chcem ísť na Liptovskú Maru„, zahlási mi raz sestra. Pracuje na bakalárskej práci, ktorej témou je jeden kopec pri Mare. V dobrej chvíľke ako dobrý a jediný braček súhlasím a o dva týždne už nasadáme do môjho fialového tátoša a smerujeme na exkurziu po Liptovskej Mare. A keďže aj sestrička už pobehala pár kopčekov, oznamujem jej, že v rámci exkurzie absolvujeme aj návštevu Prosieckej doliny. A ak bude čas, vybehneme aj na Prosečné a Kvačianskou dolinou sa presunieme späť do Prosieku. O deviatej parkujem auto na parkovisku pri kostolíku, jedinej zachovanej stavbe obce Liptovská Mara, ktorú zaplavilo pri napúšťaní priehrady. Chcem sa prezuť do ťažkých bôt, no sestra ma prehovára: „Veď ideme len tuto kúsok po brehu a hore na hrádzu. Pofotím si niečo a o chvíľu sme späť pri aute.

ZÁKLADNÉ INFORMÁCIE
Dátum :
26.04.2008
Organizátor :
Peter Antol
Doprava :
Os. automobil
Oblasť :
Chočské vrchy
Jedlo a pitie :
Vlastné zásoby
Mapa :
SHOCART,
Chočské vrchy, č.1095,
M 1:50000

No odolaj jej argumentom. A tak sa trepeme kamenistým brehom priehrady a o chvíľu si už o sestre myslím svoje. Na priehradnom múre zámka ako na blázinci a tabuľa upozorňujúca na šelmy za bránou, nás vyháňa na val priehradného múru. Ten je však zatrávnený a vysoká tráva zmáčaná od rannej rosy, nám o chvíľu zmáča poltopánky. Psy, nepsy, ide sa hore na múr. Skúmam, či na nás nevybehne nejaký bastard a keďže je všade ticho, pokračujeme ďalej po ceste priehradného múru. Kamerám nevenujeme pozornosť. Veď nie sme teroristi. Chyba. Porobíme pár fotiek a pomaly sa vraciame. Odparkované auto pri zakotvenej lodi dáva tušiť prítomnosť ľudí, nik nás však nekontroluje. Iba dunčo spoza ohrady dáva najavo svoju prítomnosť a svojím besným brechotom sa nás snaží vyprevadiť zo svojho teritória. Keď sme skoro na kraji pri bráne, zaparkuje odrazu pri priehrade policajné auto. Ach tie kamery. Z auta vychádza policajt a ide nám oproti. Tak a už sme jasní. Pokuta nás neminie a boh vie, čo ešte. Tvárime sa úplne pokojne, no adrenalín nám ide vypľuť srdce z hrude. Ignorujúc jeho pohľady, ležérne prekračujeme zábradlie a ideme pomaly po ceste späť ku autu očakávajúc policajtové volanie. A policajt nič. Čaká. O chvíľu po priehradnom múre kráča ku bráne nejaká osoba a odomyká policajtom. Otvárajú bránu a smerujú smerom ku nám. So sestrou schádzame z cesty a ideme do kopca, kde má sestra fotiť ďalšie veci pre bakalárku. Policajti prejdú pomaly okolo a nás si nevšímajú. Sme my ale paranoici. Už si ich nevšímame a venujeme sa svojej robote. Prechádzame vysokou trávou a bavíme sa o hadoch. Tu sa asi nevyskytujú, nemajú sa kde vyhrievať a podobné múdrosti, keď sa mi pod nohami čosi zamrví a ja zbadám plaziť sa v tráve niečo hnedé. Had, preblesne mi hlavou. Vtom sa však tráva vedľa neho začne pohybovať tiež a ja vidím, že to nie je tráva, ale vretenica. Meter od mojich nôh, na ktorých mám len poltopánky. Ach tie vibramy v aute. Volám sestru, zaradím ju za seba a opatrne našľapávam na trávu pred sebou. Len sa dostať na neďaleký chodník. Bez ujmy sa nám to darí a môžeme kľudne pokračovať vo fotení. Na kopci sa nachádza aj staré keltské opevnenie, tak si neplánovane prezrieme aj tieto vykopávky. Akoby mi nestačilo sledovať každé ráno jednu doma v zrkadle. K autu sa dostávame po dva a pol hodinovej prechádzke. A vraj za hodinu sme hotoví. No praaavda. Na Prosečné dnes už čas nebude, ale tú Prosiecku dolinu sestre neodpustím.

Prosiecka dolina

Je presne dvanásť a my konečne stojíme pred Prosieckymi vrátami. Dreveným mostíkom sa dostávame na druhú stranu Prosiečanky. Na jednom mieste je chodník zabezpečený retiezkou. Via ferrata. Prekonávame tento úsek a za zákrutou zrazu potôčik mizne kdesi pod skalou. Odteraz je na dne doliny miesto vody len naplavený štrk, ktorý sem priniesla voda z topiaceho sa snehu niekedy v skorej jari. Chodník niekoľkokrát prekrižuje vyschnuté koryto. Nad nami sa týčia mohutné skalné steny, z ktorých podchvíľou očakávam padajúce kamene. Našťastie nič nepadá. Asi po hodine prichádzame na odbočku k 15 m vysokému vodopádu Červené piesky. Kedysi, keď som tadeto prechádzal pred 13 rokmi, bol tu pekný prístrešok. Teraz po ňom ostalo len niekoľko brvien a značka v mape. Ideme k vodopádu. Dúfam, že nie je suchý, pretože počas sucha býva vodopád bez vody. Prichádzame k nemu a vidíme, že vody je už poskromne. Ešte pár dní a vyschne. Vraciame sa späť na križovatku a pokračujeme ďalej. Ešte sa niekoľkokrát vyhneme zostupujúcim Poliakom, prehupneme sa cez niekoľko vodou vymodelovaných skál a vychádzame z tiesňavy do širokej lúky Svorad.

Svorad

Tu sa najeme a pôjdeme naspäť. Lenže vedľa chodníka zbadáme pútač na akúsi hospúdku, 4 min vzdialenú pešou chôdzou a je rozhodnuté. Vidina zlatého moku v nás zabíja chúťky na jedlo a oddych. Veď o 4 minúty si už budem papuľku oplachovať studeným pivečkom. Keď však už šliapeme 15 min, začína nám to byť podozrivé. Po ďalších 15 minútach mi je jasné, že buď som od smädu slepý, alebo si nejaký dobrák strieľa z dosmädovaných turistov. Pod kopcom sa zjavujú prvé strechy domčekov a je mi jasné, že pred nami je Veľké Borové. Tak ten hostinec je určite až tam. Moje podozrenie sa napĺňa. Schádzame až do dediny, kde si konečne môžeme dopriať to zaslúžené pivečko. Nedostatok času alternatívu zostupu Kvačianskou dolinou definitívne pochováva. Dávame sa na odchod. Sestrička, nezvyknutá na chľast, je už veselá aj po jednej dvanástke a ja sa obávam, aby som s ňou v zdraví prešiel celou tiesňavou späť ku autu. Pri stúpaní na Svorad mi hlási olovené nohy a moje obavy začínajú narastať. Konečne sme na Svorade. „Peťko, vykop mi domov do skalky pár týchto pekných žltých kvetiniek„, vyslovuje želanie pripitá sestrička ukazujúc na Prvosienku holú. Po dlhom prehováraní som jej tú Prvosienku predsa len vykopal. Z hlavy. Som zvedavý, čo je presne na tej nešťastnej tabuli, ktorá hlási 4 minúty k hostincu, skutočne napísané. Podídem úplne blízko a vidím, že niekto dokonale vyškrabal nulu, takže zo 40 minút sú minúty len štyri. Prichádzame k prvým skalám tiesňavy. S napätím sledujem sestrin balans. Zatiaľ to zvláda. Prichádzame na odbočku k vodopádu Červené piesky. Sadáme na balvan a konečne obedujeme. Sú takmer štyri poobede. A nás ešte čaká takmer celá tiesňava. Dlho sa nezdržujeme a o päť minút dobiehame skupinku turistov, ktorí okolo nás prešli, keď sme jedli. Ohľaduplne nám uhýbajú z cesty a my sa ženieme dnom tiesňavy dole. „Začínajú ma bolieť kolená„, počujem od sestry. Ej zle je. Viem, akú má s nimi patáliu, preto zmierňujem tempo. Sestra sa hrdinsky drží a zubačkou pokračuje ďalej. Konečne prichádzame ku vyvieračke Prosiečanky. Ešte dve, tri zákruty, hnusná retiazka, drevený mostík a sme za vrátami. Prichádzame ku autu, ktoré tu našťastie stojí bez ujmy. Sestra je hotová a zvalí sa do auta ako želé. Ja ešte vykonám záverečné močenie (umývanie nôh v potoku) a môžeme vyraziť. Domov prichádzame už potme.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

HORÁM ZDAR A ZRANENIAM POKOJ!

Zdieľať:

Nie je možné pridať komentár.