– Deň prvý

„Konečne!“ povedal som si v stredu 30.4. keď som odchádzal z práce. Čaká na mňa predĺžený víkend a tri dni veľkej pohody s priateľmi vo Veľkej Fatre. A tak tomu aj bolo! Stretnutie sme mali naplánované na Starých horách pri kaplnke vo štvrtok 1.5. ráno. Prvá skupina pricestovala z Ružomberka. Ďalšia skupinka dorazila z Prievidze a Banskej Bystrice, potom autobus z Bratislavy a úplne na záver aj z Nitry. Celkový počet sa zaokrúhlil na 19. Vyrazilo sa vo dvoch skupinách. Kým prvá skupinka sa už „trápila“ vo svahu nad Starými horami, ostatní čakali na ostatných, ktorí boli ešte v autobuse. Čas sme si krátili družnou debatou pred miestnymi potravinami „Očkom“, kde na zahájenie našej turistiky odznel aj výstrel šampanského (Dušan vďaka). Konečne vyrážame! Na začiatok nás čaká celkom slušné stúpanie a prevýšenie, ale podľa mojich skúseností je to najťažší úsek celej túry, dostať sa na hrebeň. Pomaličky, veľmi pomaličky stúpame stále vyššie a vyššie. Počasie je ideálne, je pod mrakom, ale neprší a je relatívne teplo. Asi po hodinke prichádzame na náučný chodník, kde sa cesta rozdvojuje a my odbočujeme doľava na lesný chodník, lebo doteraz sme kráčali po lesnej ceste. Asi po piatich minútach mi zvoní mobil : „Prosím?“ dvíham ho. Na druhej strane sa mi ozýva Miška : „Ahoj Filip, my šliapeme už asi 15 minút stále po zvážnici a sú tu stále tie náučné tabule, ideme vôbec dobre?“ Usmial som sa a hovorím : „Choďte pomaličky naspäť a u jednej z tých tabúl treba odbočiť doprava na lesný chodníček!“, ešte som stihol poznamenať, že na tej tabuli je tuším Orol skalný, alebo som povedal len, že nejaký vták :-), už sám neviem. Tesne pod Majerovou skalou (1283 m) sme sa počkali a ďalej kráčali spolu. Na Majerovej skale si dávame krátku pauzu na občerstvenie a vychutnávame si krásny výhľad z tohto monumentálneho miesta.

Pokračujeme ďalej a dostávame sa už na trávnatý terén pod Krížnou, kde sa nachádza aj zjazdovka a po 100 výškových metroch bývalá útulňa Líška (1380 m). Trošku pauzujeme a dávame sa do družnej debaty s okoloidúcimi slečnami a snažíme sa o formu propagácie hikers tímu, hlavne Jožko, ktorý tieto slečny ponúka domácou slivovicou. Po milom stretnutí sa pomaličky dostávame ne vrchol Krížnej (1574 m). Počasie sa trošku zhoršilo, na hrebeni máme hmlu, ale stále neprší (pán Iľko sa zase prepočítal – hlásil dážď). Po hrebeni sa nám už kráča výborne, človek má hneď aj lepšiu náladu, keď prekonal najvyšší kopec, ktorý ho v ten deň na túre čaká. Ja ako zadný voj aj s Jožkom, ešte pri odbočovaní z Krížnej na hrebeň smer Ostredok (1592 m) som len tak sucho poznamenal : „Dúfam, že všetci správne odbočili!“ Totiž toto moje konštatovanie malo ešte neskôr dohru, ale o tom neskôr. Míňame Ostredok, pretože v takomto počasí, kde je viditeľnosť veľmi slabá sa neoplatí ani zastavovať. Ešte musím pripomenúť, že pri výstupe na Krížnu sme v žľaboch medzi Krížnou a Ostredkom videli niekoľko padnutých lavín, samozrejme už staršieho dáta. Z Ostredku sa dole kopcom a miernym traverzom cez snehové pole dostávame na Suchý vrch (1549 m) – chránené nálezisko vápnomilnej a vysokohorskej vegetácie a skalných spoločenstiev. Nasleduje ďalšie klesanie – na bývalý salaš Kýšky, ale teraz je to o to horšie, že schádzame severozápadným traverzom, kde svieti menej slnko a je tu ešte veľa snehu. Spoza seba počujem ako Jožko nadáva na sneh aj ja sa veľakrát prepadávam až po pás a podľa stôp v snehu, ostatní, čo sú pred nami to nemali o nič ľahšie.

Prechádzame okolo Kýšiek a hmla konečne ustupuje, vychutnávame si pohľad vľavo na Malú Fatru a vpravo na hrebeň Nízkych Tatier, paráda, ale len dovtedy, dokiaľ nezbadáme medvedie stopy v snehu. To nás trošku prebralo a pridávame do kroku. Ešte chvíľu do kopca a už sa pred nami ukazuje obrovská Ploská (1532 m). Ani chvíľu nezvažujeme, že by sme išli cez vrchol, máme toho dosť, tak odbočujeme vľavo a Ploskú traverzujeme. Na tomto mieste som čakal oveľa viac snehu, ale nahrádza ho blato. Konečne sa vynárame v cieľovej rovinke a na dohľad máme Chatu pod Borišovom (1300 m), dymí sa z komína, určite je tam teplúčko! Posledný strmý svah tesne pod chatou….hurá, prvý deň máme za sebou. V chate na nás čakala skvelá kapustnica, teplý čaj a milá rodinka Luboša (Zuzka-manželka, dvojičky – Samko a Sabinka a staršia dcérka Miriam). Došlo na moju pripomienku, lebo poslední štyria veteráni, ktorí z našej partie prichádzajú sa omylom prešli na Kráľovu studňu, keď na Krížnej zabudli odbočiť, ale dobrá nálada im zostala a to je dôležité! Večer nás čakal voľný program, trošku hry na gitare, utuženie a potuženie kolektívu, ale všetko s mierou, lebo sme vedeli, že nás čaká na druhú deň dlhšia trasa, niečo cez 25 kilometrov.

– Deň druhý

Zo spánku ma preberá známa melódia z rozprávky „Maťko a Kubko“, ktorú mám nastavenú ako budík na mobile, najradšej by som ešte spal, ale treba vstávať a cvičiť 🙂 Postupne sa schádzame po rannej hygiene v jedálni a raňajkujeme…..dvojité párky, dvojitá praženica…..slivovica….slivovica?…..no len aby sme vládali. Rozlúčil som sa s chatárom aj s osadenstvom chaty (Dany a Štefan), a ešte raz im touto formou ďakujem, že nás milo prichýlili na jednu noc. Pomaličky vyrážame po skupinkách, každý má iné tempo. Vraciame sa naspäť k obrovskému masívu Ploskej a začíname stúpanie. Pomaličky, ale isto. Obzeráme sa za seba a vychutnávame si pohľad na menšieho „plešatého“ brata Ploskej – Borišov (1510 m). Dostávame sa k traverzu Ploskej, niektorí pokračujú cez vrchol, niektorí si to o 70 výškových metrov zjednodušíme a ďalej pokračujeme traverzom. Pomaly klesáme k sedlu Ploskej, tu sa od nás odpájajú Luboš s rodinkou, Katka, Michal, Lubošš a schádzajú do Liptovských Revúc, aby sa presunuli do Ružomberka a vyšli na Malinô Brdo, kde nás budú čakať v chate. Ostatní pokračujeme traverzom Čierneho kameňa (1480 m), kde pomerne dosť snehu, čo spomaľuje našu chôdzu. Za Čiernym Kameňom sa nachádzajú pramene, tu si dávame krátku pauzu na osvieženie a pomaličky pokračujeme. Niektoré kopce sa dajú vo Veľkej Fatre traverzovať, ale zase na opačnej strane predlžujú čas túry a nemáte také výhľady, tak posledný strmší kopec pred Rakytovom neobchádzame traverzom, ale naopak ideme cez vrchol. Ocitáme sa pod Rakytovom, posledným najväčším prevýšením na dnešnej vyše 25 km dlhej túre.

Rakytov je už z diaľky ľahko rozpoznateľný svojou čiapočkou z kosodreviny. Škoda, že výškový primát Veľkej Fatry si drží Ostredok a nie Rakytov, pretože už na pohľad je turistom viac sympatický. Je 12 hodín, čas obeda, takže si dávame pauzu na posilnenie pred výstupom na Rakytov. Tu už stretávame stále viac a viac turistov, väčšinou to sú samozrejme Poliaci alebo bratia Češi. Počasie sa trošku zhoršuje, padá na nás miniatúrny ľadovec, ale našťastie nie dlho. Pomaličky sa strmým svahom prepracujeme popri skalnej bráne ku kosodrevine, kde to už ide lepšie. A už sa nám ukazuje vrchol a na ňom kríž. Ešte kúsok a sme tam! Počasie sa ako na požiadanie vylepšilo, máme relatívne dobrý výhľad, akurát trošku viac fúka vietor. Rýchlo sa odfotíme a radšej schádzame do severného Rakytovského sedla. Veľký drevený kríž, ktorý je na Rakytove vyniesla 14. septembra 1993 skupina študentov Gymnázia sv. Andreja z Ružomberka pod vedením vtedajšieho učiteľa Antona Heinsa st., ktorý bol v tej dobe triednym učiteľom môjho brata Michala, ktorý pomáhal tiež niesť tento kríž spolu so svojimi spolužiakmi.

Cestou do sedla míňame minimálne autobusový zájazd poľských dôchodcov. Páči sa mi to, keď nie Slováci, aspoň niekto si vychutnáva naše hory. Zo sedla pokračujeme cez hrebeň a snehové záveje v lese, nakoniec odbočíme späť do traverzu, kde už nie sneh a kráča sa lepšie. Minuli sme Tanečnicu (1459 m) a lesom prichádzame ku Skalnej alpe (1463 m), ktorá sa tiež traverzuje z dôvodu ochrany prírody (pária sa tam Tetrovy hlucháne 🙂 – to málokto vie). Prichádzame k horskému hotelu Smrekovica (bývalá chata SCP), je trošku obnovený, oplotený až po cestu a pred ňou zaparkovaný nablýskaný mercedes a audina a značka začínajúca na BA, už sa ani nečudujem, prečo pýtali toľko za ubytovanie! Ale nebudeme im predsa robiť reklamu! Ako prechádzame okolo, tak niekto na mňa kričí, obzriem sa a vidím chalanov, ktorí boli o niečo pred nami, mali rýchlejšie tempo. Vychádzali z chaty a moc nadšení neboli : „Tam ani nechoďte, majú tam pivo za 50!“ To som si mohol myslieť! Na chatu pod Borišovom sa všetko nosí na chrbte a pivo si tam kúpite za 39 a tu, kde si to v pohode vyvezú „asfaltkou“ pýtajú 50? Tak aspoň viem aký je rozdiel medzi horským hotelom a horskou chatou. Prichádzame k vojenskej zotavovni Smrekovica a čuduj sa svete, tiež je to hotel a pivo za 25??? Tak teraz v tom mám chaos, každý si môže teda urobiť záver sám! Minimálne je to pre smädných turistov dobrá praktická rada. Po osviežení zlatistým mokom sme pokračovali ďalej smer Jánošíkova kolkáreň (Jánošík tu údajne hral s pandúrmi kolky, ako ich zrážal veľkými skalami). Odtiaľto začal najhorší úsek celej túry. Prečo najhorší, keď to je skoro po rovine? Odpoveď je jednoduchá, ide sa prevážne lesom a menej tu svieti slnko, preto tu boli dosť veľké záveje snehu a dosť sme sa prepadávali, čo veľmi spomaľovalo naše napredovanie ďalej. Pomaly sme sa teda predierali aj s občasnými nadávkami na sneh, alebo toho, čo tu túru vymyslel 🙂 Akonáhle sme vyšli z lesa, po snehu nebolo ani pamiatky a dokonca začalo svietiť slniečko. Minuli sme Šiprúň (1461 m) a kochali sa krásnym výhľadom z jeho sedla na Malú Fatru, najmä na Stoh a Rozsutec. Pri pohľade na sever nás oslovil najmä Veľký Choč a smerom na východ Salatín v Nízkych Tatrách. Keďže sme už v podstate videli kam ideme, kráčalo sa už lepšie. V sedle pod Vtáčnikom (1090 m) niektorí pokračovali cez Malinné (1209 m) a niektorí dole Suchým hrabovom na Vlkolínske lúky. Tí, čo išli cez Malinné, museli schádzať priamo zjazdovkou dole, ale už nemuseli aspoň ísť do kopca, zato my z Vlkolínských lúk sme museli ešte posledných pár výškových metrov prekonať až ku chate. Chata Daria je priamo pod zjazdovkou Ski parku, boli sme milo prekvapený čistotou a kvalitným ubytovaním a milým personálom. Sprcha po dvoch dňoch padla všetkým určite vhod. Kráľovská večera odštartovala príjemné posedenie v jedálni pri krbe. Postupne z nás všetkých opadla únava a bavili sme sa až do skorých ranných hodín 🙂

– Deň tretí

Zobudili sme sa do krásneho dňa v krásnom prostredí Malina Brda, zatiaľ nezastavaného. Plánujú sa tu paneláky (v národnom parku) kvôli rozvoju cestovného ruchu 🙂

Po vynikajúcich raňajkách sme sa pobalili, rozlúčili s majiteľom. Touto formou sa chcem p. Trenkovi poďakovať za ústretovosť a pohodu na chate. Pokračovali sme prechádzkou cez Vlkolínec, krásnu horskú dedinku zapísanú v UNESCO a popod Krkavú skalu sme prešli do Ružomberka cez sídlisko Baničné a námestie Andreja Hlinku na železničnú stanicu a tu sa končí naša túra.

Ďakujem všetkým zúčastneným za skvelú akciu a hlavne dobrú náladu, ktorá na horách nesmie chýbať. A dôležité je aj to, že rady Hikers tímu sa rozrástli o ďalších členov. Tak zase na jeseň vo Veľkej Fatre!!!

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

‚

HORÁM ZDAR!