Tím Hikers

Kalendár podujatí

Návštevná kniha

Tím Hikers Kalendár podujatí Návštevná kniha

Niekoľko slov o nás, o našom vzťahu a postoji k horám.

V tejto časti môžete nájsť pripravované podujatia jednotlivými členmi nášho tímu.

Ak by ste nám chceli len tak niečo všeobecné odkázať, môžete učiniť tu.

júl 17 2009

Víkend na lane

Autor

Víkend na lane

Keď som písal prihláseným účastníkom na tohtoročnú akciu pokyny, upozorňoval som na potrebu zásobenia sa väčším množstvom tekutín. Mám ešte v živej pamäti náš boj o vodu v minulom roku. To som však netušil, že si jej tento rok užijeme až po krk.

ZÁKLADNÉ INFORMÁCIE
Dátum :
03.-05.07.2009
Organizátor :
OZ Hikers
Doprava :
2x os. automobil
Oblasť :
Ennstaler Alpen,
Hochschwab Gruppe
Jedlo a nápoje :
Vlastné zásoby,
Miestne krčmičky
Mapa :
Alpenvereinskarte, č. 16,
Ennstaler Alpen, Gesäuse,
M 1 : 25 000;
BEV ÖK 104,
Schneeberg und Rax,
M 1 : 25 000

V piatok sa postupne schádzame v Bratislave u mňa v práci. Milan a Peter, ktorí po ceste z Brezna nakladajú nášho člena Peťa v Prievidzi, prichádzajú okolo šiestej hodiny. Počet účastníkov sa nakoniec zredukoval na šesť ľudí, z toho traja členovia Hikers : ja-Ľuboš, Peťo a Filip. Po krátkej pauze a kávičke vyrážame smer Viedeň. Posádka v zložení Michal, Milan a Peter na hranici ešte onálepkuje sklo svojho auta rakúskou diaľničnou známkou, Peťo a Filip v druhom zatiaľ riešia zasadací poriadok počas jazdy. Nakoniec sa obaja usadia na zadných sedadlách ako štátna delegácia a v družnej debate hltáme prvé kilometre rakúskej A6-ky. Chalani majú v rukách vysielačku od Miňa, vďaka ktorej sú s nimi v stálom spojení. Len dúfam, že nás nezachytila nejaká tajná služba, tie rozhovory niekedy stáli za to. S jednou prestávkou na odpočívadle pri Semmeringu a doplnení energie v podobe Milanovho „baranieho džúsu“ prichádzame takmer po troch hodinách do cieľa, malého mestečka Eisenerz, známeho tiež baňou na železnú rudu Erzberg. Parkovisko pri Leopoldsteiner See zíva prázdnotou, jemne prší a my sa rozhodujeme, kde a ako budeme nocovať. Našťastie je tu malý bufet, okolo ktorého rozkladáme karimatky a s nádejou, že ráno nás prebudí slniečko, zaliezame do spacákov.

Ešte za tmy sa budím, už neprší, ale oblohou sa prevaľujú ťažké mraky. Budím ostatných a po krátkej porade sa s Peťom Karabom rozhodujeme, že to skúsime. Obliekame sa, sedák, prilba, feratový set na seba a s čelovkou na hlave vyrážame k nástupu zabezpečenej cesty Kaiser Franz Joseph. Tohtoročná zima s množstvom snehu spôsobila vďaka lavínam malé orientačné problémy s nájdením nástupu. Zhruba po 40 minútach sme však zočili hrubé lano, ktoré nám malo robiť spoločnosť nasledujúce 3 hodiny s prekonaním 860 výškových metrov. Skala je vlhká, padá drobný dážď, zasvietim na Peťa a z výrazu jeho tváre čítam jasné „IDEME!“. Začiatok každej feraty býva obyčajne ťažký, aby si každý vyskúšal svoje schopnosti a mal ešte čas „stiahnuť chvost“. Asi desaťmetrový úsek obtiažnosti C/D prekonávame bez ťažkostí a celkom svižným tempom postupne naberáme výšku a už je viac ako jasné, že sa len tak ľahko nevzdáme. Táto ferata patrí medzi najťažšie a má športový character. Obaja si to uvedomujeme a veru si to aj športovo užívame, žiadne ulievanie. Cítim ako mi pot steká po tele, na niektorých miestach je to o sile, inokedy zase o technike. Najviac si to odnášajú kolená, keď na mokrej skale skĺzne noha. Chvíľu nadávam ja, o minútu už počúvam hromženie podo mnou. Doliezame k vrcholovej knihe, paradoxne však nieje umiestnená na konci, ale niekde v troch štvrtinách trasy. Zanechávame stopu o našom pôsobení v stene zápisom do nej, niečo malé pod zub a stúpame ďalej. V jednom mieste sa vo svetle čeloviek objavujú malé svetielka, žeby svetlušky? „Máme spoločnosť“, vravím Peťovi. Kamzíky, nachádzajúce sa tu v hojnom počte sa prišli pozrieť, kto ich ruší pri raňajkách. Sme takmer hore, keď dážď zosilnie, sme príjemne unavení a zhodujeme sa v tom, že feratu v jaskyni s názvom Rosslochhöhlen dnes vynecháme. Posielame chalanom dole SMS-ku o úspešnom zdolaní feraty a teraz už za výdatného polievania hadicou zostupujeme cestou č. 822 späť na parkovisko. Totálne premočení aj napriek membránovým záležitostiam skôr zlyžovávame ako schádzame chodník s prudkým klesaním a nasledujúce dve hodiny strávime striedavo v sede, v leže a chôdzi až po miesto, kde sme zanechali spiacich kamarátov.

Dole sú už všetci na nohách a vítajú nás, gratulujú a my sme vážne radi, že to máme za sebou. Slnko si na dnes asi zobralo dovolenku, celý masív je zahalený do dažďových mrakov, v daždi by sa liezlo veľmi zle, meníme teda program a ideme sa radšej vykúpať do miestnych kúpeľov, ktoré sme mali na pláne navštíviť až navečer. Príjemné prostredie kúpaliska, výrivky a teplá voda na nás pôsobili relaxačne a po ťažkom výstupe padli vhod. Bohužiaľ počasie nie a nie sa umúdriť, navštevujeme teda útulnú krčmičku, objednávame jedinečný Eisenerzský guláš a po obede sa presúvame do 50 km vzdialeného Mixnitzu. Tu panuje slnečné počasie a nachádza sa veľmi pekná roklina s názvom Bärenschutzklamm. Úvodna časť túry viedla po strmej lesnej ceste od parkoviska k vstupnej bráne do rokliny a na 250 výškových metrov sme potrebovali približne trištvrte hodinku. Vstupné do rokliny je 3 Eurá, členovia OEAV ušetria 40 centov. Nakoľko bolo už takmer 5 hodín poobede, neplatili sme nič. Začali sme prekonávať prvé rebríky z celkového počtu 164. To, čo nám ponúkla roklina Bärenschutz, sa dá charakterom terénu prirovnať k Slovenskému raju, no čo sa týka jej veľkosti a mohutnosti, veľmi ťažko by sme na Slovensku hľadali podobný výtvor prírody. Celkové prevýšenie 350 m sme prekonali pomocou 2900 schodíkov umiestnených na rebríkoch a mostíkoch približne za hodinu. Okolo chaty u Dobrého pastiera osviežení Radlerom sme pokračovali až ku chate Steiricher Jokl, ležiacej na skalnom útese s nádhernými výhľadmi do okolia. Už sa začalo stmievať, keď sme sa vrátili na parkovisko. Tu sme aj rozložili stany. V noci opäť pršalo, ale ráno sme sa prebudili do slnečného dňa. Nad Eisenerzom však stále panovala čierňava, chalani naladení na feraty sa pýtajú, či tu v okolí nieje nejaká, ktorá by sa dala preliezť. Spomenul som si na Hans von Heidsteig, nachádzajúci sa v Raxalpe a bolo rozhodnuté.

Nakoľko sme s Peťom boli zo sobotného výstupu premočení až do špiku kostí, veci sa nám nestihli vysušiť, odprevadili sme Milana s posádkou na parkovisko, odkiaľ sa nastupuje na chodník vedúci k ferate Hans von Heidsteig a pokračovali ďalej na Slovensko. Via ferrata je veľmi pekná, orientovaná prevažne na JZ. Najťažší úsek je obtiažnosti D, uprostred sa lezie komín, v ktorom sú do skaly vysekané schodíky. Počas výstupu chalani raz zmokli, ale vzápätí sa vyjasnilo a do konca túry ich už nič podobné nestretlo. Ferata ich doviedla na veľkú plošinu Preiner Wandu, odkiaľ je pekný výhľad na Schneeberg či Stuhleck. Zostup späť na parkovisko vedie cez suťovisko a následne chodníkom, ktorým sa dostali na feratu.

Som nesmierne rád, že aj napriek horším poveternostným podmienkam sme viac-menej naplnili program a význam podujatia. Navyše som spoznal nových ľudí s rovnakou krvnou skupinou, s ktorými si rád podobnú akciu zopakujem.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

HORÁM ZDAR!

Zdieľať:

Nie je možné pridať komentár.