Zima bola pre mňa skvelá. Príjemné teploty a žiadny sneh mi hrali do kariet. Mohol som si robiť minivýjazdy na Končitú, popoliezať na lokálnom andezite bez lana a tak udržiavať kontakt so skalou aj mimo sezóny. Ako však teplá zima začala pozvoľna prechádzať do teplej a príjemnej jari, začali lezecké žilky ožívať aj v Andrejovi a na mobil mi 2x týždenne prišla od neho smska, čo a kde preliezol. Spoločný výjazd začal byť len otázkou času. Odpoveďou na ňu sa v krátkom slede stali tri pekné akcie na Sekaniny, do Priedhoria a na obľúbený Hrádok.

Sekaniny, prvé tohtoročné lano. U mňa trochu rozpačité lezenie. Radegast za 6+ na rozlez som poslal s prehľadom, pričom v mieste ktoré bolo pred pár rokmi klúčové a pár krát som si v ňom zalietal som si teraz namádžoval, upratal nohy a pokojne poliezol ďalej. Takže fajn. Pomedzi to Andrej zlieza sprava doľava jednu ľahšiu cestu za druhou a keby to nebolo nevhodné dodal by som, že sa pritom ešte aj stíha škrábať na zadku. Po Radegastovi som si mylne myslel, že som rozlezený a tak som vhupol hneď do susednej sedmičky (bez mena), že to tam pošlem na prvý raz. Šikovní a rozumní sa učia na chybách tých druhých, ostatní sa učia na vlastných. Ja som ostatný. Hľadanie chytov, smeru a sekvencií, slabo rozcvičené prsty a predlaktia ma v previšteku výdatne zásobujú laktátom a ja po chvíli na svoje veľké sklamanie s bandaskami padám. Sedmičkový onsajt sa nekoná. Zle zvolená taktika, s tým už nič nespravím. Po chvílke miesto vyriešim a doleziem s natečenými rukami do zlaňáku. Andrej kosí ďalšie cesty a krátky výjazdík zakončí vypečenou šesť mínuskou. Odchádza spokojný, ja menej, ale tak to chodí.

Priedhorie nám obom prirástlo k srdcu. V sektore Bronzová sú hlavne kratšie cesty, obtiažnosť ohraničuje odspodu jedna cesta za 6- a zhora jedna cesta za 8-. Ostatné sa pohybuje medzi nimi. S lokálnymi šestkami sme sa porátali už v minulosti a tak si ciele stanovujeme vyššie. Obaja si ideme vyrovnávať svoje resty z minulej sezóny. Parťák tam má Červený výlom za 7- a ja mám otvorený Křč za 7+. Na rozlez volíme obligátne cestu Kôco (6), čo je krátka, ale pekná vyvažovačka. Ranná teplota 4 stupne nad nulou robí z našich prstov síce abolútne znecitlivené, ale o to boľavejšie paličky, s ktorými sa dosť ťažko lezie. Ďalšia v poradí je Kristove roky (6+/7-). Prsty stále nič necítia. Vypečený dočahovák hneď v úvode cesty. Pekný krok, ale paradoxne si myslím, že cestú robí ťažšou ako všetky ostatné lokálne 7 mínusky. Možno sme len boli stále stuhnutí a boľavé uzimené prsty nám tiež nepridali. Hovorím si, že v takomto stave ten Kŕč dneska nepošlem a tak sa snažím zahriať a vyhecovať. Púšťam sa do svojho projektíku a všetko ide ako po masle. Miesta kde som pred rokom maturoval s vypätím všetkých síl dnes elegantne prebaletím a už to vyzerá, že cesta pôjde na prvý šup a ešte aj s výraznou rezervou. Už vidím spoďáčik, z ktorého potom stačí našlapať nohy a dočiahnuť lepší chyt pod tretím borhákom a vravím si, ok už sme skoro doma. V tom momente som sa ale prestal naplno sústrediť a vypustil som trochu nohy, ktorých opora je tu úplne kľúčová a už aj sa mi tá ľavá noha, potvora, šmýka a letím do lana. Nevadí, morál je vysoko, pretože leziem s ľahkosťou a cesta mi pripadá ľahká. Skrokujem si ešte miesto pod tretím borhákom a nechám sa spustiť dolu, že to ďalším pokusom s prehľadom pošlem. Nuž ale ako to už u mňa býva, hlava nepustí. Ľahkosť úvodného pokusu sa vytráca a ja pri každom ďalšom nalezení spravím nejakú hlúpu chybu a padám a padám. Tak veľmi by som chcel a tak veľmi to nejde. Strácam trpezlivosť a začínam byť na seba nahnevaný. To snáď nie je pravda. Kašlem na to, potrebujem oddych a vyvetrať hlavu. Liezť ide partner. Naväzuje sa pod Červený výlom. Cesta mu sedí a už v nej potrebuje doriešiť len jeden krok. Lezie pokojne a s prehľadom. Nachádza si lištu na ľavú ruku, z ktorej krok vyrieši a nadlezie, ale v tej chvíli šťastena odchádza na kávu (vonku je stále dosť zima), on lištu nepodrží a ide dolu. Nalieza opäť, nachádza na pravú ruku dobrý chyt, ktorý predtým nevidel a cestu dolieza na AF. Vidím, že až tak moc sklamaný nie je. Cestu má vyriešenú a je to otázka maximálne 1 až 2 ďalších pokusov. Ja prestávam byť v kŕči, ktorý som si sám spôsobil a vypúšťam tlak a očakávania na samého seba. Naliezam do cesty s tým, že len pozbieram expresky, ktoré som v nej nechal. Leziem uvoľnene, telo si kroky perfektne pamätá a vykonáva ich samo, bezmyšlienkovite, automaticky a presne. Preliezam kľúčové miesto dostávam sa do chytu, ktorý som považoval za oddych. „Oddych“ je totálne na figu – zlé nohy a ruky v úrovni hrudníka, takže opäť ostávam v kŕči. Tentokrát ale nie psychicky, ale fyzicky. Som na hrane pádu, ale hlavou mi ide: keď už som doliezol sem, už to nepustím ani za nič. Aj keby sa mám zubami držať. S vypätím všetkých síl riešim miesto neštandardným spôsobom (ten štandardný je dosť ľahší, ale nemal som ho vymyslený) a odliezam z toho trápenia. Nad tretím istením už je cesta celá po dobrých chytoch. Vysilený, ale šťastný zapínam zlaňák a je to za mnou. Křč je krásna cesta, ktorá ma na skale napísaných 8-, pre mňa ostáva za 7+ podľa prísneho sprievodcu a som úprimne rád, že už do nej „nemusím“ znovu.

Hrádok. Prvá cesta sezóny na Hrádku mi dá zakaždým poriadne zaucho. Ja neviem čím to je. Hrádok je ako starý a prísny pohanský Boh na majestátnom andezitovom tróne, ktorý strestá svojou kamennou rukou každého, kto k nemu pristúpi ľahkovážne, bez úcty a rešpektu. Jeho priazeň si človek musí zaslúžiť, tá však potom nepozná hraníc a radosť z úspechu na Hrádku potom predčí svojou intenzitou mnohé iné, ktoré máme možnosť zakúšať. Pyšne vyberáme na rozlez prvú dĺžku novej cesty Anakonda (prvá dĺžka 6, druhá dĺžka 8). Cesta začína pilierikom napravo od nástupu do Vzdušnej a Diretky. Prvá dĺžka, ktorú som liezol je pomerne dlhá, môže mať pokojne 35 – 38 metrov. Je odistená nitmi, ktoré sú všetky nové a spoľahlivé, ale miestami fakt na riedko a tak si treba na sedák okrem expresiek pripnúť aj poriadny kus morálu. V mojom prípade mi moc nepomáhal fakt, že som bol nerozlezený, stuhnutý a spodná časť je výrazne lokrová, takže sa dá množstvo kameňov vytrhnúť, alebo vytiahnuť. Bola to zaslúžená 6tka. Druhá dĺžka za osem vedie previsom, ktorý je naľavo od druhej dĺžky Dvojšpáry. Vyzerá to na veľmi pekné lezenie a skala už sa tvári kompaktnejšie. Ďalšia nová cesta je napravo od MRMO a je to skvost. Na pohľad nevyzerá, ale lezenie je to abolútne chrumkavé. Technické, po nohách s ľahučkým previsom na záver. Cesta sa vola Nech sa páči, je za 7- a zaslúži si plný počet hviezdičiek. Vyliezol som ju na OS a Andrej s veľkým prehľadom hneď po mne. Po dvoch nových cestách prišiel čas na staršiu, klasickú líniu, ktorá je lezená minimálne. Nie je to tým, že by nebola pekná, naopak je to skvostná línia. Dôvodom je skutočnosť, že na asi 30 metroch je osadených cca 6 starších (ale pevných) kruhov. Prvé istenie je asi 8 metrov nad zemou a ďalšie tiež nenasledujú po metri, či dvoch. Kornúto z roku 1988, naľavo od Dušičiek. Platňové, chvíľku v nevýraznej špárke. Predcízne a pekné sedmičkové lezenie. Z tohto OS prelezu som mal snáď ešte väčšiu radosť ako z vybojovaného Kŕču na Priedhorí. Radím ho medzi svoje najhodnotnejšie prelezy najmä pre tradicionalistický charakter tejto cesty.

Toľko sumár nášho úvodu do lezeckej sezóny 2014. Žiadne sci-fi výkony, ale radosť z pohybu to áno. Vyvetrané hlavy a precvičené telá a prsty – to je náš cieľ. Veľa zdaru, chuti a motivácie do akejkoľvek činnosti v prírode.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

HORÁM ZDAR!

Trackback URI | Kanál RSS