„Tu je šípka hore doľava, aha: Rybanského a Polnočná, ako dobre že to je označené. Teraz kade? Tam hore naľavo je nejaký štand, asi ho majú tie cesty spoločný. Ty vole, ten traverz je na zabitie, si si istý, že to ide tadiaľto? Do riti aj s Rybanským. Nástup je oproti cez tú stienku, vidíš, sú tam istenia. A je to určite tá cesta? Mali napísať do sprievodcu, že nástup je za osem … ak teraz drizgnem tak to bude kyvadlo jak v tom filme a rozčapím sa o tuná túto stienku. To Ti nevydá na kyvadlo, to je pohode, padneš rovno dolu na tú policu, alebo do tých tŕňov nižšie. Bože či je toto sprostý šport, ja si teda viem vybrať. Sú aj iné pekné: šachy, golf, čo takto záhradka a starostlivosť o ovocné stromky?“

Premieta sa mi útržkovitý záznam rozhovorov, ktoré sme spoločne viedli 28.10.2010 v našom prvom pokuse o Rybanského. Nebudem naťahovať, všetko dopadlo dobre. Vykašlal som sa na traverz, aj na cestu Rybanského 5+. Vyliezli sme vtedy Polnočnú 5+ („…je tu v tom kúto-komíne zima, vlhko a navyše sa to celé skláňa do previsu, ja sa na to …“) Pekná, slnečná päťka s istením po metri, úplne ako na rodinno-rekreačných skalkách v Taliansku. Nie príliš znalí hrádockých pomerov sme vtedy namiesto príjemného zostupu ferátkou zlaňovali cestou Tŕnistá 4. Verím, že k názvu už netreba nič dodávať, ale odporúčam si ho zapamätať, ešte v tejto etúdke zohrá svoju rolu.

Rybanský 5+ Dejstvo druhé

Na miesto činu sa vraciame po troch rokoch. Napriek tomu, že na Hrádku sme od onej pamätnej chvíle liezli už mnoho krát, Rybanským 5+ mi Andrej začína píliť uši (oči vo virtuálnom prostredí gmail chatu) cca týždeň pred výjazdom. A je veľmi vytrvalý. Ten názov vo mne začína pomaly rezonovať. Ešte sa skusmo pýtam, že prečo práve táto päťka, keď je na Hrádku kopu iných, ale narážam na zarputilosť a odhodlanie blížiace sa náboženskému fanatizmu. Najzmysluplnejšia odpoveď ktorú dostávam je, že mu to meno je nejaké známe a ide do toho aj keby v ten deň už nemal nič iné okrem tejto cesty vyliezť. Toto tvrdenie sa mu stáva do určitej miery aj osudným, ale nepredbiehajme.

Môj spolulezec vyzbrojený sprievodcom pravej časti Hrádku v ruke sa na turistikou vytrénovaných nohách valí nekompromisne k tušenému nástupu do cesty. Začína mi byť trochu divné keď v rozhovore trvá na tom, že sme Polnočnú 5+ nikdy spolu neliezli a Rybanského 5+ nájdeme v pohode, lebo máme toho sprievodcu. Nedbám, ale v duchu vo mne klíčia pochybnosti. Prd klíčia, darí sa tam bujarej vegetácii typickej pre územia dažďového pralesa. Míňame šípku s nápisom Rybanského a Polnočná, ktorej nevenujeme ani štipku pozornosti a stúpame ferátkou na úroveň, kde začínajú cesty Tŕnistá 4 a Posledná klasika 6 (táto tiež stojí za samostatný príbeh, ale k nemu až nabudúce). „Podľa sprievodcu to začína tu!“ rezolútne vyhlasuje partner a zhadzuje batoh. Ukazuje mi sprievodcu, ktorého dôverne poznám a ja prestávam tušiť a začínam vedieť. V onom sprievodcovi totiž autor urobil chybu a čísla ciest v nákrese nesedia s názvami ciest v legende. Máte tak možnosť si vyskúšať napríklad cestu Sci fi za 10- s príjemným, leč klamlivým pocitom, že leziete rozlezovku Sedačka za 5. (začínam mať pocit, že ku každej ceste na Hrádku sa viaže príbeh). Tento sprievodca je nenahraditeľný ak sa máte chuť dnes nechať prekvapiť. Problém nastáva vo chvíli, keď hľadáte Rybanského 5+. Ešte sa stíham predrať húštinou o policu nižšie a zahlásiť, že tu je značka 5+ a šípka hore, ale opäť narážam na prísnu logiku sprievodcu. Tesne pred hlásením „istím“ ešte utrúsim niečo v zmysle, že ten sprievodca je na chuja a už sledujem ako sa prvolezec márne snaží vyhnúť peknej, pichľavou vegetáciou prerastenej línii Tŕnistá 4. Viem, že v tejto chvíli už precitol a že mu je jasné, že nelezie Rybanského ani tento krát. Necítim žiadne zadosťučinenie. Možno je to spôsobené aj tým, že viem čo ma čaká. Budem sa tým tŕním a chrastím predierať za ním, len čo dolezie na štand. S doráňanými rukami a ľahko poškriabaným ksichtom doliezam prvú dĺžku a spoločne mudrujeme kade sme to teda mali nastúpiť. Druhá dĺžka je už pekná skala a línia v nej o poznanie zaujímavejšia. Zostupujeme ferátkou (to sú tie skúsenosti).

Intermezzo: Daidalos a Jerguš Lapin.

Naliezam do svojej obľúbenej línie – Daidalos (a Ikaros). Je to nádherná cesta naľavo od Martinskej. Naskutku pekné lezenie. Dlhá, 34 metrová línia v platni s kľúčovým previsom tesne pred koncom. Pár rokov dozadu som sa v nej neskutočne natrápil, teraz už ju poznám skoro naspamäť. Pôvodná klasifikácia je 6+, počul som už aj výroky že to je čistá sedma. Najlepšie ak si každý urobí názor sám. Začiatok je technickejší tak za 6/6+, potom ľahší terén tak za 6- a na záver pekný previštek možno za 6+/7-. Obtiažnosť je ale úplne nepodstatná. Naozaj dôležité je, že cesta je (ne)skutočne nádherná a pohyby v nej sú čistá blaženosť. V takých chvíľach mi je zase raz na chvíľu všetko jasné, pochybnosti sa vytrácajú a nastáva harmónia.

Tak ako sa asi kolegovi snívalo o Rybanskom, ja som sa ráno zobudil s víziou slnkom zaliatej línie Jerguša Lapina, do ktorej som sa už dlhší čas chcel pustiť. Tento obraz sa mi vybavil pri rozhodovaní, ktorú že to cestu ako ďalšiu a bolo vymaľované. Leziem Jeguša. Na prvom štande kričím dolu na parťáka, že teda hotovo a môže liezť za mnou. „Myslíš, že by bol blbý nápad to skúsiť na jeden krát? Lano máš dlhé a mne sa moc nechce…“ bliaka na mňa zospodu. „Neviem“ kričím nazad „môžem to skúsiť“. Že to naskutku blbý nápad bol, zisťujem už o tri metre vyššie v kľúčovej stienke, kde tá váha lana na komforte dva krát nepridá. Podarilo sa mi ale zabrať a stienka pustila. Rovnako aj ostatná časť cesty. Jerguš Lapin sa pre mňa stáva synonymom ľudoprázdnych, oranžovým slnkom zaliatych stien Hrádku a toho skvelého pocitu po zapnutí posledného istenia.

Tretie (nie však posledné) dejstvo Rybanského 5+

Môj spolulezec ako profesionálny plánovač bleskovo prekalkuloval svoje šance ešte dnes vyliezť Rybanského 5+ a to bolo dôvodom prečo šetril čas a dal košom fešákovi Jergušovi. História sa opakuje: „Tu je šípka doľava hore, aha: Rybanského a Polnočná“. Nekompromisne a sebavedomo stúpame hore k nástupu. Sólujeme s batohmi nástup asi tak za 4 a dostávame sa k miestu kde je možné si vybrať zo štyroch línií. Polnočná, neznáma cesta asi za 8, neznáma cesta asi za 6 a Rybanského 5+. Zaštandení a naviazaní. Andrej lezie smerom k nástupu Rybanského 5+. „Mali napísať do toho sprievodcu, že nástup smerom hore je za sedem. Skús to doprava, viac doprava. Stále ťa to ťahá skôr doľava, ale podľa mňa je to doprava. Tam nič neni. Aha. Ja by som to stúpil asi skôr ľavou nohou. To vynáša. Do riti aj s Rybanským. Skús sa vrátiť a naliezť to tak stredom doprava. To už si moc vpravo. Odtiaľto vidím tú značku čo si spomínal. 5+ a šípka hore, to bude ono. Super !! Ani nie, nedá sa ku nej dostať. Nástup je z tej police o úroveň vyššie. Ja sa na to …“ A tak sme ani na tretí krát Rybanského nenašli. Snažím sa v živote hľadieť skôr na pozitíva a tak konštatujem, že nebyť chyby v sprievodcovi a súhry okolností, nikdy by sme snáď Tŕnistú 4 neliezli. Takto ju už máme chvalabohu za sebou. A sme tomu radi. Rybanský 5+ nás ešte čaká a tentokrát už vieme kde naozaj začína !! (teda snáď)

Dovetok

Nech už článok vyznieva na prvý pohľad akokoľvek, ide samozrejme o sebairóniu. Autorovi cesty, pánu Ľ. Rybanskému ďakujeme za líniu, ktorú so spolulezcom v roku 1987 vytýčili. Skutočnosť, že sme schopní stratiť sa aj medzi obývačkou a kuchyňou sa snažíme brať s humorom.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

HORÁM ZDAR!

Trackback URI | Kanál RSS