Tím Hikers

Kalendár podujatí

Návštevná kniha

Tím Hikers Kalendár podujatí Návštevná kniha

Niekoľko slov o nás, o našom vzťahu a postoji k horám.

V tejto časti môžete nájsť pripravované podujatia jednotlivými členmi nášho tímu.

Ak by ste nám chceli len tak niečo všeobecné odkázať, môžete učiniť tu.

sep 20 2009

Dolomity 2009

Autor

Dolomity 2009

Po naozaj náročnom pracovnom skorotýždni sme sa štvrtok 10.09.2009 večer, podľa plánu, stretli v Stupave u Luboša v zostave: Peter Karaba mladší, Peter Karaba starší, Andrej, ktorý bol s nami na prechode cestou orlov v poľských tatrách a domáci pán Luboš Bašti. Štyria sme sa perfektne a pohodlne pomestili do osobného kombi aj s batožinou a prémiovými záležitosťami typu: veľká plynová bomba, kempingový stôl, stoličky a 2 kartóny pivka. Približne o 22:00 sme vyrazili na cestu, cieľ Cortina d´Ampezzo, Taliansko. Cesta ubehla naozaj rýchlo a aj s prestávkou netrvala ani 8 hodín. Od pôvodného plánu ubytovať sa v kempe Olympia sme upustili a zišli sme až dolu do Cortiny, kde sme sa ubytovali v rovnomennom kempe. Recepciu otvárajú až o 7:30 ráno, ale rampa býva otvorená a tak v prípade, že dorazíte v noci, alebo v čase kedy recepcia nefunguje, môžete zájsť dnu a rozložiť si stany. V septembri je v kempe len naozaj málo ľudí a to poskytuje pomerne veľký komfort. Mám na mysli dostatok sociálnych zariadení, aj všeobecný kľud a pokoj. Pri tejto príležitosti by som rád uviedol základné informácie ohľadom ubytovania v kempe, ktoré môžu byť nápomocné ľuďom, ktorí zvažujú takúto alternatívu ubytovania.

ZÁKLADNÉ INFORMÁCIE
Dátum :
10.-14.09.2009
Organizátor :
OZ Hikers
Doprava :
1x os. automobil
Oblasť :
Taliansko, Dolomity,
Cortina d´Ampezzo
Jedlo a nápoje :
Vlastné zásoby
Ubytovanie :
Camping CORTINA
Mapa :
TABACCO 003 - Cortina,
1:25 000

V kempingu sú čisté a vykurované wc, sprchy, priestory na umývanie riadu + práčky. V týchto priestoroch sú k dispozícii aj elektrické zásuvky. September je už pre talianov mimo sezónu (túto skutočnosť sme ocenili najmä na prázdnych ferratách) a tak je kemping cez týždeň skoro úplne prázdny a na víkend prichádzajú majitelia karavanov, ale tých tiež nie je veľa. Spravidla ide o milých ľudí v dôchodkovom veku, ktorí prejdú kempom dva krát denne – zásadne oblečení do županu. Alternatívou je kombinácia bicykla (skladačky) a samozrejme županu. Ich cesta smeruje na sociálky a naspäť. Výnimočne robia na bicykli, samozrejme oblečení do županu, vyhliadkové koliečko po kempingu. Pre tých ktorí to nevedia, tak ako som to nevedel ani ja, keď som do Cortiny prišiel – v žiadnom z kempov Cortine nie je možné si prenajať karavan, alebo bungalov!!! Tieto sú vlastnené domácimi a prevádzkari kempingov ich za žiadnych okolností neprenajímajú. V Cortine sa môžete ubytovať v štandardnom hoteli, alebo v stane – v kempe. Prípadne si doviezť do kempu vlastný karavan. Ubytovanie v kempe mimo sezónu je naozaj lacná záležitosť. Nás stála noc na osobu cca 7 € a to sme mali sebou 2 stany a auto. V kempe je k dispozícii samozrejme pitná voda, malé potraviny so skromnou drogériou a pizzéria s barom. Pre postavenie stanov v kempe odporúčam miesto mimo stromy. Nemá to nejaký extra hlboký význam, len na tráve mimo stromov sa omnoho ľahšie pichajú do zeme kolíky 🙂

Po našom príchode do kempu Cortina a našom ubytovaní sa v ňom, sme zbytočne neváhali a vybrali sme sa na úvodnú časť nášho turistického programu. Autom sme sa premiestnili na parkovisko, ktoré sa nachádza nad Cortinou na ceste smerom na Passo Tre Croci. Parkovisko je zadarmo a mimo sezónu takmer prázdne. Tu sme si zakúpili spiatočný lístok na lanovku (20 €), ktorá nás na dva krát vyviezla až do výšky takmer 3000 metrov. Prvá časť je sedačková lanovka, druhá je stará vo forme akejsi dažďovej kvapky, alebo vajíčka a nástup/výstup z nej je vskutku dobrodružný. Kto to absolvoval, vie o čom hovorím. Lanovka nespomaľuje ani nezastavuje. Na nástupe vás obsluha do nej doslova hodí a na výstupe z nej vydrapí. Zvládli sme to však rutinne a bez akýchkoľvek problémov. Hneď nad koncom lanovky sa nachádza chata Rif. G. Lorenzo. Táto chata sa hrdí veľkým nápisom, že je situovaná v 3000 metroch nad morom – skutočnosť je však trošku inde a do uvedených 3000 jej ešte nejakých tých pár desiatok metrov chýba. Výhľad z terasy tejto chaty je však úžasný. Je možné bez problémov vidieť okrem iných aj Tre Cime Di Lavaredo. Až sem sa dostane praktický každý. Je možné sem urobiť aj výlet s deťmi bez turistického obutia a oblečenia. Je možné sem vyšliapať aj peši. Buď zvolíte nástupovú cestu obrovským suťoviskom popod lanovku, alebo naokolo po hrebeni cestou Ivano Dibona. Keďže nám išlo o rozcvičku a chceli sme si užiť najmä ferraty, netrápili sme sa nástupmi a zvolili jednoduchší spôsob presunu – spomínanou lanovkou. Náš prvý cieľ Cima Di Mezzo (3154 m) sa nachádza po pravej strane chaty. Do ferraty sa nastupuje prakticky z terasy. Ide o ľahkú ferratku bez nejakých ťažkých úsekov. Miestami je exponovaná, takže ľuďom so strachom z výšok by nerobila dobre, ale inak je ľahká. Poskytuje neuveriteľné krásne výhľady. Oficiálny čas je uvádzaný na zhruba 1 hodinu výstupu a približne polovicu na zostup. Tieto údaje sú však veľmi relatívne. Keďže na ferrate nebolo veľa ľudí postupovali sme celkom rýchlo – napriek tomu, že sme veľa fotili a kochali sa úžasnými výhľadmi boli sme hore myslím za nejakých 40 – 45 minút. Na vrchole sme si trošku oddýchli a naspäť sme zvolili inú cestu. Išlo o traverz po ľavej strane skaly (ľavej z pohľadu vracajúceho sa človeka). Zostup bol naozaj veľmi rýchly. Samotné Cristallo, podľa ktorého je pomenovaná celá táto skupina je veľká stena, na ktorú sa ferratou nedostanete. Od Cima Di Mezzo je oddelená veľkou trhlinou a k výstupu na Cristallo by bol potrebný horolezecký materiál a kopec skúseností. Po návrate na chatu Lorenzo sme dlho neotáľali a vybrali sme sa na opačnú stranu s cieľom vystúpiť ferratou na Cristallino (3008 m). Veľkou atrakciou je lanový most známy aj z filmu Cliffhanger. Tento sa nachádza po ceste na Cristallino. Je to vďačné miesto na fotografovanie. Samotná ferrata na Cristallino je kratšia ako ferrata na Cima Di Mezzo a nie je ani o nič ťažšia. Po ceste prejdete aj cez bunker z čias prvej svetovej vojny. Výhľad z vrcholu Cristallina je nádherný, asi ako každý výhľad v Dolomitoch. Fascinovala nás úžasná stena Croda Rosa, ktorá sa nachádza severne. Na túto však nevedie žiadna turistická ani zabezpečená cesta a tak sme výstup na ňu o pár rokov ešte odložili 🙂 Napriek tomu, že sme vynechali dlhý nástup a k ferratám sme sa vyviezli lanovkou, pohyb vo výškach nad 3000 metrov nás na úvod v prvý deň celkom unavil. Všetci sme si pochvaľovali, že namiesto útrpného klesania suťoviskom sa môžeme odviezť dolu lanovečkou a šetriť sily na ďalší deň, ktorý mal byť (a aj bol) najnáročnejší v našom programe. Auto sme na parkovisku našli v absolútnom poriadku, naskákali sme doň a po cca 20 minútach sme si už varili dobroty v kempe.

Plán na druhý deň bol nasledovný : Skupina Tofana, ferrata na Punta Annu a Tofanu Di Mezzo (via ferrata Giuseppe Olivieri). Oficiálne uvádzaný čas : 9 hodín. Ráno sme vyrazili z kempu približne okolo ôsmej hodiny. Autom sme sa presunuli až na parkovisko ku chate Dibona do výšky okolo 2030 metrov nad morom. Z Cortiny treba ísť smerom na Passo Falzarego a vo výške približne 1680 metrov zabočiť do prava na cestu smerujúcu ku chate Dibona. Parkovisko pri tejto chate je zadarmo. Z neho vedie cesta do ľava k ferrate vedúcej na Tofanu Di Roses, prípadne k chate Rif. Giussani. My sme sa však dali doprava a po zhruba 25 minútach sme sa dostali ku chate Rif. Pomedes. Nad chatou po 10 – 15 minútach stúpania začína veľmi pekná ferrata na vrchol Punta Anna. Presne týmto smerom sme sa vybrali. Ferrata je klasifikovaná ako D. Osobne mi ťažká neprišla. Na začiatku sme predbehli dvojicu lezcov a ďalej už sme s výnimkou Mike-ho z Anglicka nikoho nestretli (úžasný pocit zažiť tieto hory prakticky prázdne). Mike bol veľmi príjemný chlapík, ktorý liezol sám, poznal a mal prechodené naše Tatry a dokonca vedel pár slov po slovensky!!! Poslúžil nám aj ako inšpirácia. Pri lezení totiž laná používal iba ako istenie a liezol len po skale. Začali sme to robiť rovnako a bol z toho fantastický zážitok. Ferrata na Punta Annu je exponovaná a poskytuje nádherné výhľady na Toffanu Di Roses a jej monumentálnu obrovskú stenu. Slovami sa tá krása dá popísať len veľmi ťažko. Po výstupe na Punta Annu sme sa pobrali ďalej, pričom ďalším orientačným bodom bolo sedlo Bus de Tofana. Cesta vedie chvíľku po hrebeni a potom sa dá ustúpiť doľava a zísť ku chate Giussani, alebo ísť našou cestou doprava popod stenu. Po chvíli sme stenu obišli a ocitli sa nad veľkým lyžiarskym strediskom plným lanoviek. Dali sme sa smerom hore po suťovisku, až kým sme v pravo hore našli pokračovanie ferraty. Ďalší úsek bol úchvatný najmä čo sa týkalo prostredia. Absolvovali sme pár rebríkov a štandardne istiace laná, ale tie pohľady, ktoré sa po ceste naskytovali sa jednoducho nedajú popísať. Skaliská pôsobili priam mysticky a prevaľovali sa cez ne oblaky.Chvíľami sme videli len ich siluety v mrakoch – neopísateľné. Vyvrcholením bol záver tesne pred sedlom Bus De Tofana, ktorý vedie po pravej strane skaly. Ide o úsek Aglio, kde sa nachádza traverz, ktorý vyzerá veľmi dobre na fotkách. Nejde ani tak o fyzicky, alebo technicky náročný úsek. Problémom môže byť skôr psychika, nakoľko ide o exponovaný traverz nad priepasťou. Našej skupine však nespôsoboval žiadne problémy. Skôr naopak – obrovskú radosť. Po tomto úseku sme sa dostali do sedla Bus de Tofana. V tomto mieste exituje opäť možnosť z cesty ustúpiť a zbehnúť dolu ku chate Giussani. My sme sa občerstvili a vyrazili po pravej strane nádherného hrebeňa priamo hore na Tofanu Di Mezzo. Chodník viedol krížom cez lavínové zátarasy, takže predpokladám, že na jar a ešte možno až do polovice leta tu musí byť pomerne dosť snehu. Posledný úsek cesty bol trošku turistický, trošku ferratový, ale hlavne neskutočne výhľadový. Na vrchol Tofany Di Mezzo sme dorazili vo výbornej nálade a náležite sme si ho užili. Tesne pod vrchol premáva aj lanovka. Nakoľko však bol september, lanovka za celý deň išla hore asi raz. Nikoho sme v budove nenašli. Bola síce otvorená a vo vnútri nachystané 4 postele s prikrývkami – pre prípad núdze, ale inak ani nohy. Tu by som chcel uviesť veľké POZOR. Nespoliehajte sa mimo sezóny na lanovku. Vo vnútri bolo napísané, že posledná ide dolu o 16:50 na čo sa môj otec spoľahol, lebo chcel šetriť kolená, ale vo finále musel aj s Andrejom, ktorý mu mal robiť garde bežať dolu ako o závod aby to stihli pred zotmením. To ale trochu predbieham. V každom prípade odvtedy sa stalo jednou z najhorších nadávok oslovenie taliansky lanovkár. Zostupovať som teda začal len ja s Lubošom, nakoľko spomenutí dvaja mali ísť pôvodne dolu lanovkou. Zostupová trasa vedie chvíľu popod hrebeň smerom do vnútra Toffán a potom sa stáča doľava dolu. Je možné aj pokračovať ďalej na poslednú Tofanu Di Dentro, ale z nej vedie zostupová cesta iným smerom a my sme nechali na chate Dibona auto. Klesali sme suťoviskom a snažili sa držať chodníka. V polovici jedného veľkého suťového pola sa chodník stratil úplne a tak sme si aj trochu poblúdili, aj trochu zaliezli a nakoniec aj našli nábojnice z prvej svetovej vojny. Na miestach kam sme zablúdili už asi poriadne dávno nikto nebol. Keby nás v tých miestach chytila hmla, alebo tma, mohlo by to znamenať pomerne veľký problém. Našťastie všetko dobre dopadlo a zoskákali sme ako kamzíky až ku chate Dibona. Čas: 8 hodín 10 minút vrátane blúdenia a prestávok. Chlapci čakajúci na lanovku cca o piatej zistili, že žiadna nepôjde a v priam rekordnom čase zostúpili tiež ku chate Dibona, kam pre nich prišiel Luboš naspäť autom. V (ne)spojení sme boli prostredníctvom mobilných telefónov s úplne na doraz vymlátenými baterkami. Program sme však opäť naplnili na sto percent.

Tretí deň – nedeľa – deň oddychový. Oddychovým mal byť aj preto, že pôvodne sme chceli ešte na štvrtý deň absolvovať Civettu, alebo Piz Boe – nakoniec však počasie za nás všetko vyriešilo. V rámci „oddychového“ dňa sme sa vybrali na výlet k legendárnym Tre Cime Di Lavaredo a aby sme sa len neflákali po choďáku, pridali sme si chuťovečku v podobe krátkej, ale peknej ferraty Torre Di Toblin. Z Cortiny sme vyrazili po rovnakej ceste ako v prvý deň, ale tento krát sme cestovali dlhšie. Našim cieľom bola chata Rif. Auronzo vo výške 2320 metrov. K tejto chate vedie platená cesta (20 €/osobné auto). V poplatku je už zahrnuté aj parkovné. Od chaty Aurozno vedie veľmi príjemná rovinka, ktorá je ale mimoriadne nebezpečná z jedného konkrétneho dôvodu. Chodci po nej idú s hlavami neustále vykrútenými do jednej strany 🙂 Hrozí zaseknutie krčného stavca, prípadne podknutie sa o skalu. Dôvod je veľmi jednoduchý. Cesta vedie priamo popod Tre Cime. V podstate obchádzate tieto neuveriteľné hračky prírody dookola celú cestu žasnete ako je toto vôbec možné. Po miernom vystúpaní do sedla sme sa pustili traverzom popod Pater Kofler smerom ku chate Rif. Tre Cime. Na tejto práve vrcholila súťaž v behu do kopca so všetkou parádou a tak sme mali možnosť vidieť ako vyzerajú ľudia, ktor9 práve hodinu a pol šprintovali do kopca. Nezdržali sme sa dlho, nakoľko nebol dôvod a odhodlaný sme sa pustili smerom k ihle Torre Di Toblin Túto sme museli najskôr obísť, nakoľko nástupová cesta začína z protiľahlej strany ako je chata. Ferrata bola síce krátka, ale mimoriadne príjemná. Množstvo rebríkov a zaujímavých úsekov. Zámerne na nej boli ponechané aj staré rozpadnuté rebríky z čias prvej svetovej vojny a tak slúžila zároveň ako múzeum v prírode. Na vrchole ste za odmenu dostali ten najlepší možný výhľad na Tre Cime Di Lavaredo. Vrchol Torre Di Toblin sa totiž nachádza priamo oproti týmto skalným vežiam. Chvíľku sme nasávali atmosféru a fotili a potom sme sa pustili na zostup. Dolu vedie iná cesta ako na vrchol. Je podstatne ľahšia a dá sa doslova zbehnúť za pár minút. Na chate sme si dali ešte pivko a pokecali so slovenskou dievkou, ktorá na tejto chate pracuje a potom sme sa už pobrali smerom naspäť rovnakou cestou akou sme prišli. Vrátili sme sa do Cortiny, kde sme si plánovali dať chutnú večeru, z ktorej však nakoniec nič nebolo. Dôvod? Teraz to už síce beriem skôr s úsmevom, ale hladnému a nasratému v Cortine sa mi moc smiať nechcelo. V celom celučičkom meste nebola medzi 14:00 – 19:00 otvorená žiadna reštaurácia ani pizzeria, proste žiadna prevádzka, kde by sa dalo najesť. Oni majú jednoducho siestu. Túto stravovaciu krízu sme nakoniec zahnali v kempe, kde otvárali pizzeriu „už“ o šiestej. Poriadne sme sa teda naváľali a v tej chvíli už začínalo vytrvalo pršať. Počasie teda vyriešilo samo odpoveď na otázku kam zajtra – domov.

Tento výlet len odštartoval môj skutočný záujem o toto pohorie a napriek lanovkárom a sieste mi Dolomity okamžite prirástli k srdcu. Všetci štyria, ktorí sme sa tejto akcie zúčastnili sme sa zhodli na tom, že teraz budeme „musieť“ do Dolomitov chodiť pravidelne ešte mnoho rokov, až kým si ich neprechodíme a neprelezieme krížom krážom. Po vyhodnotení finančnej stránky výletu sme zistili, že nás vyšiel až šokujúco lacno!!! V každom prípade môžem už dnes prehlásiť, že sa mi podarilo získať kontakt na ubytovanie v apartmáne za naozaj až prekvapivo priaznivé ceny. Takže ak v zdraví dožijeme – tešíme sa na Vás budúci rok Dolomity!

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

HORÁM ZDAR!

Zdieľať:

Nie je možné pridať komentár.