Tím Hikers

Kalendár podujatí

Návštevná kniha

Tím Hikers Kalendár podujatí Návštevná kniha

Niekoľko slov o nás, o našom vzťahu a postoji k horám.

V tejto časti môžete nájsť pripravované podujatia jednotlivými členmi nášho tímu.

Ak by ste nám chceli len tak niečo všeobecné odkázať, môžete učiniť tu.

máj 05 2012

Treking na konci sveta, alebo Patagónia dream

Autor

„Největší částí věna, vloženého člověku do kolébky, je vždy ona nesmírná touha po zápase s časem a vzdáleností. Jít dál a víš – to je vždy prvním závazkem nás všech, kdož nastupujeme do šlépějí svých odcházejících otcú.“

Antonín Veverka

Treking na konci sveta, alebo Patagónia dream

Pamätám si tie časy, keď som pri čítaní knižky Volanie divočiny od Jacka Londona ako malý sníval o dobrodružných cestách do vzdialených zemí, ďaleko od všetkého. Pamätám si tie časy, keď som pri sledovaní dokumentárnych a prírodopisných filmov sníval, ako niekde na brehu jazera sledujem purpurový západ slnka trblietajúci sa na hladine, rozčerenej slabým vetríkom, v zajatí nebotyčných končiarov so snehovou čiapočkou odetých do podvečerných farieb a plný vzrušenia uvažujem nad tým, čo ma tam hore čaká… Pamätám si tie časy, keď som v snoch bičovaný prudkým vetrom stál niekde na vrchole a plný bázne sa kochal pohľadom na tú neskutočnú scenériu, ktorá mi pripomenula, aká nádhera nás všade vôkol obklopuje a aký maličký v skutočnosti som. Pamätám si… Akoby to bolo včera…

Seňor. Seňor! Cofi? Ti? Niečia  ruka ma chytí za plece. Strhnem sa. Chvíľu mi trvá, kým si uvedomím, čo sa deje.Vedľa mňa stojí usmievavá letuška s takým smiešnym vozíkom, na ktorom má poukladané poháre a čaše. Kde to som?  Ahaa, už viem. V lietadle. Na obrazovke pred sebou sledujem, že lietadlo opúšťa pevninu a pomaly sa presúva nad vody Atlantického oceánu a naberá smer Európa. Kávu nepijem, takže si poprosím čaj. Zamyslím sa … Bol to sen, alebo skutočnosť…? Sŕkam. Zatvorím oči a pomaly sa ponáram do spomienok… Ako to vlastne začalo?

Zuberec 2011. Ekoakcia. Krásny slnečný septembrový deň. Ani neviem, ako sa to všetko zbehlo a zrazu mám o niekoľko priateľov viac. Pri premietaní cestopisov a posedení pri pohári vínka sa cítim ako v siedmom nebi. Moja cestovateľská dušička piští od radosti. Padá návrh absolvovať trek v Himalájach. Nerozmýšľam ani sekundu. Pridávam sa. Veď tých ľudí ani nepoznáš, preblysne mi hlavou. Nevadí. Spoznám. Po čase mi príde mail. Ľuboš píše, že Himaláje sa odkladajú, ale… Je tu možnosť ísť miesto toho do Patagónie. Ťažko rozhodnúť čo je krajšie. Po dlhšom váhaní nesmelo klopem na dvere cestovnej kancelárie Rokošport. Sranda, ani som o nich nevedel. Trvalo to len chvíľu a domov odchádzam s obálkou, v ktorej mám zmluvu a dokonca zľavový kupón 🙂 . V práci oznamujem, že v dňoch 29.1. až 18.2. budem nezvestný. Neboli nadšení, ale napočudovanie ma to netrápilo. S očakávaním som započal prípravy a rátal, koľkokrát sa ešte vyspím…

29.1.2012 som podľa dohody o 8:00 hod stál na parkovisku, kde už Barborka, mimochodom super človiečik, štartovala mikrobus, ktorý nás mal prepraviť na letisko v Budapešti. Lietadlo odlietalo až 17:25, takže sme mali dosť času cestou „pozbierať“ aj ostatných členov výpravy. Prvá zastávka Prievidza. Z paneláku sa vyteperil Igor. Za ním v tesnom závese Peťo a nakoniec Ľuboš. Všetci pekne zbalený, v dobrej nálade. Nasadli, a my fičíme ďalej. Ďalšia zastávka Bratislava. V mikrobuse zatiaľ v družnej debate dodržujeme „predpísaný prísun tekutín“… Bratislava. Po menšej komplikácii sa dostávame na miesto určenia. Ako prvý sa k nám pridáva Jirko. Po chvíli sa objavuje krehkejšia časť našej skupiny Lenka. Srdečné zvítanie, menšia pauzička a pokračujeme smer Hungary… Družná debata v mikrobuse pokračuje a pokračuje aj „dodržiavanie pitného režimu“. Teta v navigácii nás úspešne prepletie cez Budapešť na letisko. Vyložíme batožinu, rozlúčka s Barborkou. Ostávame sami. V Buenos Aires nás však čaká vedúci Maťo a ešte jedno žieňa, Katka. Po absolvovaní letiskových formalít sedíme v lietadle, ktoré roluje po dráhe. Pomaly sa odliepame od zeme. Hore do oblakov… V ústrety neskutočnému dobrodružstvu.

Po pristátí v Paríži a presune medzi terminálom 2D a 2E, ktorý sa nám mimochodom dlhú dobu zatajoval, sme nastúpili do Boeingu 777. S nami nastúpilo asi 300 ďalších „masochistov“. Neviem ako inak nazvať absolvovanie 13 hodinového letu… Prebiehalo to však celkom hladko. Pekne sa o nás starali, aj najesť a vypiť nám dali… Horšie to bolo s pristávaním. Klopená vpravo, klopená vľavo, hore-dole…Potlesk pilotovi po pristáti na letisku v Buenos Aires bol zaslúžený. Pečiatka a podpis do pasu. Welcome to Argentina! Prvé kroky smerujú na toaletu. Meníme európske zimné oblečenie za ľahké, letné… Argentínske. Maťo, náš sprievodca nás už čaká. Úsmev od ucha k uchu. Zvítanie, presun na autobusovú stanicu, kde využívame služby miestnej úschovne batožín. Vyrážame do ulíc. Krátka zastávka na Plaza De Mayo. Prechádzka po najširšom bulvári sveta Avenida 9 de Julio, s osadeným obeliskom, kde v každom smere prechádza 24 pruhov. Park San Martin, kde sa k nám pripojila Katka. Tak a už sme kompletní. Niečo by sme zjedli. Maťo nás zavedie do odskúšanej reštaurácie. Vyzerá štýlovo. Pozerám do jedálneho lístka. Výber je jednoznačný. Cerveza a stejk. A poriadny…

Treking na konci sveta, alebo Patagónia dream

Po „menšom“ občerstvení, smerujeme na autobusovú stanicu. Náš prepravca sa volá Andesmar. Asi si úplne neuvedomujeme čo nás čaká. 36 hodín v autobuse. Paráda! Našťastie je vcelku pohodlný. Okupujeme prvé z dvoch poschodí. Vyrážame. Argentína je zvláštna krajina. Akonáhle sme opustili hlavné mesto a jeho priľahlé časti, ktoré mimochodom obýva okolo 15 mil. obyvateľov, ocitáme sa v obklopení napohľad nehostinnej krajiny. Všade vôkol je krajina bez vyvýšenín, sem tam nejaký kaňon vyhĺbený riekou a povestná juhoamerická step- pampa. Povrch vozovky je v perfektnom stave. Niekedy je pred nami aj 100 km úsek úplne rovnej cesty. Za ohradami popri ceste sa pasie dobytok. Vyzerá akoby nepatril nikomu. Ale cestou vídame roztrúsené tabuľky, naznačujúce, že pôda patrí k niektorej z miestnych estancií. Pokračujeme smerom na juh po ceste číslo 3. Spája Buenos Aires s najjužnejším mestom sveta Ushuaiou. Neviem si predstaviť takú dlhú cestu bez jedla a pitia. Aj na toto v Andesmare mysleli. Dostávame pravidelne stravu a nápoje. V takých papierových krabičkách. Chlapík, čo nám ich rozdáva dostane krycie meno „Pikolík“. Dúfam, že nám nerozumie…Krabička záchrany Andesmar- to je pracovný názov, ktorý vymyslel Igor pre balíčky. Toto spojenie sme potom veľakrát používali aj pri iných príležitostiach. Pozeráme do mapy. Maťo ukazuje, že za chvíľu prejdeme ponad rieku Rio Colorado. Oficiálnu severnú hranicu Patagónie. Došli nám pochutiny… Kedy sa táto cesta skončí!?

Rio Gallegos. Konečne. Vystupujeme. Prvé kroky smerujú do bufetu. Ktosi zahlási: „Pivo a fofrem, nebo tady zdechnu“. Vyložíme batožinu. Toto však ešte nieje konečná. Čaká nás ešte transfer do El Calafate. Krajina sa začala meniť. Pribúdajú pahorky, v diaľke sa črtajú vyššie končiare. Len tá pampa je rovnaká. Nevľúdna… Pomedzi dobytok sa sem tam objavia ovce. A lamy. Vyskytuje sa tu hlavne Lama huanako (Lama guanicoe). Podvečer sa dostávame do cieľa. El Calafate. Názov mestečka je odvodený od kríčka, ktorý rastie v pampe. Má malé zelené lístky, ostne a modré bobuľovité plody, z ktorých sa robí džem a samozrejme aj likér. Výborný. Zo stanice sa taxíkmi presúvame do hotela Bahia Redonda. Sme uťahaní, ale spokojní. Tak sme to dokázali…

Nasledujúci deň opäť v autobuse. Ale len na chvíľu. Mierime k Lagu Argentino. Do tohto jazera ústi jeden z najkrajších ľadovcov, Perito Moreno. Prechádzame vstupnou bránou NP Los Glaciares. Kľukatou a úzkou cestou predhorím Ánd sa blížime k cieľu. Za oknom sa pampa razom zmenila na prekrásny les. Akoby sa červenal v predzvesti nadchádzajúcej jesene. Rozpraskaná kôra stromov pokrytá dlhovlasými lišajníkmi a machmi pripomína tvár starca. Cítiť z neho plno  spomienok… V lúčoch poludňajšieho slnka sa v diaľke niečo zabelie. Glaciar Perito Moreno. Týči sa takmer 70 metrov nad hladinou jazera a tiahne sa až k obzoru. 17000 štvorcových kilometrov ľadu, neúprosne bičovaných živlami a predsa odolávajúcich už po mnoho tisíc rokov. Nám na krásu…

Treking na konci sveta, alebo Patagónia dream

Na vyhliadkach okolo ľadovca sme sa zdržali skoro celý deň. Počúvali sme praskot a čľapot z útrob ľadovca. Akoby nám niečo hovoril. No nik mu nerozumel. Škoda.. Za ten čas sa tam premlelo mnoho turistov. Veľa z nich čakalo, kedy sa odlomí zo steny kus ľadu a s rachotom sa zrúti do jazera. Toto miesto ovplýva divokou a nespútanou krásou. Po návrate do El Calafate nasledoval voľný program. Návšteva suvenírov, reštaurácia, prechádzka mestom plným návštevníkov z najrôznejších kútov sveta. Večer zaspávam spokojný a plný bázne, v očakávaní, čo prinesie nasledujúci deň…

Niektorý február. Ráno sme všetci po raňajkách nastúpení pred hotelom. Maťo zavelí: „Odchod!“. Čaká nás autobusový presun do dedinky EL Chalten. Je to východiskový bod expedícií na Cerro Torre a Monte Fitz Roy. Tam v nasledujúcich dňoch smerujú aj naše kroky. Teda nie až na vrchol. Plán je nasledovný: Po príchode do El Chaltenu absolvujeme prednášku v miestnej rangerskej stanici. Následne sa presunieme do kempu De Agostini na brehu laguny Torre, na úpätí už spomínaného Cerro Torre. Tu prespíme a nasledujúci deň absolvujeme trek do kempu Rio Blanco pod masívom Fitz Roy. A naspäť do El Chaltenu. Taký bol plán… „Odchod!“. Počasie je zatiaľ vľúdne. Ale ako Maťo povedal, toto je Patagónia. Žiadny deň nieje rovnaký ako predchádzajúci. Tu, na konci sveta, živly bojujú o nadvládu. Po hodine sa spustí taký lejak, že stierače autobusu majú čo robiť, aby zabezpečili dostatočný výhľad vodičovi. Počiatočná eufória ma opúšťa. Nemám rád, keď prší. Radšej zatváram oči a pokúšam sa zaspať… Sme na mieste. El Chalten. Už neprší, ale ťažké oblaky sa prevaľujú na oblohe ako stádo baranov. Rangerka Andrea nás oboznamuje s NP Los Glaciares a jeho fungovaním. Po prednáške sa zastavujeme v obchodíku. Dopĺňame zásoby a hor sa do hor! Na oblohe sem tam vykukne slniečko. Žeby sa počasie umúdrilo? Stúpame okolo kaňona vyhĺbeného riekou Fitz Roy. Rozvrásnené úbočia vôkol nám naznačujú, že sme vstúpili do kráľovstva Ánd. Lesy vôkol už niečo prežili. Vráskavá kôra porastená lišajníkmy, napoly vyschnuté koruny, suchá tráva v podraste. Patagónsky prales. Voda z ľadovca valiaca sa korytom má zvláštne matnú oceľovú šedomodrú farbu. Prichádzame na hrebienok. Vľavo sa štrkovým dnom údolia porasteným kríkmi a zakrpatenými stromami hadí rieka. Vpravo hrebeň pokračuje. Jeho svah sa v ostrom slnku neskutočne zelená. Niekde vpredu nad údolím čnejú štíty s bielymi vrcholkami, vedomé si svojej sily. Tam niekde v diaľke sa naša cesta končí. Asi po troch hodinách chôdze prichádzame do kempu De Agostini. Staviame stany na úpätí velikánov v samom srdci Patagónie. Vydávame sa na „prieskum“. Lago Torre… Zdvihol sa vietor. Slnko sa odráža na nepokojnej hladine jazera. Len majestátny Cerro Torre zostáva stále zahalený sivým oparom. Posedávame na brehu a vychutnávame si to bezprostredné splynutie človeka s prírodou. Navečer začne fúkať ešte viac. Ľubo má obavu, aby mu na stan nespadol niektorý z pabukov, čo sú v okolí. Posledný pohľad na lago, na kopce, na zapadajúce slnko… Dobrú noc!

Treking na konci sveta, alebo Patagónia dream

Nasledujúci deň nás počasie nepríjemne prekvapilo, ale viete… Patagónia. Fúkal silný vietor, bolo zamračené a schyľovalo sa na dážď. Po výdatných raňajkách (párky a vifonka) sme zbalili tábor a vyrazili. Kúsok naspäť po včerajšej trase bol nástup na hrebeň a potom cez sedlo na náhornú plošinu, po ktorej sme mali dôjsť do ďalšieho plánovaného miesta určenia. Vietor sa nás snažil pri každom kroku zraziť z nôh, a akoby toho nebolo dosť, začalo pršať. Najskôr len tak, nesmelo. Jedna kvapka na čelo, druhá na líce. A potom to prišlo. Strhol sa taký lejak, aký si každý želá prečkať v pohodlí, niekde pod strechou. Mám rád, keď dažďové kvapky bubnujú na okno, ale keď mi šľahajú do tváre…Kapucne, covery na batohy a pekne ako husičky jeden za druhým sme sa predierali hustým porastom. Prechádzali sme popri jazerách Matka, Dcéra, Babka… Vlny rozbíjajúce sa na brehoch, bičujúci dážď… Po niekoľkých hodinách sme prišli na križovatku, kde sme sa museli rozhodnúť, čo ďalej. Pokračovať pod Fitz Roy, alebo sa vrátiť do El Chaltenu? Jednoznačne návrat. Fitz Roy sa pred nami celý odel do mliečnej hmly a nízkej oblačnosti, premočené veci sa nám lepili na telá. Nemalo zmysel pokračovať. Prechádzali sme rašeliniskom, ktoré dotváralo pochmúrnosť tohto okamihu. Dážď začal miestami slabnúť. Hmla sa lenivo prevaľovala údolím a stúpala od úpätia po vrcholy. V jednom okamihu sa stal „zázrak“. Dažďová clona sa rozostúpila a na nás sa usmialo slnko. Ale len na sekundu. Takto to pokračovalo hodnú chvíľu. Slnečné lúče „bojovali“ s  ťažkými vodou nasýtenými mrakmi. Nakoniec zvíťazili. Najskôr ostýchavo, potom naplno sa nám do tvárí opierali hrejivé lúče. Veci sa na nás začali sušiť. Oteplilo sa. Myslím, že by nám nik neuveril aké počasie sme práve prežili. Do El Chaltenu sme prišli vo výbornej nálade. Nakúpili sme si na osvieženie nejaké pochutiny a na schodíku pred obchodíkom sme si užívali ten okamih… Pred odchodom sa nám z autobusovej stanice naskytol neskutočný pohľad. Možno za odmenu, možno len tak, oblačnosť okolo Fitz Roya sa rozostúpila a my sme sa mohli pokochať vrcholom, ktorý patrí v zdolávaní k jedným z najťažších. V duchu ďakujem tomuto miestu a lúčim sa. Niekedy dovidenia…

Neviem ktorého dnes je. Opúšťame Argentínu. Cieľ cesty Puerto Natales, Chile. Prebieha balenie, dokúpenie suvenírov a môžme nastupovať. Myslím, že Argentína a Chile sa nemajú moc v láske. Cez čiaru nesmieme preniesť potraviny. Čo už. Všetko treba zjesť. Na hraniciach sme sa kvôli kontrole zdržali hodnú chvíľu. Ale už pokračujeme. Chile. Po pár hodinách nás víta socha nejakého prehistorického zvera pri vjazde do Puerto Natales. Neskôr sa dozvedáme, že v neďalekej jaskyni našli zachovalú srsť a kosti nejakého živočícha. Vedci sa zhodli na tom, že by to mohol byť prapredok dnešného leňochoda. Nazvali ho Milodon. Toto mesto žije hlavne turizmom. Na každom rohu je nápis hostel, nespočetné množstvo obchodíkov so suvenírmi a outdoorovým vybavením. Autobus zastavil len tak, niekde na ulici. Asi nič zvláštne. Vystupujeme. Teta, u ktorej sme ubytovaní, nás už čaká. Nakladáme batožinu horko ťažko do jej malého auta. Prechádzame niekoľko blokov. Nenápadný hostelík, skromné izby a átrium. to sa na niekoľko večerov premení na salón, kde pri pohári vína budeme tráviť dlhé večery… Neskôr si urobíme prechádzku po mestečku. V prístave sa každý z nás vymáča vo vodách Tichého oceánu. Vraj, každý, kto sa raz omočí, bude žiť až do smrti. Tak som zvedavý…

Treking na konci sveta, alebo Patagónia dream

Stratil som pojem o čase. Okolo obeda odchádzame autobusom do NP Torres Del Paine. Mali by sme tam stráviť niekoľko dní a nocí a absolvovať trek s názvom dvojité W. Počasie nám zatiaľ praje. Fúka síce silný vietor, ale to je v Patagónii normálne. Popri ceste sa pasie neskutočné množstvo lám. Asi sa im tu páči. Prechádzame popri niekoľkých menších jazerách. V jednom sme videli plameniaky. Jirko s Peťom videli aj kondora. Mierime k Lagu Amarga. Nachádza sa tam vstup do NP. Autobus zastavuje. Vchádza ranger. Chudák, hovorí iba po španielsky. Polovička cestujúcich mu teda nerozumie. Je to smiešne. Našťastie za ním prichádza kolegyňa. Zavalitejšia pani začne rozprávať. O parku, o možnostiach kempovania, o prírode. A potom šok! Časť parku, kde sme chceli započať trek je kvôli požiaru uzavretá. No super. Maťo zvraští obočie. „To je bomba! Budeme musieť prekopať program“. Berie do ruky mapu a premýšľa… Podľa plánu sme mali pokračovať autobusom k jazeru Pehoe, ktoré sme mali preplávať na katamarane, pokračovať do kempu Italiano pod Cuernos. Potom bol naplánovaný treking údolím Frances- to je prvá časť treku W. A práve tu sa vyskytol problém. Táto časť NP bola zničená požiarom, kemp Italiano aj údolie Frances boli uzavreté. Čo teda vymyslieť?

Zamračilo sa. Kráčame po prašnej ceste. Fúka silný vietor, ktorý nám vháňa čierny piesok do očí. Popŕcha. Navôkol sa rozprestiera pampa, nehostinná, len sem tam na obzore svietia do čierna spálené torzá kmeňov. V diaľke sa pred nami k nebu týčia tri veže. Torresi. Kvôli problémom s uzavretou časťou NP Maťo rozhodol, že zamierime rovno do kempu Las Torres. Nachádza sa v prístupnej časti treku W. Tam sme mali namierené po prechode údolím Frances. Na mieste kempu sa nachádza aj hotel. My však jeho služby nevyužijeme. Nájdeme si voľné miesto na brehu riečky. Stále fúka silný vietor. To sa bude rozbaľovať! Našťastie je nás viac. Z koryta si donesieme zopár kameňov na uchytenie stanov a dávame sa do toho. Ide nám to od ruky. O chvíľu už na brehu svietia štyri žlté stany, obložené a zaťažené kameňmi. Teraz už môže fúkať ako chce. Mrholenie sa zmenilo na dážď. Zvečerilo sa a tak zaliezame do stanov. Je tam celkom príjemne. Večer prestalo na chvíľu pršať a tak Maťo zvoláva výrobnú poradu. Naplánujeme si program na nasledujúce dni. Sme unavení, zaliezame do spacákov. Stále fúka a opäť začalo pršať. To bude noc…

Ráno nasledujúceho dňa žiadna zmena. Prší, fúka vietor a nezdá sa, že by sa to malo meniť. Maťo cez satelitný telefón zisťuje prognózu počasia. Zamračené, dážď, vietor, od obeda ustávanie zrážok, zmenšenie oblačnosti. Nasledujúci deň vyzerá lepšie. Dohodneme sa, že Toressi teda ešte odložíme. Dnes poobede, ak sa predpoveď vyplní, si urobíme menší výlet k Lago Nordenskjold. Dážď utícha. Za 5 min sme nachystaní. Niet divu. V kempe tvrdneme už skoro celý deň. Vyrážame smerom na západ. Zo začiatku prechádzame po širokej vyjazdenej ceste v areáli Hosteria Las Torres. O chvíľu už kráčame po chodníku, ktorý sa vinie pred nami. Z diaľky počuť hukot vody. Blížime sa k Rio Ascencio. Ponad tok je natiahnutý lanový mostík. „Only 2 personas“, stojí na ceduli. Ako poctivý turisti dodržujeme toto odporúčanie. Po výdatnom daždi je prúd celkom divoký. Neradi by sme sa okúpali. Za riekou je menší stupáčik, ale potom je to celkom pohodová prechádzka. Vpravo nás sleduje zasnežený hrebeň Almirante Nieto. Vľavo už pomedzi pahorky presvitá hladina Laga Nordenskjold. Cítiť, že sa ochladilo. Začal poletovať mrznúci dážď, ktorý sa miestami menil na obrovské snehové vločky. Zrazu začalo opäť pršať. Z vyhliadky nad lagom nemáme v podstate skoro žiadny výhľad. Kvôli hustému dažďu sa pozeráme ako cez špinavé okno. Nevadí. Aj tak je tu krásne… Na spiatočnej ceste si v hoteli robíme občerstvovaciu prestávku. Batohy musíme nechať vonku pred dverami. Nechápeme prečo. Jirka to dosť naštve. Aj obsluha nás utvrdzuje v tom, že sme tu posledný krát. Vraciame sa do kempu a ako na potvoru sa začína vyjasňovať. Čo s načatým dňom? Neďaleko je lavička, ktorú evidentne nik neokupuje. Zaberáme ju teda pre nás. O chvíľu už sedíme pri stanoch a debatujeme. Hádam môžem povedať, že sa otvorila aj nejaká krabica. A mlieko to veru nebolo…Večer sa modrá obloha sfarbila do ružova. Žeby predzvesť zajtrajšieho dňa?

Treking na konci sveta, alebo Patagónia dream

Prebudili sme sa do slnkom zaliateho rána. Na oblohe bolo len zopár bielych barančekov. Vyzerali neškodne. Po raňajkách sa začalo s prípravami na trek. Zbalili sme si všetko potrebné. Vodu, nejaké sušienky, vodu… Vyrazili sme. Čakal nás asi 4 hodinový výstup na Mirador Las Torres. Nástup na túto túru bol za nám už známym lanovým mostíkom. Dnes už bola hladina pokojnejšia. Aj vody bolo menej. Čakal nás celkom pekný výstup. Chodník bol dobre viditeľný, miestami zo zeme vyčnievali veľké balvany, povrch bol prašný. Postupovali sme úpätím hory Almirante Nieto po ľavej strane, vpravo pod nami, hlboko v údolí bolo vidno kľukatiť sa Rio Ascencio. Nádhera. Svahy boli porastené len kde tu, zahliadol som zopár pabukov, ostatné boli len prízemné kroviny. Asi po hodine stúpania sme začali postupovať po vrstevnici. Dno údolia sa začalo dvíhať a niekde vpredu sme videli, ako sa spája s naším chodníkom. Tam niekde sa mal nachádzať Camping Chileno. Zdvihol sa vietor. Miestami boli nápory tak silné, že bol problém sa udržať na nohách. Po pol hodine sa na pravej strane rieky objavila chata. Camping Chileno. Dávame si menšiu prestávku. CocaCola v plechovke mi urobila dobre. Chvíľu sedíme a kocháme sa pohľadom na Torresi… Je čas pokračovať. Chvíľu kopírujeme rieku, prechádzame dreveným mostíkom a opäť začíname stúpať. Chodník prechádza pralesným porastom vysokohorského charakteru. Nápory vetra sú znesiteľnejšie. Chránia nás koruny, ktoré nám zároveň poskytujú kryt pred páliacim slnkom. Opúšťame dno údolia. Zráz je strmší. Zdola počuť hukot vody. Pod nohami nám škrípe piesok a kamene. Chodník sa stáča doľava. Ubúda stromov, po zemi sú roztrúsené väčšie balvany. Treba zapojiť aj ruky. Kľučkujeme skupinkou anglicky hovoriacich dôchodcov. Vlečú sa ako slimáky. Dostávame sa na suťovisko. Hrebeň sa približuje. Preskakujeme z balvana na skalu a naspäť. Vyzeráme ako kamzíky u nás v Tatrách. Zostáva prekonať ešte niekoľko väčších prekážok. Preliezam poslednú kamennú hradbu. Ocitám sa na hrane údolia. Ten pohľad je neopísateľný. Nad modrozelenou hladinou laga, lesknúcou sa pod náporom slnečných lúčov sa do výšky týčia tri veže. Steny prechádzajú od sivej tesne nad hladinou, cez bledohnedú, pretkanú ramenami ľadovca až po oranžovú pri vrchole. Nad tým všetkým bdie bledomodrá obloha. Možno až tu som pochopil dušu Patagónie. Neskrotná, nespútaná, ale zároveň prekrásna vo svojej divokosti, pôsobiaca magickou silou. Nechcelo sa mi vôbec odísť. Cítil som sa ako začarovaný…

Treking na konci sveta, alebo Patagónia dream

Večer znova sedíme na lavičke. Uvaril som si cestoviny. Bol som naozaj vyhladnutý. Akosi sa nám nechce spať. Asi to je vzrušením. Pozorujeme západ slnka. Je to prekrásne. Do stanu zaliezam už po tme. Zajtra máme naplánovaný odchod. Kvôli uzavretej časti NP sa vraciame o deň skôr. Našťastie v hosteli s tým nebol problém. Presunieme sa naspäť k Lagune Amarga, odkiaľ pokračujeme autobusom do Puerto Natales.

Máme deň k dobru. Čo s ním? Rozhodujeme sa pre návštevu spomínanej jaskyne s Milodonom. Nachádza sa asi 20 km od Puerto Natales. Pani domáca nám dohodne dva taxíky. Pred obedom už nastupujeme. Cieľ cesty Cueva del Milodon. Asi 2 km od cieľa sa jeden z taxíkov pokazil. Tak to poteší! Našťastie, alebo vďaka vodičovi sa chybu podarilo odstrániť. Jaskyňa je vlastne len dutina obrovských rozmerov. Zmestilo by sa tam asi 7 rodinných domov. Najlepšia bola socha Milodona. Zistili sme, že žil pred 10000-13000 rokmi. Vysoký bol asi 3,5 m, ale netuším koľko vážil. Dokonca ešte v 80-tych rokoch organizovali angličania výpravy, pretože sa na základe indiánskych príbehov domnievali, že nájdu ešte žijúce jedince. My sme videli len jedného. Celkom vydarený odliatok… Po exkurzii nám zostalo trochu času túlať sa po meste. Samozrejme suveníry a tiež návšteva reštaurácie. Pobyt v Chile sa chýli ku koncu. Ráno nás čaká autobusový presun do Ohňovej Zeme, Tierra del Fuego. Tešíme, tešíme…

Ushuaia. Oficiálne uznané najjužnejšie mesto na svete. Momentálne má asi 70000 obyvateľov. Žije hlavne z turizmu, ale tiež rybolovu a priemyslu. Rozprestiera sa na brehu Canal Beagle. Jedného z mála miest, kade sa dá preplávať z Atlantiku do Tichomoria. Tam sme mali namierené. Samozrejme pred sebou sme mali niekoľko stoviek kilometrov. A keďže Ushuaia sa nachádza na ostrove Tiera Del Fuego, Ohňová zem, patriacemu Argentíne, museli sme prekročiť aj hranice. Sedíme v autobuse. Po nejakom čase zastavuje niekde v pampe. Je tu len jeden domček a široko ďaleko pustina. Tu by sme mali prestúpiť na ďalší spoj. Ako? Kedy? Si robia srandu? Nerobili. Asi pol minúty po nás dorazil na miesto aj ďalší autobus. Tak tomu sa hovorí organizácia a načasovanie. Prehadzujeme batožinu a pokračujeme. Pred sebou máme ešte prekonanie Magallanesovho prieplavu. Spojenie Ohňovej zeme a kontinentu zabezpečujú trajekty. Čakali sme asi pol hodinu. Keď dorazil, skrýval v útrobách asi desať kamiónov a niekoľko osobných áut. Vylodili sa, my sme sa nalodili a vyrážame. Snažíme sa odfotiť delfíny hrajúce sa vo vlnách okolo trajektu. Je to nemožné. Na ostrove už čakala kolóna ďalších záujemcov o prekonanie prieplavu. Kontrolujeme mapu. San Sebastian. Tam prechádzame hranicou. To zas bude! Našťastie v tomto autobuse to mali celkom dobre vymyslené. Okrem šoféra bol v autobuse chlapík, ktorý nám pozbieral pasy. Bolo to riskantné, ale oplatilo sa. Chile nepatrí ku krajinám prekypujúcim bohatstvom. Tak vyzerala aj infraštruktúra. Ako sme sa začali blížiť k hraniciam, betónová cesta sa razom zmenila na štrkovú. Na Slovensku by som ju z lesníckeho hľadiska zaradil do kategórie L1 tj. cesta so spevneným povrchom o šírke 3 m a po oboch stranách opatrená odtokovou priekopou. Po takejto ceste sme prešli vzdialenosť takmer 200 km priemernou rýchlosťou 40 km/h. Podarilo sa mi spočítať všetky kosti. Asi trikrát. Na hraniciach sme pochopili načo nám pozbierali pasy. Chlapík ich zaniesol na opečiatkovanie a my sme mohli navštíviť bufetík, dať si kávičku a niečo pod zub. Žiadne otázky, prehadzovanie batožiny. Nič. Takto to prebehlo na Chilskej strane a tiež na Argentínskej. Paráda. Blížime sa do Rio Grande. Chlapík s pasmi sa pýta, kto pokračuje do Ushuaie. S niekym telefonuje. Na autobusovej stanici nás už čaká mikrobus. Tak už vieme kde volal. Táto organizovanosť ma prekvapuje. Prekladáme batožinu, opäť. Sedíme v celkom pohodlnom mikrobuse. Spoza okien sa na nás usmieva lesnatá krajina, pampa zmizla. V diaľke sa črtá pásmo vrchov. Sú to najjužnejšie výbežky  Fuegian Andes. Nechávame sa viesť cestou č. 3. Prekonávame horský priesmyk neskutočnou rýchlosťou. Šofér asi zabudol, že sedíme za ním. Takú rýchlu a zbesilú jazdu som už dávno nezažil. Víta nás veľká tabuľa Ushuaia. Vystupujeme a ďalej pokračujeme peši. Sú to asi dva bloky. Hostel Los Lupinos. Ubytujeme sa. Z okna máme neskutočný výhľad. Prístav, v diaľke vidno letisko. Po večeri v írskom pube na konci sveta zaspávam unavený, no šťastný. Koniec sveta. Fin del mundo…

Treking na konci sveta, alebo Patagónia dream

Ráno nás prebudil lodný zvon. Do prístavu priplávali rybári. Vládol tam čulý ruch. Po móle premávali kamióny, ktoré privážali kontajnery s tovarom na veľkú nákladnú loď. Bola naozaj obrovská. Trvalo 2 dni, kým ju naložili a odplávala. Po nie moc výdatných raňajkách, pozostávajúcich z asi desiatich druhov džemov a na kolieska pokrájanej bagety, sme mali na programe výstup na kopec nad mestom. Počasie bolo príjemné. Pofukoval mierny vetrík, na oblohe bolo niekoľko bielych chumáčov. Mali sme namierené pod ľadovec Glaciar Martial. Vľavo od neho sa vypínal jeden z vyšších vrcholov, Cerro Godoy. Práve tam na vrchole bol náš cieľ. Nad mesto nás vyviezli taxíky. Prestúpili sme na sedačkovú lanovku, ktorá nás vyviezla na úpätie hory. V zime sa táto oblasť mení na lyžiarske stredisko. Od hornej stanice lanovky nás chodník viedol cez pabukový háj do údolia. Zrazu sa výrazne ochladilo, začali poletovať snehové vločky a zdvihol sa vietor. Ani nás to moc neprekvapilo, Patagónia… Kamenistý chodník sa začal strácať v rašelinisku, porastenom kopcovitými machmi a trsmi bielych kvetov. Museli sme sa sami rozhodnúť, kam položíme nohu. So stúpajúcou nadmorskou výškou začala rašelina ustupovať kamennej suti. Pred nami na dohneda sfarbených skalných bralách svietili biele ľadovce. Alpsky vyzerajúca krajina vo výške okolo 1000 metrov nad morom. Nádhera. Chodník sa stáča doľava. Postupujeme menšou dolinou. Po suťovisku sa pohybujeme opatrne. Niekde v diaľke vidno sedlo. Stúpanie je čoraz strmšie. Pod nami sa v údolí premávajú turisti. Sú stále menší a menší. Hnedá skala sa mení na zelenú. Neskôr zisťujeme, že je to kvôli nejakému druhu lišajníka, ktorý tu rastie všade. Sme v sedle. Teda je to skôr sedielko. Naskytujú sa nám neskutočné výhľady. Maťo hovorí, že z vrchola to bude ešte krajšie. Terén sa zmenil. Suť vystriedala skala. Je však pekne zvrásnená. Odlupujú sa z nej platne. A svah je strmý. Tak, vyzerá to, že sa zahráme na horolezcov. Postupujeme pomaly. Kvôli nespevnenej hornine si musíme rozmyslieť každý krok. Ale je to perfektné. Dokonca prestalo snežiť a sem tam vykukne spoza mrakov slnko. Dostávame sa na menší „predvrchol“. Už len kúsok po hrebeni a sme tam. Oblačnosť sa rozplynula úplne. Síce stále fúka, ale to sa vydržať dá. Sme na vrchole. Cerro Godoy, 1218 metrov nad morom. Neskutočné. Pod nami sa rozprestiera celá Ushuaia, Beagel Canal a naokolo zasnežené končiare hnedej farby so zeleným predhorím… Zostupová varianta je celkom zaujímavá. Žľabom z hrebeňa rovno dolu. Po suťovisku. Schádzame. Spod nôh sa nám kotúľajú kamene, niektoré až do doliny. Vyzerá to nebezpečne, ale je to zábavné. Po namáhavom dni sme naspäť v hosteli. Večerná prechádzka mestom, návšteva reštaurácie, pochutiny. To všetko je len príjemným zakončením jedného krásneho dňa…

Nasledujúci deň sa nič nezmenilo. Teda okrem výletnej lode, ktorá asi priplávala v noci alebo nad ránom. Na raňajky opäť tie isté džemi, tá istá bageta. Vonku svieti slnko, mierne fúka. A stále sme na konci sveta. Tak čo s tým? Na výrobnej porade sme si odsúhlasili návštevu kolónie tučniakov. V prístave bolo hneď niekoľko spoločností ktoré ponúkali takéto výlety. Rozhodli sme sa pre jednu, ktorá ponúkala exkurziu na súkromný ostrov Hammer Island. Ráno sme už nedočkavo čakali v prístave. Prišiel pre nás mikrobus. Po pevnine sme sa presúvali asi jeden a pol hodiny. Smerovali sme na estanciu Harberton, ktorú vlastnila rodina, ktorej predkovia sem prišli z Írska. V malom prístave nás už čakal väčší gumený čln. Nastúpili sme. Kapitán bol zjavne pozitívne naladený, pretože cestou trochu predvádzal niečo zo svojho umenia. Miestami som mal žalúdok až v krku…Presun na ostrov trval chvíľu. Keďže na návštevu sme prišli my, museli sme dodržovať niekoľko pravidiel, aby sme tučniaky zbytočne nestresovali. Ako sa však neskôr ukázalo, naša prítomnosť  im až tak neprekážala, dokonca sa predbiehali v tom, ktorý nás viac zaujme svojim „nacvičeným číslom“. Prevládajúcim druhom na ostrove bol Tučniak dvojpásy, niektorá literatúra ho označuje aj ako Tučniaka magalienšského. Zaujímavosťou u tohto druhu je hniezdna dutina, ktorú si párik vyhrabáva do zeme. Po absolvovaní vyhliadkového okruhu na ostrove sa nám pošťastilo vidieť aj raritu v podobe Tučniaka cisárskeho. Domovským areálom tohto druhu je pobrežie Antarktídy, takže vidieť ho takto na severe je zvláštnosťou. Dozvedeli sme sa, že ho tu pozorujú už tretím rokom. Asi má túlavé plutvy… Po príchode na pevninu sme sa ešte zastavili v takom maličkom múzeu. Pani domáca sa zaoberá výskumom morských živočíchov a tak zozbierala celkom slušný materiál. Na stenách viseli celé kostry delfínov, nejaké tučniaky a časti kostier veľrýb. Bolo to perfektné zakončenie putovania za tučniakmi…Treking na konci sveta, alebo Patagónia dream

Nasledujúce ráno nás čakalo upršané a sychravé. Po obvyklých raňajkách, bagete s džemom, sme sa autobusom presunuli do turistickej oblasti Valle de Lobos. Neďaleko sa nachádza dosť známe lyžiarske stredisko Cerro Castor. Názov je odvodený od vysokého výskytu „castora“- bobra. Tu v Ohňovej zemi majú s týmto nepôvodným druhom dosť veľké trápenie. Keďže tu nemá prirodzeného nepriateľa, populácia sa tak rozrástla, že to už nebolo únosné a pri odstraňovaní hrádzí musela asistovať aj armáda… Už spomínané Valle de Lobos je známe chovom psov pre psie záprahy. Takisto sa tu konajú aj súťaže. Stredisko sa nachádza vo Valle Tierra Mayor. Na dnes sme si naplánovali výlet k Lago Esmeralda. Je to jedno z mnohých miestnych ľadovcových jazier. Ako som už spomenul, Patagónia sa opäť nezaprela a obdarila nás daždivým počasím. Začiatok vyhliadkového okruhu sa nachádzal pri zrube, ktorý pripomínal časy dobývania Aljašky. Atmosféru dotvárali predmety, ktoré nesmeli chýbať vo výbave každého správneho mašera, rozmiestnené v jedálni. Celá trasa kopírovala tok riečky Rio Esmeralda, takže sme mohli veľmi pekne pozorovať známky výskytu bobrých kolónii. Na mnohých miestach sme nachádzali zbytky stromov, na ktorých boli záhryzy tak typické pre bobry. Koryto rieky bolo veľakrát prehradené, vytváralo tak mnoho jazierok. Pri bližšom skúmaní bolo vidno, s akou prepracovanosťou a precíznosťou boli tieto hrádze postavené. Asi po pol hodine sme sa vymotali z lesa. Prestalo pršať. Údoliami sa prevaľovala hmla, cez ktorú sa snažili predrať slnečné lúče. Na obzore sa objavila dúha. Pred nami sa rozprestieralo rozľahlé rašelinisko, ktoré sme museli prekonať. Našťastie bolo dosť vysušené, takže sme sa moc nezabárali, teda skoro vôbec. Rašelinisko bolo po stranách v diaľke ostro ohraničené skalnatými svahmi Cerro Bonete a Cero Albino, na ktorom sa v diaľke belel ľadovec. Terén bol rovný, vpredu pred nami bola moréna, za ktorou sa nachádzalo jazero. Voda, tak ako všetky vody z ľadovcov, čo som tu videl mala takú zvláštnu farbu. Ani modrá, ani sivá. Taká zaujímavá. Rozhodli sme sa, že jazero obídeme celé. Prebrodili sme prítok, ktorý sa valil niekde zo skál nad nami. Breh bol posiaty balvanmi, sfarbenými do peknej červenej farby, ktorá ostro kontrastovala s pabukmi rastúcimi opodiaľ. Oteplilo sa, slnko sa na oblohe objavovalo čoraz častejšie. Hmla sa rozplynula. Vrátili sme sa do zrubu. O chvíľu príde pre nás mikrobus…

Zostal nám ešte jeden voľný deň. Maťo spomenul, že ak budeme chcieť, je tu možnosť vyhliadkovej plavby po Beagle canal s tým, že na ostrovčekoch, ktorých tam je neúrekom, možno vidieť tulene a kormorány. Blízkosť Antarktídy vo mne vzbudila zvedavosť. Tulene som ešte nikdy nevidel, tak prečo nie? Zabezpečili sme si teda miesta na asi 4 hodinovú plavbu. Po nalodení, sme absolvovali krátku prednášku z histórie a geografie danej lokality, ponúkli nám nejaké sušienky, kávu, čaj no a potom sme sa mohli nerušene kochať výhľadom z paluby. Mali sme Ushuaiu ako na dlani, krčiacu sa pod masívom posledných výbežkov Ánd. Oproti, už na Chilskej strane, lemoval kanál ostrov Navarino. Zamierili sme k jednému z nespočetných ostrovčekov. Vyzeral obyčajne, ale ako sme sa približovali, začal som rozoznávať siluety na slnku sa vyvaľujúcich tuleňov. Nad hlavami im poletovali kormorány a čajky. Škrekot sa niesol doďaleka. Keď sme priplávali úplne blízko, len niekoľko tuleňov vyvrátilo hlavu, aby si nás lepšie obzrelo, ale hneď sa zase ponorili do sladkého ničnerobenia. Takto sme obišli tri ostrovy. Čakal som, že uvidím nejakého tuleňa vychádzať z vody alebo naopak, ale oni nás úplne odignorovali… Od „tuleních ostrovov“ sme zamierili k majáku, ktorý bol na poslednom ostrove.Veľké lode sa pri opustení prístavu držia jeho smerom, pretože pomedzi ostrovčeky by neprekľučkovali. Na záver plavby, sme sa zastavili na jednom z ostrovov. Boli na ňom pozostatky osídlenia pôvodných obyvateľov. Zaujímavé, že aj na tak nehostinnom mieste sa rozvíjala nejaká kultúra…Treking na konci sveta, alebo Patagónia dream

 Nadchádzajúci večer bol jeden z tých, ktorí si človek želá, aby nikdy neskončil. Pretože je posledný. Zajtra definitívne opustíme toto nádherné miesto. Zostanú iba spomienky a niekoľko fotografií… Ale predtým sa ešte posledný krát prejdeme uličkami mesta na konci sveta, posledný krát pohladíme pohľadom nespútané končiare, posledný krát pocítime vietor vo vlasoch, posledný krát…

Sedím v letiskovej hale. Nieje mi moc do reči. Je ťažké opustiť tak nádherné miesto. Cítim, že Patagónia si ma úplne získala. Svojou krásou, divokosťou, jedinečnosťou, nespútanosťou… Nastupujem do lietadla. Pohodlne sa usadím a zatvorím oči. Naposledy sa kochám pohľadom na Perito Moreno, naposledy mi po tvári stekajú dažďové kvapky na úpätí Cerro Torres, naposledy vdychujem vlhký vzduch na brehu Tichého oceána, naposledy putujem NP Torres Del Paine, naposledy… Zostali len spomienky a zopár fotografii. Ďakujem, stálo to za to. Otváram oči. Práve sme pristáli v Budapešti. Tak to je koniec… Alebo začiatok?

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

HORÁM ZDAR!

Zdieľať:

8 komentárov pre “Treking na konci sveta, alebo Patagónia dream”

  1. Merydňa 10 júla 2012 čas 20:59

    Matej, uzasne napisane..miestami som mala normalne pocit, ze som tam bola s vami 😉

  2. Lenkadňa 04 júna 2012 čas 20:35

    Matej, skvele si to vyrozpraval.
    Znova som si vsetko jasne vybavila a pospominala na koniec sveta:-)

  3. gabdňa 14 mája 2012 čas 20:39

    Matej, skveléé. Vďaka za výborný článok a fotky. Pri čítaní som mala chvíľami pocit, že som sa tam premiestnila 🙂 ..a máš peknú zelenú čiapku 🙂

  4. Peťodňa 10 mája 2012 čas 09:20

    Maťo perfektný článok. Dúfam, že sa ešte niekde spolu pozrieme.

  5. miňodňa 06 mája 2012 čas 16:06

    Lubošš hovoril že tam nežijú svište. A čuduj sa svete, bývajú v stanoch. A ešte aké. Fotka č.23 je toho dôkazom 🙂

    pekný článok

  6. Miroslavdňa 05 mája 2012 čas 12:02

    Ďalší kandidát na Pulitzerovu cenu 🙂

  7. lubossdňa 05 mája 2012 čas 11:12

    Matej super článok som veľmi milo prekvapený veru oplatilo sa počkať !!!
    O kvalite článku svedčí fakt, že pri čítaní som sa vrátil myšlienkami k skvelým zážitkom, ktoré sme spoločne prežili v Argentíne a v Chile. Ešte ráz ti ďakujem !!!

  8. &rejdňa 05 mája 2012 čas 08:01

    Jeden by mohol aj závidieť. Parádne napísané, skvelé fotky.

Trackback URI | Kanál RSS

Pridaj komentár