Ani som nemusel do Andreja dlho dobiedzať mojim: „poďme do Tatier kým je takto pekne“. Podľahol relatívne rýchlo a na dôvažok vybral aj celkom peknú túru. On už síce na Baranci bol, ale v rámci svojej kondičnej prípravy sa „obetoval“ a vybehli sme spolu na kopec, ktorý môžno považovať za symbol Liptovského Mikuláša.

Raz mi o Baranci rozprával Miro Stasinka, vraj že to je jeho obľúbený hrebeň: „To len ideš a ideš furt do kopca, stále si myslíš, že už to je iba kúsok a ono vrchol stále nikde.“ Jeho slová sa mi len tak ledabolo prevaľovali kdesi na pozadí môjho vedomia ako som tak ráno šoféroval smerom k parkovisku s výhľadom na zasnežený hrebeň a vrchol Baranca. Vystupujeme z auta, je asi 7:30 a kosa jak sviňa. Auto tvrdí, že -20°C, drahé fínske hodinky netvrdia nič, len zbabelo hlásia slabú baterku. Veď som ju menil pre mesiacom (!), asi sa im len nechce do tej zimy. Ona tá zima je vážne solídna a ja som doma po sťahovaní proste nenašiel svoje zimné rukavice, takže som si zobral lyžiarske čo som dostal v 14tich rokoch na vianoce. Andrej mi požičiava svoje membránové, na čo mi takmer odmrzli prsty. Mám v paži, idem do svojich detských a na počudovanie hrejú ako divé. Prsty už sú v pohode. Okrem toho prevádzková teplota stúpa prudko nahor, dá sa povedať, že priamo úmerne sklonu kopca. Sneh je tvrdý, ide sa dobre. Obaja sme zahĺbení do seba. Milujem túto psycho-hygienu. Fyzickú drinu v podstate ani nevnímam, sústredím sa len na dych a nohy. Pravá, ľavá pekne svojim tempom, dych pokojný – veď nie sme na pretekoch. Napriek tomu ideme jak širóni diretissimou a úprimne poviem, že ani nemám odhad po akej dobe odrazu vyhupneme nad les a moje srdce zaplesá pri prvom pohľade za seba.

Je naozaj krásny deň a vďaka mrazom, ktoré priniesla sibírska zima výhľady až … no fakt ďaleko. Po krátkom občerstvení vyrážame po hrebeni. Sneh je tvrdý, ide sa stále výborne. Zhruba v polovici hrebeňa obúvame mačky. Ako hovorí Andrej: „radšej skôr, ako bude neskoro“. Ideme po zľadovatelých platách a ja si čím ďalej tým častejšie spomínam na Mira, ktorého som citoval úvodom. Andrej je dobrých 100 metrov predo mnou a ja som si už asi 5ty krát povedal, že už sa budem dívať iba pod nohy. Ten pohľad na stále rovnako vzdialený vrchol mi nerobí dobre.

Ale ono to zas tak nebolelo a po 4 hodinách stojíme na vrchole a užívame si výhľady. 1365 metrov prevýšenia (pomerne dosť prestávok) v zimných podmienkach za štyri hoďky, to nie je úplne na hanbu. Na vrchole je príjemne. Celý deň nefúka a tak ostávame hore celú hodinu. Teplota vzduchu síce -9°C, ale slniečko vytvára veľmi príjemnú pocitovú teplotu. Dávame viac i menej pózerské fotky a zase sa napchávame. Už dávno som sa na túre takto neprežieral. Som úprimne zvedavý ako to pôjde dolu. Oddýchnutí a najedení sa púšťame behom (doslova) dolu kopcom. Tu už nie je moc o čom písať, pretože sme s vrtuľou v zadku a prstom v nose za 1,5 hodiny prefrčali nazad rovnakou trasou k autu. Záverom už len poďakovanie Andrejovi, že ma zobral von a srdečné pozdravy Mirovi Stasinkovi 🙂

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

HORÁM ZDAR!

Trackback URI | Kanál RSS