Keďže najvýchodnejšiu časť Slovenska za účelom turistiky navštívi len málokto, tak OZ Hikers zorganizovalo turisticko-poznávací zájazd do tohto malebného kúta našej republiky. Ako hlavný organizátor sa osvedčil Jaro Čierňava, tak my budeme len radi, keď aj naďalej bude vyvíjať takéto aktivity. Zájazd sa konal v termíne 5.7-8.7.2012 a ako sa stáva už pomaly tradíciou, tak opäť sme využili služieb dopravcu SAD Prievidza s vodičom Milanom Buzekom, ktorý sa znovu osvedčil aj v kritických situáciách.
Tento zájazd bol opäť kombináciu turistiky so spoznávaním našich pamiatok a zaujímavých miest. Po presune z Prievidze a následných krátkych zastávkach v Martine a Ružomberku, kde sme postupne vyzdvihli všetkých účastníkov zájazdu, sme sa v neskorých popoludňajších hodinách konečne dostali na našu prvú plánovanú zastávku v Medzilaborciach. Tu sme navštívili Múzeum moderného umenia Andyho Warhola, ktoré vzniklo 1. septembra 1991 ako prvé vo svete a ešte stále jediné v Európe. Po vyčerpávajúcej takmer 90- minútovej prednáške od sprievodkyne sme pokračovali v ceste smerom na Sninu. Ubytovanie sme mali zabezpečené v chate Alexander, ktorá sa nachádza v krásnej rekreačnej oblasti Rybníky, ktoré sú cca 3km od mesta Snina. S ubytovaním, stravou a ústretovosťou personálu  sme boli  spokojní. Obrovským bonusom pre nás bola blízkosť biokúpaliska Sninské rybníky. Toto kúpalisko sme poniektorí navštevovali každý večer, lebo poskytovalo miesto na aktívny oddych, najmä po viachodinových túrach.

Druhý deň 6.7. bola naplánovaná turistika do Národného parku Poloniny (NPP), ktorý zaberá územie Bukovských vrchov vo Vonkajších Východných Karpatoch v okrese Snina. Je to náš najvýchodnejší národný park vyhlásený v roku 1997.

Najskôr sme sa autobusom presunuli do našej najvýchodnejšej obce Nová Sedlica. Autobus nás vysadil priamo pred informačným strediskom NPP. Odtiaľ sme sa vybrali po červenej značke smerom na Kremenec (1 208m n.m.). Nasledoval relatívne prudký výstup na rázsochu Kýčery, odkiaľ sme prudko zostupovali cez bukovo-jedľový prales Stužica k Stužickej rieke. Kráčali sme pozdĺž toku Stužice a pod nohami sme mali zvyšky násypu s hnijúcimi podvalmi bývalej lesnej železnice. Okolitý les bol ohromujúci, monumentálne buky a jedle, z ktorých niektoré dosahujú niekedy až 40 metrov, s obvodom kmeňa vyše 160 cm. Preliezali sme množstvo práchnivejúcich lesných gigantov. Najstaršie exempláre mali vyše 300 rokov. Stužica je divoký karpatský prales, ktorý sa oplatí navštíviť. Od roku 2007 je Stužica zapísaná do zoznamu svetového prírodného dedičstva UNESCO. Asi po 3 hodinách sme mali na dohľad náš cieľ, trojhraničný vrch Kremenec. Avšak ešte nás čakal prudký 15 minútový výstup, ktorý nám zobral posledné zvyšky síl. Na Kremenci sa stretajú hranice 3 štátov – Slovenska, Poľska a Ukrajiny, čo symbolizuje tu stojaci žulový pylón v tvare trojhranu. Najvyšší vrch Bukovských vrchov a slovenskej časti Východných Karpát je zároveň  najvýchodnejším bodom Slovenskej  republiky. Z Kremenca sme pokračovali po hrebeni smerom na Čierťaž. Po ceste sme míňali kamenistý vrch Kamenná lúka, odkiaľ sa nám naskytol jeden z mála kruhových výhľadov. Na Čierťaži sme odbočili z hlavného hrebeňa smerom na Novú Sedlicu a po vyše dvoch hodinách celkom náročného zostupu sme sa konečne ocitli v tejto našej najvýchodnejšej obci, kde nás čakal náš autobus.

Ďalší deň bola naplánovaná turistika na Vihorlat. Už ráno nás pred chatou čakali štyria miestni turistickí nadšenci, ktorí sa rozhodli s nami absolvovať tento výstup. Týmto by som im chcel poďakovať za ich účasť, lebo nám spríjemnili tento výstup a v neposlednom rade aj pomohli s cestou, keďže na Vihorlat ešte zatiaľ nevedie oficiálna turistická trasa. Autobusom sme sa presunuli na prírodné jazero Morské oko neďaleko Zemplínskej Šíravy. Odtiaľ sme pokračovali už po vlastných cez Malé Morské oko na sedlo Jedlinka. Tu sme sa napojili na hrebeň a vydali sme sa až na sedlo Rozdiel, kde sa odpojili a pokračovali sme po zelenej až pod Vihorlat (1075 m n. m.). Tu sme využili vedomosti miestnych turistov, ktorí šliapali s nami a naviedli nás na cestu vedúcu až na najvyšší vrch Vihorlatských vrchov, Vihorlat. V podstate sme mali aj šťastie, lebo vrch sa nachádza vo vojenskom priestore a tento priestor bol oficiálne sprístupnený iba 1.7.2012, čiže týždeň pred naším výletom. Z Vihorlatu sme sa vracali tou istou cestou až na sedlo Jedlinka, kde sme sa rozhodovali, či zostúpiť na Morské oko alebo pokračovať cez Sninský kameň až na Sninské rybníky. Bolo to síce asi 2,5 hodiny navyše, ale našlo sa pár jedincov, ktorí sa odhodlali na túto neplánovanú zmenu. Z Jedlinky sme zostúpili až na sedlo Tri tably a odtiaľ sme stúpali až na Sninský kameň (1006 m n.m.), odkiaľ bol nádherný kruhový výhľad na okolie. Zo Sninského kameňa nasledoval náročný hodinový zostup až na Rovienky, odkiaľ viedla až k Sninským rybníkom lesná, resp. asfaltová cesta, ktorá dala ale taktiež zabrať.

Na ďalší deň bol plánovaný odchod domov so zastávkou na Spišskom hrade. Spišský hrad patrí medzi naše skvosty a určite sa oplatí navštíviť ho.

Ešte raz by som sa chcel poďakovať všetkým zúčastneným za perfektnú atmosféru počas celej doby zájazdu, za kopec nových zážitkov a veľa zábavy. Pevne verím, že tí, ktorí sa zúčastnili tohto z radov nečlenov OZ Hikers , že sme sa nevideli naposledy a radi sa zúčastnia podobných akcii aj v budúcnosti.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

1 2 ►

HORÁM ZDAR!

Trackback URI | Kanál RSS