Prísľub babieho leta vo Vysokých Tatrách pred dvojtýždňovým októbrovým rehabilitačným pobytom v Tatranských Zruboch. Predstava nádherných zlatožltých a hnedastých farieb stromov v kombinácii so sýtozelenou kosodrevinou. K tomu jasno modrá obloha. Keď ešte primiešam hukot horských bystrín, šumenie vetra, minimum ľudí na turistických chodníkoch, tak na prvý pohľad je to celkom slušná kombinácia.

Pondelkové ráno, 6. október 2014. Cesta z Martina pomaly ubieha, trochu adrenalínu sa mi do krvi dostáva pred Ružomberkom z dôvodu bezhraničnej „inteligencie“ niektorých vodičov šoférujúc vozidlá nemeckého montážneho závodu so štyrmi popletenými kruhmi na prednej maske s čerstvo „zakúpeným“ vodičákom v prvej trafike. Bohužiaľ aj na takých si musíme dávať pozor. Zanedlho sa však ocitám na severnej dé jednotke. Važec, Hybe, Východná, obloha nad Tatrami mraky nepozná!!! Hneď mi je lepšie na duši. Hor sa k milovaným i nenávideným Tatrám súčasne. Stúpim na krk mojim deväťdesiatim francúzskym koníkom a za okamih vykladám batožinu v Tatranských Zruboch.

Spomenul som slová milované i nenávidené Tatry. Čo sa týka spojenia milované Tatry, v rýchlosti som svoje pocity vyjadril v úvode článku. No najmä však pre pokoj, ktorý v nich nachádzam, pre ich rekreačnú, turistickú, horolezeckú a liečebnú funkciu a to nehovorím ešte o štítoch, vrcholoch, vežiach, hrebeňoch, dolinách, faune, flóre, morénach, úplazoch a úplazíkoch (úplazík – samozvaný domorodý plne profesionálny, odborne zdatný ochranca prírody vyskytujúci sa v oblasti skalnej steny Vápenka pri Zuberci)…

Úvahy o krásach Tatier môžem týmto ukončiť a radšej prejsť k faktom, ako som v skutočnosti dva týždne absorboval jednotlivé tatranské funkcie, predovšetkým turistickú.

Trasa č. 1, 8. október 2014
T. Zruby – Hrebienok – Zamk. chata – Téryho chata – Priečne sedlo – Zbojnícka chata – Hrebienok – T. Zruby

Pre túto túru som sa rozhodol z jediného prostého dôvodu. Ešte som ju neabsolvoval a to stopy na tatranskej žule nechávam už nejaký ten rôčik. Idem sám, nikoho sa mi nepodarilo presvedčiť na túto aktivitu. Stačilo spomenúť skoršie vstávanie, nejaké kramle, reťaze a možnosť pádu kamenných lavín. Približne o pol siedmej ráno vyrážam zo Zrubov a po pár metroch mám chuť vrátiť sa. Nohy ako z olova, mám problém robiť súvislé kroky, čistá nechuť k turistike. Dvojročná turistická pauza urobila svoje. Premôžem sa a stúpam ďalej. Nad Rainerovou chatou sa na chvíľu pristavím a čo nevidím? Nevidím les! Veď pred pár rokmi tu ešte boli vysoké zelené smreky, miestami síce už nejaký vyschnutý a vyžratý lykožrútom. Ale teraz? Ako nemí svedkovia vysoko odbornej „záslužnej práce“ našich „ochranárov“ v boji s lykožrútom tu stoja len paródie na smreky. Suchý kmeň, pri vrcholci len pár vetvičiek. Znechutený pokračujem. Krátka zastávka na Zamke a po čosi vyše hodinky stúpania si doprajem dlhšiu na Térynke. Keď dorazím pod Priečne sedlo, rýchlym pohľadom i sluchom zistím stav, ktorý tu vládne. Pozostatky snehu nie sú až také hrozné, namrznuté nie je, mačky nakoniec nebolo treba obúvať. Ale občas začujem pád kameňov a prilba okamžite putuje na hlavu. Ako som už spomenul, treba stúpiť na pár kramlí, chytiť pár reťazí a Malú studenú dolinu nechávam za sebou. Cestou k Zbojníčke doprajem úľavu mojim nohám krátkou a intenzívnou, takmer ľadovou masážou vo vodách Sivého plesa. Žalúdku doprajem masáž vo forme vynikajúcej šošovicovej polievky a čaká ma už len zostup.

Trasa č. 2, 10. október 2014
T. Zruby – Hrebienok – Zbojnícka chata – Sedlo Prielom – Poľský hrebeň – Sliezsky dom – T. Zruby

Po dni oddychu som opäť v turistickej plnej poľnej. Už nie sám, beriem so sebou i Zola. Počasie na jednotku, príjemne teplo, minimum oblakov. Nad Rainerkou nič nové, so Zolom pár vetami skritizujeme súčasný stav a pokračujeme hore. Zolo tvrdí, že danú trasu ešte neabsolvoval, respektíve v Tatrách žiadnu, ale po pár chvíľach zažíva svoje Déjà vu. Dúfam, že nemá výškovú chorobu. Nemá. Relevantne si spomenul, že tu už bol a v poriadku šliape ďalej. Dokonca má chuť vybehnúť na Východnú Slavkovskú vežu. Na Zbojníčke dáme obed a rozlúčku súčasne, lebo Zola čakajú ešte rodinné stretnutie. Po pätnástich rokoch opäť smer do sedla Prielom. Nado mnou je pár ľudí, ktorí stúpajú v štýle „urob si svoj vlastný chodník a spusti pár kameňov“. Zvládam v pohode, takisto i reťaze pri zostupe k rázcestiu Pod Poľským hrebeňom. Odtiaľ je to už len pár krokov na Poľský hrebeň. Krátku prestávku na jedlo spojím s pohľadom na Východnú Vysokú. Ísť či neísť? Toť otázka. V okamihu oblaky zahaľujú tento známy vyhliadkový štít a aj tam zostali. Otázka je tým pádom zodpovedaná. Neostáva mi teda nič iné, len zostup do Zrubov.

Trasa č. 3, 11. október 2014
Štrbské pleso – Jamské pleso – Kriváň – Jamské pleso – Štrbské pleso

„Nie, nepôjdem s Vami, Kriváň nemusím. Bude sobota, horda ľudí smerom hore i dole. A je to nezáživná turistika!“, snažiac sa presvedčiť Katku a Jožka o zbytočnosti výstupu na Kriváň. Nezabralo. Oči majú Kriváňom zatemnené ako múmie, keď nasledujú Imhotepa 🙂 a tak v sobotu ráno parkujeme na Štrbskom plese. Hoci počasie nie je práve najlepšie, ako som predpokladal, hordy turistov smerujú hore i dole. Vo výške cca 2000 metrov sa usalašili oblaky a k tomu zadul studený vietor. Múmie však poslušne stúpajú ďalej 🙂 Od Krivánskeho žľabu na vrchol Kriváňa a späť je poriadna tlačenica. Viditeľnosť tak na 4-5 metrov, teplota okolo nuly a veľmi chladný vietor dotvára idylickú atmosféru sobotného výstupu. Na vrchole sa príliš nezdržujeme, naozaj len na foto. Jednak nie je kam sa pohnúť a vidiac ten dav čo sa ešte vynára z hmly, tak radšej volíme okamžitý zostup. Počas zostupu ma negatívne myšlienky úplne opustili. Nakoniec som rád, že som išiel. Dokonca i nad Štrbským plesom slnko vyšlo.

Trasa č. 4, 15. október 2014
T. Matliare – Chata pri Zelenom plese – T. Matliare

Túto nenáročnú túru snáď absolvoval každý, kto už navštívil Vysoké Tatry. Dá sa ísť s deťmi; keď vám je zle; na bicykli; behom v teniskách; či v lodičkách… a následne sa chváliť, ako vysoko ste vystúpili a koľko kilometrov prešli. My (Katka, Jožko, Peťo, Zolo a ja) sme sa pre túto trasu rozhodli v rámci poznávania Tatier a vyplnenia voľného času. Nenáročnú a pohodovú prechádzku si spestrujeme debatami o všetkom možnom i nemožnom a popri tých duchaplných úvahách a názoroch si Katka nazbiera aj zopár hríbov. Na chate posedíme, doprajeme si polievky a štrúdľu z ponuky. Chutilo výborne. Späť do Matliarov tou istou cestou trochu zmokneme.

Trasa č. 5, 18. október 2014
Palenica Białczańska – Morskie oko – Dol. za Mnichem – Szpiglasowa Przeł. (Hrubý štít) – Dol. za Mnichem – Morskie oko – Palenica Białczańska

Intenzívne sledujúc vývoj počasia na posledný víkend pobytu po predchádzajúcich dažďových dňoch padá voľba na sobotnú túru za Granice państwa. Počasie v danej lokalite sa má zlepšovať, tlak stúpať a slnko svietiť. Za mrznúceho dažďa ráno o šiestej sadáme do auta. Katka, Viki a ja. Smer Poľsko. Na túru, nie na nákupy potravín. Auto nechávame na Palenici Białczańskej. Za celodenné parkovné platíme 6, slovom šesť eur slovenských a nič viac už od nás nik nechce. Ak v tých šiestich eurách bolo parkovné i vstup do Tatrzańskieho parku narodoweho, tak to tedy beru, šéfe. Pred dvoma rokmi som len ja osobne platil za vstup 1,5 eura. Máme sa čo učiť na tej našej strane Tatier. K Morskiemu oku vedie známa asfaltová cesta, odtiaľ po žltej značke začíname stúpať k cieľu našej túry. Približne po hodine stúpania padne hmla, viditeľnosť sa znižuje a ukazuje sa prvý sneh. Trošku im tá predpoveď nevyšla. Nevadí, ide sa ďalej. Pomaly a opatrne. V sedle pod Hrubým štítom obliekame ďalšie vrstvy. Zišli sa. Šikovne vybehneme na Hrubý štít, zahalený v hmle, pokrytý snehom a bičovaný vetrom. Cvak cvak foto a dolu. Premýšľame o zostupe cez dolinu pieciu stawóv polskich. Myšlienku však rýchlo zavrhneme, nakoľko všetci nie sme adekvátne vyzbrojení, na reťaziach je námraza a veľmi šmykľavý terén. Volíme istotu zostupu tak, ako sme prišli. Ľahkým obedom oslávime výstup na schronisku pri Morskom oku a odtiaľ späť k autu sprevádzaní konskými záprahmi. Po príchode do Zrubov sa opäť ukáže jasná obloha.

A prečo i nenávidené Tatry z úvodu článku? Dôvodov je niekoľko. Nie je mojim cieľom tu vypisovať obšírnu kritiku, tak len v krátkosti. Prvý dôvod som už naznačil a tým je stav lesa. Je veľmi smutné, že po kalamite v roku 2004 spôsobenej víchricou zvíťazili diletantské názory pseudo-ochranárov podporené pripútaním sa rôznych indivíduí reťazami o stromy nad odborníkmi s dlhoročnými skúsenosťami v oblasti lesného hospodárstva. Lykožrút smrekový si mädlil, doteraz mädlí svoje krpaté pazúriky a žerie, čo mu príde do cesty. Kde boli naši tzv. ochranári, keď sa rúbal les a kosodrevina pre novú zjazdovku nad Lomnicou? No a spomeniem ešte búrlivú výstavbu apartmánov, hotelov, penziónov spojenú s propagandou „Krajšia budúcnosť Tatier“, „Tatry neboli nikdy tak blízko“ a podobne. Osobne nie som proti tomu, aby bol v Tatrách adekvátny dostatok ubytovacích kapacít. Určite by bolo lepšie najprv zrekonštruovať už postavené hotely alebo vilové domy či penzióny v architektúre začiatku 20.-eho storočia. Alebo ich zbúrať a NA ICH MIESTE postaviť nové. Lomnica, Štôla, Smokovce, Polianky… so svojimi schátranými objektami by určite mali čo k tomu povedať, keby mohli.

Ako býva v rozprávkach zvykom, dobro nad zlom víťazí. Tak zvíťazil i dobrý pocit z plnohodnotne strávených dvoch týždňov v Tatrách. Tak ako ma Tatry pred mojim príchodom vítali nádherným slnečným počasím, takisto sa slnkom zaliata ich majestátnosť so mnou lúči. Dovidenia, posielam opätovne pozdrav na rozlúčku.

Tatranské babie leto 2014 v číslach :
Stúpanie celkom : 6431 m
Klesanie celkom : 6431 m
Prejdená vzdialenosť: 114,6 km
Celkový čas : 39,3 hod.
Najvyšší bod : Kriváň – 2495 m

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

neboli nájdené žiadne obrázky

Trackback URI | Kanál RSS