júl 28 2008

Expedícia Elbrus 2008

Autor

Večer sa venujeme premietaniu fotografií a videozáznamov. Vonku začalo pršať. Žeby sa Kaukaz chcel s nami rozlúčiť slzami? Ešte máme pred sebou jeden deň v náručí jeho majestátnosti. Ten zajtrajší. Prvý krát sa prebúdzame do zamračeného dňa. Podľa predpovede počasia sú hlásené prehánky. Podľa predpovede Maťa, je hlásený trek jednou z najkrajších dolín Kaukazu. Dolinou Adyl-su. Je síce zaračené, no neprší a je pomerne teplo. Zbalíme do batohy, pribalíme dajakú membránu a hajde za dobrodružstvom. Dnes žiadny bus, pekne pešo od turbázy až po Zelenuju gastinicu – cieľ nášho dnešného snaženia sa. Najskôr cesta vedie po zvážnici. Pohodička. Popri ceste sa nachádzajú nie veľké skalné útvary – cvičné lezecké steny. Asi po hodine prichádzame k miestnej atrakcii – funkčnému delu, ktoré údajne slúži na odstreľovanie lavín. Troška sa zabávame, hlavne chlapci skúmajú, točia hlavňou, mieria, zacieľujú – no, radosť pozrieť na tú ich radosť :-))) Po ďalšej hodinke prichádzame k objektu moskovskej technickej univerzity, ktorý slúži na relaxačno – učebné účely. Prechádzame okolo, po moste cez rieku Adyl-su. Tu už začína mierne mrholiť. Dostávame sa k prístrešku, uprostred lesa. Dážď silnie a tak sa Maťo – rukavaditeľ rozhodne pre time-out. Oddychový čas. Asi po hodine, ktorú si krátime Baltikou 3 a energetickým dopingom z vlastných zásob je rozhodnuté. Ešte trocha mrholí. Delíme sa preto na dve skupiny. Časť neochotná podstúpiť ďalšie moknutia a náš Majky, ktorému robí patáliu koleno otáča nazad. Ostatní pokračujeme s Maťom, ktorý sa v tomto momente zahral na šamana a povedal, že do 15. minút prestane pršať. Ako to ten chalan robí neviem, ale ono fakt pršať prestalo. Kráčame lesným chodníkom až … až po prekážku. Nakoľko je po daždi, z kopcov sa valia potoky vody. Jeden z nich si to vybral rovno cez chodník. Neostáva nám nič iné, len ho prebrodiť. Jednoducho povedané, ťažšie uskutočniteľné. Pobehujeme okolo toku, hľadáme ten správny brod ako ihlu v kope sena. Prúd vody je dosť silný, kúsok povedľa nasadá na hlavný tok Adyl – su. Stačí malé pošmyknutie a máte to zrátané aj s úrokmi. Nakoniec sa to podarilo. Vyzuť topánky a pekne naboso. Fajná, studená. Brrr. Mám pocit, že mi za tú chvíľku prechladilo aj mozog :-))) Oplatilo sa. Vchádzame do krajiny večného ľadu. Víta nás jazero, ktoré je zásobované vodou z topiaceho sa ľadovca. Po morénovom vale sa dostávame až na zelenú plošinu – podľa toho názov Zelenaja Gastinica 2400 m.n.m. Veľká, zatrávnená plocha, na okrajoch ešte s bielo kvitnúcim Rododendrónom kaukazským tvorí záver doliny a slúži aj ako táborisko pre horolezcov, ktorí sa vydávajú ďalej po ľadovci. Aj teraz je tu niekoľko stanov a samozrejme neodmysliteľných odpadkov po tiežturistoch. Cesta vedie cez ľadovec Džankuat do sedla Gumači, ktoré tvorí spojnicu medzi dolinami Adyl-su a Adyr-su. My tieto ambície nemáme, kocháme sa teda v pohľadoch na veniec hôr a ľadovcov, pozorujeme ľadopád, ktorý sa spustil z ktorejsi No-name „strechy“, pauzujeme, debatíme. Medzi vrcholy ktoré môžeme pozorovať patrí Gumači, ktorý je pomenovaný podľa balkárskeho výrazu „kumač“, v preklade plátno. „Hora potiahnutá plátnom“ dostala svoje meno od toho, že je stále pokrytá hrubou vrstvou snehu. V pravo potom Džantugan a Aristove skaly. Mňa to tam láááka :-).

Vraciame sa nazad, prechádzame po skalnej moréne, ktorá je pozostatkom zosunu ľadovca. Uprostred nej sa ako strieborná niť vinú ticho, v meandroch, vody z okolitých zrázov a postupne sa vlievajú do hlavného toku Adyl-su. Cestou si zbieram bylinky. Neverili by ste, o čo intenzívnejšia je ich vôňa v porovnaní s tými, čo zbieram u nás doma. Už sa teším na čaj. Ten okrem mňa ochutnali viacerí… fakt skvostný. Do turbázy už prichádzame v daždi. Každý tak trochu so smútkom. Naše putovanie našlo svoj koniec.

Rozlúčkové foto pod Elbrusom

Streda 16. júla 2008 11:00 hod. So smútkom v očiach opúšťame prekrásne hory Kaukazu. Pred nami je opäť cca 3.000 kilometrov dlhý návrat na rodnú hrudu. V Mineraľnych Vodach sa lúčime s priateľmi „pilotmi“, ktorých čaká rýchla letecká preprava domov. My pokračujeme ďalej, na druhý deň 17. júla 2008 skladáme ďalšiu skúšku odvahy a nervov : Rusko – ukrajinská hranica. Spoznávame známe tváre colníkov a skysneme tu „len“ 6 hodín. Zvládame to ale v pohode, pretože nás očakáva deväť hodinová prestávka na pláži Azovského mora, áno, zasa pri meste Prymors’k. Vonku jemne prší. More, pláž, volejbal vo vode, pivko a nakoniec i trochu slnka. Takto si užívame povinnú prestávku a po nej pretrpíme noc v autobuse. Nasledujúci deň 18. júla 2008 sú na programe znovu ďalekosiahle obilné, slnečnicové a kukuričné polia. Cestu si krátime pozeraním vynikajúcich filmov hollywood-skej produkcie Cliffhanger a Vertical limit. Na záver každého znie hromový potlesk. Chýbajú už len standing ovation. Večer oddychujeme pri známej/neznámej reštaurácii. Neďaleko nachádzame útly magazínik, čiže obchodík. Dokonca majú aj čapované pivo. Za koľko? Dve hrivny, cca 9 korún. No nekúp to! Noc si krátime spevom v doprovode Maťovej harmoniky. Niektorým z nás sa aj podarí zaspať. Je 19. júla 2008 02:00 hod. Posledné sto – kilometre cesty a posledná skúška odvahy a nervov : Ukrajinsko – slovenská hranica, súčasne aj vstup do Schengen-u. Túto nástrahu však prekonávame bez väčších ťažkostí a Slovensko nás víta s otvorenou náručou. Konečne! Prvou zastávkou sú Michalovce. Nasleduje postupné lúčenie s jednotlivými priateľmi našej expedície. Súčasne podnikáme frontálny útok na nemenovaný hypermarket. Veľký úspech majú šaláty, treska, pečené kura, bagety a samozrejme pivo. Ryžovej a krupicovej kaše máme po krk. Smerom do Prievidze nás postupne opúšťajú ďalší a ďalší účastníci. Expedícia píše poslednú kapitolu. Naozaj? Je tomu skutočne tak, ale natrvalo nám zostanú v pamäti vyryté nádherné spomienky, zážitky, skúsenosti, nové priateľstvá. Veríme, že sa opäť niekedy stretneme. Dosvidania.

V. Vysockij
Píseň o kamarádovi

Když stane se, že kamarád zaváhal,
nebo zklamal snad, a ty bys prostě věděl rád,
zda ještě na něj můžeš dát – vezmi ho do hor, uvidíš!
Nechystej mu žádnou lest, jenom si zkuste zlézt,
ať víš, s kým máš tu čest.

Možná, že v horách ztratí vtip, ohrne nos a zdrhne zpět,
sotva ho spálí první led, začne ti vyvádět –
pak je to jasné, nech ho být!
Jen ať se vrátí – vždyť to víš : s takovými se nejde výš,
o těch se mlčí spíš.

Když ale zuby zatíná, vzteká se, přitom šlape dál,
Nezřítíš se s ním z žádných skal – on by tě nenechal.
Až k vrcholům se bude drát, až tam tě bude podpírat.
Pak vedle něho pevně stůj a vždy mu důvěřuj!

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

HORÁM ZDAR!

Share Button

Stránky: 1 2 3 4

Nie je možné pridať komentár.