Vždy keď idem do hôr v ktorých som ešte nebol tak sa teším, ale kdesi v hĺbke sú aj tie obavy, že „čo ak hora ukáže svoju zlú tvár“. A tak to bolo aj keď som sa vybral na Mont Blanc.

Niekto tvrdí, že je to ľahký trek a niekto, že nie. Ja si myslím, že výstup na vrchol je krásny zážitok a situáciu netreba podceňovať. Pre tých ktorí by sa tam rozhodli isť  – určite si zoberte dobré topánky, mačky, čakan, prilbu, kus lana a pre istotu pár ľadovcových skrutiek. Aklimatizačka je ďalšia záležitosť v ktorej sa mnohí rozchádzajú. Na vlastné oči som videl ľudí, ktorí schádzali z vrcholu vyždímaní ako handra, alebo ani na vrchol nešli. Takže každý musí poznať svoje možnosti a ja aklimatizáciu určite odporúčam. My sme zvolili Mt. Tao Blanc a potom Gran Paradiso. Ale všetko poporiadku.

Keď sme sa zbalili do auta tak som bol rád, že z pôvodných piatich sme nakoniec išli iba štyria. A to má Kia Ceed combi veľký kufor. Cesta, klasika cez Rakúsko a Taliansko do údolia Valsavarenche v NP Gran Paradiso. Hneď sme sa zbalili „naťažko“ a vyrazili. Spali sme pod Mt. Tao Blancom. Ďalší deň návrat, oddych a výstup na Gran Paradiso, opäť „naťažko“. Chalani sa rozhodli spať na chate Rif. Emanuelle 2730 mnm a ja s Maťom vonku. Druhý deň ráno čosi po siedmej sme začali stúpať. Pre zlé počasie to chalani otočili a iba ja som si vyšliapol na vrchol. Klasifikoval by som to ako technicky nenáročný výstup po dobrom kompaktnom ľadovci. Maťo sa cítil plný síl a na druhý deň si ráno o druhej (z kempu) odskočil sám na vrchol, ale už za nádherného počasia. No a krátko po obede bol späť. Ešte v ten deň sme sa presunuli cez tunel pod Mont Blancom do údolia Chamonix, kde sme sa ubytovali v kempe v Les Houches u pani odmietajúcej angličtinu a vlastne všetky ostatné jazyky okrem franiny.

Pre výstup na Mt. Blac sme zvolili nasledovnú stratégiu: lanovkou k zubačke, zubačkou na  konečnú a po vlastných k chate Gouter. Grand Kuloár je presne taký aký ho opisujú všetci. Ľudia prebehujúci pomedzi kamienky až šutre, lietajúce kade tade. Nie je to také strašné ale treba si dávať pozor. Odtiaľ takmer kolmo hore po rebre s tisíckami ľudí. Hore sme potom nespali na obľúbenom  kempovisku nad chatou, kde stále pristával vrtuľník a bol stan na stane, ale išli sme o kúsok ďalej po hrebeni, kde bolo kopu miesta. Ráno o pol druhej sme vyrazili asi ako piate lanové družstvo. Všetko išlo ako po masle, aj keď som neskôr na frflanie domácich vodcov previazal chalanov na klasický vodcovský spôsob, t.j. tesne za sebou. Okolo „Vallotky“ sme prefrčali ešte za tmy. Kondička aj aklimatizačka bola výborná, čaj sme mali teplý a tak o cca päť hodín sme stáli za východu slnka na vrchole Mont Blancu 4810 mnm. Aj tento výstup hodnotím ako technicky nenáročný, hoci už po užšom hrebeni a strmých svahoch. Tu už je potrebné dať pozor aby nedošlo k nekontrolovanému pádu, lebo ten by sa rovnal pádu do hlbokých úbočí hory. Ale nebolo nutné používať technické prostriedky, zaisťovanie a pod. Okrem naviazania sa na lano. Ja osobne mám krátky čakan (55 cm) a tak s obľubou používam paličky, ktoré v tomto teréne výrazne pomôžu. Ani chalani nemali fyzický či iný problém pri výstupe. Ja to pripisujem dobrej aklimatizácii, slušnej fyzickej kondícii, dobrému zdravotného stavu a dobrým výstupovým podmienkam. Slabý vietor, nenasnežené, slabý mráz v noci a potom už len slnko a slnko. Ale nemýľte sa. Dalo nám to zabrať a po ceste dolu sme sa modlili nech už sme dole. Ale aké bolo naše prekvapenie, keď sme prišli k zubačke, vytiahli lístky a nemohli nastúpiť, pretože sme nemali rezerváciu k lístkom.  Našťastie asi niekto vrátil tri rezervácie, tak nám ich vtlačili do rúk. Ale nás bolo o jedného viac ale aj tento problém sme vyriešili a nastúpili do úplne natrieskanej zubačky, v ktorej sme stáli asi pol hodinu raz na jednej nohe a potom na druhej až kým sme nevystúpili.

Na záver Vám poviem niečo o smole a Kubovi.

Najskôr sa mu roztrhol batoh, potom sa vŕtal v čelovke až tak, že už nešla, pri preskakovaní potoka si skočil oblečený a s plným batohom šípku do potoka, po vysušení nenašiel baterku od mobilu (ktorá mimochodom ostala zapadnutá v mojom batohu – sorry Kubo) a zabudol si mačky, keď sme išli na Blanc a musel sa vrátiť do kempu. Rezervačka na zubačku nevyšla na Kuba a pri nástupe do lanovky mu teta zaklapla závoru pre nosom a musel čakať na ďalšiu. Ak sa niečo zlé stalo tak Kubovi.

 FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

HORÁM ZDAR!

Trackback URI | Kanál RSS