Tím Hikers

Kalendár podujatí

Návštevná kniha

Tím Hikers
Kalendár podujatí
Návštevná kniha

Niekoľko slov o nás, o našom vzťahu a postoji k horám.

V tejto časti môžete nájsť pripravované podujatia jednotlivými členmi nášho tímu.

Ak by ste nám chceli len tak niečo všeobecné odkázať, môžete učiniť tu.

feb 28 2010

Zimný prechod Lúčanskou Malou Fatrou

Autor

Zimný prechod Lúčanskou Malou Fatrou

Začína sa naše zimné dobrodružstvo v Malej Fatre. Vo Fačkovskom sedle sa ja a Ľubo stretávame s Andrejom a čakáme na Majkyho. Akciu začíname štartovacími plechovkami – nech je čo potiť 🙂

ZÁKLADNÉ INFORMÁCIE
Dátum :
20.-21.02.2010
Organizátor :
OZ Hikers
Oblasť :
Lúčanská Malá Fatra
Stúpanie celkom :
1103 m
Klesanie celkom :
1455 m
Štart :
Fačkovské sedlo, 20.02.2010
09:00 hod.
Cieľ :
Valča, 21.02.2010
11:30 hod.
Vzdialenosť :
cca 25 km
Čas :
9+3 hod.
Jedlo a nápoje :
Vlastné zásoby
Podmienky :
Zimné podmienky, hmla,
sneženie, silný vietor
Mapa :
VKÚ HARMANEC,
Malá Fatra,
Martinské hole, č.120,
M 1:50000

Pár minút po deviatej začíname stúpať v hustom snežení smerom do Reváňskeho sedla. Na začiatok sme nahodili rýchle tempo, z ktorého nás sklon kopca rýchlo dostal. V Reváňskom sedle sa dávame do reči so skupinkou turistov v pokročilejšom veku. Idú „len“ na Kľak a so záujmom počúvajú čo plánujeme. Cestou na Kľak sa pár krát obchádzame. Od Reváňskeho sedla na Kľak je príjemné stúpanie. Ľubo a Andrej nasadzujú snežnice. Chodník je pekne prešliapaný, takže sa aj mne a Majkymu ide dobre aj bez snežníc. Pod skalou sa rozhodujeme kade pôjdeme na vrchol. Prelezieme skalu, alebo pôjdeme po chodníku okolo jaskyne, kde je dosť zľadovatený chodník. Ja sa vydávam po chodníku a chalani preliezajú skalu. Na vrchole je mlieko, takže na dlhé zdržiavanie to nie je. Počkám na chalanov, vybavím telefonát domov a zistím kde sú ďalší traja účastníci nášho prechodu. Lukáš, Jaro a Martin. Vyrážali z Fačkovského sedla asi pol hodinku po nás. Tu niekde sa skočila zimná prechádzka. Odtiaľto už neviedli žiadne stopy. Nájsť červenú značku bolo výzvou pre Andreja. Dlho mu to netrvalo, ale po pár značkách sme išli viac menej intuitívne. Červená potvora sa nám pravidelne strácala a ukazovala. Zaujímavá hra, pre ktorú sme zatiaľ mali pochopenie. Úsek z Kľaku do Vríčanského sedla trvá cca hodinku. Samozrejme za dobrých podmienok. To čo sme mali my bolo od ideálu vzdialené.

Po 2,5 hodine sme dorazili do prvého sedla s možnosťou úniku. Cestou som zvažoval „útek“ do civilizácie, ale odolal som pokušeniu. Andrej ma ponúkol zázračnou lentilkou a pomaly sme vyrazili ďalej. Vedel som, že bez snežníc to už nebude lepšie. Úsek do sedla pod Úplazom mal trvať cca 3 hodiny…

Po prvom stúpaní sme sa rozdelili – snežničiari si išli svojím tempom a zvyšok sa trápil pomaličky. Terén sa vlnil, počasie sa zhoršovalo, viditeľnosť takmer nula, vietor dul… Na Skalky som dorazil posledný s menšou stratou. Stále som sa snažil mať predposledného na dohľad. Na vrcholovej planine fučalo tak, že mi vytrhlo karimatku z gumičky na ruksaku… všetko by bolo fajn keby som nebol po pás v snehu s nohami vo vzduchu. Sedel som na konári kosodreviny a dumal ako von. Chalani boli v nedohľadne. Potrápil som sa a nasledoval som stopy. Po chvíli na mňa kričal Lukáš, ktorý bol cca 50 metrov nado mnou, s tým že chodník je hore na hrebeni. Odpovedal som, že stopy vedú dole a pokračoval som nižšie a nižšie. Moja samota trvala asi 15 minút. Začal som uvažovať ako strávim noc len s tyčkami od stanu. Chalani mali trojmiestny stan, takže v prípade núdze by mali kde spať. Skúsil som pokusný výkrik… chalani sa ozvali ďalších 50 metrov podo mnou. Sláva. Už len nájsť značku na hrebeni. Andrej išiel prvý a po chvíli sme na značku narazili. Hore nás už čakal Lukáš a spol. Pokračovali sme lesom štýlom raz, dva, tri, pád. Postupne sa to menilo na pád, pád, krok.

Asi hodinu pred zotmením sme sa rozhodli založiť tábor. Lukáš s chalanmi pokračovali k luxusnému posedu na Jankovej lúke.

My sme sa do stanu dostali niečo pred siedmou. Žiadne varenie, len teplé veci a rýchlo do spacákov. V tej chvíli sme mali jediný cieľ… čo najskôr zaspať. S Andrejom, obaja zvyknutí na výdatný 7 hodinový spánok, sme boli okolo druhej nadránom viac-menej vyspaní. Skúsili sme ísť na chvíľu von označiť okolie a rýchlo späť do tepla. Čakanie na ráno bolo dlhé. Podarilo sa mi zaspať. Okolo šiestej začal Andrej javiť známky života. Pol hodinku som ho len pozoroval. Keď sa ozval Ľubo z druhého stanu, tak sme začali vyliezať von. Rýchlo na seba natiahnuť mokré veci zo včera, nohy vopchať do zmrznutých topánok a pokúsiť sa nezmrznúť. Aspoň, že ustal vietor… Nažhavili sme variče a pustili sa do varenia. Prvý chod dvojitý Vifon. Po ňom nasledovala delikatesa – Guláš s cestovinami… namiesto dezertu som si urobil skvelý jahodový čaj, pri ktorého príprave Ľubo zahlásil, že či tam rozkvitli jahody… príjemná predstava s metrom snehu okolo seba.

Ľubo s Majkym zbalili stan a keď už nemali moc čo robiť, tak sa pomaly vydali ďalej. Ľubo na snežniciach prešľapával cestu. Majky sa chvíľu za ním úspešne prepadával. Andrej doskladal stan a mohli sme pokračovať ďalej. Vyrazil som po Majkyho stopách s vedomím, že Andrej na snežniciach ma za krátko predbehne. Plán na druhý deň sme zredukovali. Dostať sa najbližšieho sedla a potom rovno do civilizácie. Pôvodný plán dôjsť až na Martinské hole sme zavrhli už večer. Veď prvý deň sme prešli len 2/3 plánovanej trasy. Podmienky nám neumožnili pokračovať tak, ako sme naplánovali v teple domova. Postupné klesanie do sedla pod Úplazom nám trvalo skoro 1,5 hodiny. V sedle sme sa počkali a čo najrýchlejšie sme začali zostupovať. Medzičasom sa vyčasilo a slnko akoby nám chcelo vynahradiť všetko to trápenie zo včera. Pri prvej príležitosti (keď som narazil na signál) som zavolal Jarovi či by pre nás nemohol prísť autom do Valče. Jaro je domáci, takže dlho netrvalo a vedel presne kde nás má čakať. My sme odpočítavali každú minútu a dúfali sme, že Jarov odhad bude reálny. Cca hodinka a sme pri aute… cesta celou dolinou trvá viac ako 2,5 hodiny. Pozitívna správa ma povzbudila. Cestu dolinou sme urýchľovali ako sa len dalo. Minimum zastávok, len už rýchlo sedieť. Jaro nás už čakal s naštartovaným tátošom. Natlačili sme sa aj s vecami do auta a ani sme sa nenazdali a už sme sedeli vo Vrútkach v reštaurácii pri stanici. Pôvodný plán dať si pivo a rozlúčiť sa sme natiahli na skoro tri hodiny relaxu s obedom, pivami a kapurkovou malinou. Tesne pred treťou sme našu akciu odpískali a každý sa vydal svojou cestou.

Ďakujem za účasť Ľubovi, Majkymu, Andrejovi a samozrejme Jarovi za odvoz po výdatnom 4 hodinovom spánku 🙂 Samozrejme sme radi, že sa k nám pridali chalani Lukáš, Martin a Jaro.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

HORÁM ZDAR!

Nie je možné pridať komentár.