Napriek tomu, že na Slovensku v tomto čase prevládalo priamo neznesiteľné teplo a horúčavy, my sme samozrejme neobsedeli doma a vybrali sa na túru. Vybrali sme si Veľký Choč, Ľubošš pricestoval za mnou do Ružomberka z Prievidze a mohli sme vyraziť. Ako perličku by som uviedol, že ma na Veľký Choč ako päť či šesť ročného aj s bratom zobral cez prázdniny ujo.

Na úvod ešte pár slov o tomto vrchole a pohorí Chočských vrchov. Veľký Choč je s názvami Sokol, Soliská, či bralá priamo na Prednom Choči. Južné svahy sú vcelku mierne oproti dominantným vrchom, je viditeľný už od Štrby a celej dolnej Oravy. Podľa mnohých názorov v turistických kruhoch ide o jeden z najkrajších kruhových výhľadových vrchov na Slovensku. Je to dané polohou takmer uprostred najvyšších pohorí Slovenska a výškou, ktorou prevyšuje okolité kopce Chočských vrchov o 300-400 metrov. Celý masív sa vyznačuje množstvom bralných radov a vežičiek. Kosodrevina pokrýva Veľký Choč a čiastočne aj Malý Choč. Na Veľký Choč, kam sme sa vybrali sa zbiehajú turistické chodníky z Jasenovej, Lúčok, Ružomberka a Valaskej Dubovej.

Naša túra sa začala v obci Valaská Dubová (649m), ktorou premávajú autobusy z Ružomberka do Dolného Kubína. Po vystúpení z autobusu sme sa vydali po modrej značke. Od začiatku nás čakal pomerne strmý výstup, keďže na krátkej vzdialenosti sme museli nadobudnúť veľkú nadmorskú výšku, na druhej strane je výstup z Valaskej Dubovej najkratší. Chodník viedol prevážne smrekovo-bukovým lesom a postupne sa menil len na smrekový porast. Pri vstupe na územie Prírodnej rezervácie Choč (plocha 1.428 ha) nás fascinovali skalné bralá a veľké suťovisko Solísk. Asi po hodine sa dostávame na lúčnatú Strednú Poľanu (1250m), kde sa pasú ovce a na naše prekvapenie aj kobyla s malým žriebätkom. Tu si dávame 10 min. pauzu.

V blízkosti sa nachádza prameň, kde sa dá osviežiť pitnou vodou. Na Poľane prechádzame na červenú značku (zimná cesta), ktorá je krajšia ako po „zelenej“ cez hustú kosodrevinu. Je značená kolíkovým-zimným značením a napája sa po 10 minútach na chodník, ktorý vedie z Jasenovej, takisto po červenej. Pohorie je vybudované dolomitmi a vápencami ako troska Chočského príkrovu, je vzácne aj svojou flórou. Po ceste vidíme horec Clusiov, zvonček maličký, lomikameň sivý a množstvo iných, dokonca tu rastú čučoriedky a brusnice. Miestami je chodník veľmi strmý, ale za ten výhľad to stojí! Približne po hodine stúpania sa dostávame na vrchol Choča.

Odtiaľto obdivujeme takmer celé severné Slovensko. Na severe obdivujeme panorámu Oravy s Babou horou a Pilskom v pozadí, na západe Malú Fatru, Šípsku Fatru, Kriváň Stoh, Rozsutec a na juhu a juhovýchode Veľkú Fatru, Liptovskú kotlinu s Liptovskou Marou a Nízkymi Tatrami v pozadí. A smerom na východ Západné Tatry a Tatranský Kriváň. Asi po 30 minútovej prestávke schádzame opäť na Poľanu, ale tentoraz po zelenej značke, kde sa musíme predierať kosodrevinou. Na rázcestí sa rozhodujeme pre návrat do Valaskej Dubovej, hoci pôvodný plán bol ísť po modrej značke cez Zadný a Predný Choč popri Likavskom hrade do Ružomberka. Pre nesmiernu horúčavu sme tento plán zrušili.

Turistiku sme zakončili pizzou a čapovanou kofolou v Jánošíkovej krčme, kde r. 1713 chytili tohto národného hrdinu. S dobrým pocitom na srdci z krásneho výstupu i výhľadov sme sa spokojní mohli vrátiť domov.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

‚

HORÁM ZDAR!