Deň prvý: Stredohrot

Prostredný hrot (2441 m) alebo Stredohrot, ako ho volá horský vodca Janko Peťo, domimuje nad Téryho chatou, na ktorej sme strávili pekné dva dni a noci. Výstup na vrchol je záležitosť prekonania strmých kamenistých svahov, v niektorých miestach s takmer nulovou možnosťou istenia v prípade pádu, čo horskí vodcovia nemajú moc v láske. Preto vrchol nie je tak navštevovaný ako ostatné a na vrchol vystúpi približne tak jedna výprava za týždeň.

Do Starého Smokovca som pricestoval v neskoré popoludnie a za nejaké dve a pol hoďky som už stál pred Téryho chatou. Cesta hore bola trošku mokrá, čo bolo následkom slabého dažďa, ktorý preletel tesne predo mnou. Na chate ma už čakal Lubošš a po pár pivkách a horcoch sa spalo ako v perinke. Spacáky nebolo treba, pretože na lôžkach sú deky v dobrom stave. Lubošš to komentoval, že v tak širokej posteli na chate ešte nespal. Ráno sme si dali raňajky, ktoré odporúčam milovníkom džemu, medu, masla a čaju (400 Sk za noc aj s raňajkami). Krátko na to prišiel horský vodca Ing. Jano Peťo, ktorého služby Lubošš využil už pri výstupe na Gerlach.
Vyrazili sme na ľahko, iba s malým batohom, nejakým kúskom chleba a fľašou vody okolo Nižného Spišského plesa a Dolinkou pod sedlom. Po pár minútach sme sa dostali pod masív Prostredného hrotu. Cestou sme stretli zopár kamzíkov spásajúcich tvrdú tatranskú trávu a kvety horca. Pod kopcom sa Janko trošku zorientoval, navliekli sme si sedáky, prilby, naviazali sme sa na lano a poďho hore na vrchol. Janko prvý, za ním Ľubošš a potom ja. Mne osobne nevyhovuje istenie na krátkom lane, keď medzi lezcami býva iba maximálne 2 metre lana, pretože som si musel dávať pozor, kam dávam ruky, aby mi ich Lubošš lezúci predo mnou nepristúpil, čo sa mi aj tak nepodarilo a v istom okamihu mi ruka ostala pod Ľuboššovou topánkou. Ale je to najbezpečnejší spôsob vodenia. Bezpečnosť je bezpečnosť. Samotný výstup je veľmi pekný nie je technicky náročný v takom dvojkovom až dva pluskovom teréne (taký laický odhad) s krásnymi chytmi pretkávaný klasickým choďákom. Veľmi krásne miesto je tzv. Dubkeho lávka. Asi 30 metrový úzky hrebeň. Napravo aj naľavo strmé zrázy a šírka tak na dve nohy. Hm, celkom pekný adrenalín. Na záver nás čakalo ešte malé lezenie a potom vytúžený vrchol.
Na vrchole sme spravili zápis do vrcholovej knihy ukrytej pod skalou v malej čiernej termoske. Bohužiaľ hore nás nečakalo pekné počasie. Hmla sa prevaľovala sprava doľava a tak z výhľadov nebolo nič. Preto sme zvolili výstupovú cestu aj za zostupovú, hoci oficiálna zostupovka vedie na opačnú stranu a potom sa stáča okolo vrchola. Tak sme si aspoň trošku vyskúšali zlaňovanie a zaisťovanie. Také spestrenie. A ako to obyčajne býva, zostup je náročnejší ako výstup. Hľadanie chodníka a ľahšej zostupovej trasy, ako som už spomenul miestami s takmer nulovou možnosťou istenia, dávajú tomuto vrcholu svoje čaro a jedinečnosť. Vrelo odporúčam, samozrejme so skúseným horským vodcom.

Deň druhý: Ľadový štít

Tak ako Prostredný hrot patrí aj Ľadový štít medzi tatranskú top desiatku. Mnohí hovoria, že z Ľadového je jeden z najkrajších výhľadov po Tatrách a okolí. Môžem potvrdiť, že je to pravda (hoci všetky výhľady sú úžasné).
Vyrazili sme ráno o siedmej, čo sa mi moc nepáčilo, lebo ma vydurili z postele, ale čo už. Aké bolo naše prekvapenie, keď miesto drsných skál boli skaly pokryté takmer neviditeľnou vrstvou ľadu, ktorý ich zmenil na jedno veľké klzisko, čo sme patrične slovne ocenili. Každému odporúčam tento zážitok, kedy každý krok je meraný dvakrát a vykonávaný ani keby ste chodili po krištáli. Ale naše modlitby boli vypočuté a na úpätí štítu vychádzajúce slnko ľad roztopilo. Inak by naša výprava skončila ešte na začiatku. Mohli sme si zvoliť výstupovku cez Malý Ľadový, ďalej po hrebeni na Ľadový, ale vzhľadom na to, že sme boli traja, tak sme išli ľahšou cestou cez Kotlinu Piatich Spišských plies okolo Prostredného a Veľkého plesa pod úpätie Ľadového štítu a hore.
Cesta spočiatku nie je náročná. Vedie do sedla medzi Zadným Ľadovým a Ľadovým štítom, pričom nie je potrebné zdolávať nejaké lezecké úseky. Potom cesta vedie po exponovanom hrebeni cez povestného Ľadového koňa. Je to pár veľmi nepríjemných skál, ktoré preveria nervy a odvahu dobyvateľov Ľadového štítu. Strach naháňajú hlavne strmé zrázy po oboch stranách a vietor, ktorý sa trošku rozparádil a opieral sa do nás svojou ľadovou silou, nepridával na istote kroku. Je to úsek, pred ktorým netreba mať strach, ale rešpekt. Potom sme pokračovali po hrebeni až na vrchol. No a odmenou nám bol nádherný výhľad na tatranské štíty, Kráľovu hoľu, Nízke Tatry a hádam aj Fatru, ďalej Poľsko ponorené v oblakoch a Belianske Tatry. Všetko ako na dlani. Naspäť sme išli tou istou cestou ako sme prišli až na to, že dole (pri plesách) sme sa už nemuseli šmýkať po kameňoch.
Tento štít je často navštevovaná destinácia, čomu svedčilo množstvo zápisov vo vrcholovej knihe a aj to, že sme cestou stretli ešte dve výpravy. Mimochodom cena (myslím tým zaplatenie horského vodcu) za tento vrchol je pomerne vysoká, ale zaplatením sa vyhnete mnohým nepríjemnostiam pri strete s horskou strážou a máte vyššiu záruku bezpečnosti a dosiahnutia cieľa, nehovoriac o tom, že sa dozviete mnohé zaujímavosti a budete upozornení na mnohé zaujímavé miesta, ktoré by ste si inak ani nevšimli.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

HORÁM ZDAR!