„Stojí vysoká, divá Poľana, mať stará ohromných stínov…„, ako ju mám uloženú v pamäti, zo Sládkovičovho Detvana, ale sopka? Pretože to bol cieľ nášho „hikersáckeho“ podujatia, pátrala som čosi o miestopise:
Poľana /1459 m/, s priemerom 20 km, patrí medzi najväčšie vyhasnuté sopky v Európe a je najväčším sopečným pohorím na Slovensku. Uff, to som si vydýchla, že „vyhasnutá“. Poľana sa sa vyznačuje neobyčajným prírodným bohatstvom, kde sa vyskytujú rôzne teplomilné horské druhy rastlín a živočíchov. Časť krajinného celku bola vyhlásená za chránenú krajinnú oblasť a svetovú biosférickú rezerváciu Unesco. Vybavená základnými informáciami, pobalila som batoh a „hor sa“ overiť si tieto fakty. Zuzka, Jaro a Miňo vyrazili po práci z Trenčína, cestou vyzdvihli mňa a na parkovisku v Detve nás už čakal rozosmiaty Majky, ktorého sme poverili nakúpením proviantu na plánovanú večernú „opekačku“. Každý však nemyslel len na slasti žalúdka a turistiku. Pribalený lezecký materiál v batohoch rozhodol, že si cestou na Poľanu oprášime svoje lezecké schopnosti.

Kaľamárka, podľa lezeckého sprievodcu „bašta voľného lezenia v tieni Poľany“, je skalná plošina s množstvom skalných veží, stien a komínov, ktoré vznikli eróziou lávového prúdu. Predná strana je obľúbeným horolezeckým terénom, Zadná Kaľamárka je významným archeologickým náleziskom v Podpoľaní. Pretože bol už podvečer, mali sme steny len pre seba. A na výber bolo bohato, od 5-tiek hore, len tie „štvoročky“ žiadne. Ešteže nás zachránil Miňo, ktorý mal okrem skúseností dokonca i lano. Na jedno sme boli štyria, šťastie, že sme sa nehádali, kto polezie skôr. Skala bola miestami mokrá po výdatných dažďoch, ale ani blato nalepené na lezečkách nezabránilo tomu, aby si po bravúrnych výkonoch Miňa vyliezli peknú cestu Zuzka a Majky.
Hotel Poľana. Náš úmysel skloniť hlavu na noc v turistickej ubytovni, ktorá patrí hotelu Poľana zmarila ponuka personálu ubytovať nás priamo v hoteli v perinách. Samozrejme, že za cenu ubytovne, čo občas dušu turistu poteší, zvlášť keď už bola pokročilá večerná hodina a žalúdok si neúprosne pýtal svoje. Najviac nás potešilo, že môžeme využiť akúsi „kolibu“ s veľkým ohniskom uprostred a nachystaným drevom na kúrenie. A tak, keď prišli Ľubo, Ivka, Gabika a Renča, úplná zostava, v počte 9 duší strávila pekný večer pri opekaní klobások, zeleniny a kadečoho.

Túra na Poľanu a v okolí. Ráno nás zobudilo modrou oblohou. Čakala nás turistika v oblasti Poľany. Pred hotelom stál náš nový kamarát Dano so 7-ročnou dcérkou Kajkou. O našej akcii sa dozvedel zo stránky Hikersu. To sme ešte netušili, koho máme medzi sebou. Malá Kajka nás totiž všetkých v ten deň „schovala do vrecka“ kondíciou a trpezlivosťou. Vyše 8-hodinovú túru zvládla v pohode, s náskokom a úsmevom na tvári. Vydali sme sa po červenej, Rudnou Magistrálou na vrchol Poľany, ďalej cez Kopce do sedla Jasenová, odtiaľ smer Kyslinky. Z Kysliniek cez Zálomskú – rázcestie späť na hotel. Trasa viedla hlavným hrebeňom Poľany zväčša lesom, s občasným výhľadom na zasnežené Tatry a okolie, ktoré spestrujú skalné bralá ako svedectvo sopečnej činnosti. Sedlo Jasenová je križovatkou turistických chodníkov. Tu si škvŕkaním našu pozornosť začali vynucovať naše žalúdky. Aby nereptali, dostali po chlebe. Doslova. Prechádzali sme nedotknutým lesom, s množstvom pováľaných kalamitných stromov. Občas som mala pocit, že sme nevítanými návštevníkmi v tejto divočine, ktorá je ešte stále domovom medveďa, vlka, rysa, orla krikľavého a výra skalného. Z turistickej križovatky v sedle Jasenová vedie chodník po červenej hrebeňom Ľubietovského Vepra k chate pod Hrbom. My ideme po zelenej dolu lesom. Po nekonečnej asfaltke sme prišli do lesníckej osady Kyslinky a odtiaľ sme sa vrátili k chate Poľana cez Zálomskú – rázcestie po modrej značke. I keď túra nepatrí medzi náročné, každý sme toho mali dosť, pretože veľkú časť chodníkov pokrýval sneh, ľad, alebo blato. Deň sme znovu zavŕšili opekaním overených klobások a nezlákala nás ani ponuka večere v hoteli.

Vodopád Bystrô. Ani nedeľné ráno nás počasím nesklamalo a slnko nás vyprevádzalo z prekrásneho prostredia, s ktorým sme sa rozlúčili návštevou vodopádu Bystrô, ktorý vytvára Bystrý potok. 23 m vysoký vodopád steká po vulkanickej stene a nachádza sa pod sedlom Priehybina na južnom svahu Poľany. A aby sme trošku okorenili „pokoj v duši“, ktorý nám nastal po týchto krásnych dňoch strávených vo výbornej partii kamarátov, zastavili sme sa znovu na Kaľamárke, ktorej steny boli „ovešané“ adrenalínuchtivými tvormi, ktorých záľubou je liepanie, lezenie, posúvanie sa po skalných útvaroch. Na záver môžem konštatovať, že v našej malej „zemičke“, akou je Slovensko, je stále čo obdivovať. Určite sa do tohto nádherného kraja znovu vrátim.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

‚

HORÁM ZDAR!