Je zvláštne, že tento článok píšem práve ja. Ale život je už taký. Nepíšeme si ho sami, takže občas nás zavedie aj tam, kde by sme to nečakali. To sa stalo aj teraz v mojom prípade, keď z ničoho nič som stál na vrchole s názvom Klosterwappen. Samozrejme, nebolo to tak že by som tam zrazu precitol, ale celé sa to začalo odvíjať o čosi skôr, no na poslednú chvíľu.

Bolo to vo štvrtok. Ležím si na posteli, s nadšením si prezerám index, že prvý semester je už za mnou, keď ma však z tohto pocitu blaženosti vytrhne neprestávajúce zvonenie mobilu. Netuším kto by mi teraz mohol volať, tak sa s určitým začudovaním vyberiem za zvukom, no to som ešte netušil, že s ešte väčším začudovaním a zmätením ten hovor ukončím. Bol to jednoznačný telefonát od Ľuboša, ktorý mi povedal, že v sobotu 24. januára 2009 budem spolu s Filipom a Ľuboššom v Rakúsku na Klosterwappene, čiže najvyššom vrchu horskej skupiny Schneeberg. Na akési odmietavé stanovisko nebol už žiadny čas (a ani chuť :-), a tak som súhlasil.

Od toho sa odvíjal predvýstupový nocľah u Ľuboša a o piatej hodine rannej stretnutie s ostatnými účastníkmi zájazdu CK Rokošport. Po krátkom privítaní a predstavení sa sme sa šupli do minibusov a pod Petrovou a Jankinou taktovkou sme sa premiestnili kde inde ako do Rakúska. Pred ôsmou sme už boli v mestečku Puchberg am Schneeberg, v časti Schneebergdörfl. Odtiaľto, vyzbrojení so snežnicami na batohoch sme sa vydali na cestu do horských výšin.

Našou smerodajnou značkou bola značka žltá, a to celým údolím Miesental. I keď v údolí sneh takmer nebol, pohľad nahor a na chodník, ktorý bol samý ľad naznačoval, že snehu si dnes ešte užijeme. A tak aj bolo. Snehu pribúdalo a keď sme sa dostali do sedla Kaltwasser Sattel našli sme ho tam už slušné množstvo. Tu sme už narazili aj na prvé (zatvorené) chatky a ozubnicovú železnicu Salamander, ktorá je obľúbenou atrakciou tých, čo sa chcú dostať z Puchbergu až k horskej chate Hochschneeberg úplne bez námahy. Ale musím povedať, že je to veľmi zaujímavá trasa poskytujúca neopakovateľné pohľady do údolia a na okolité vrchy. Určite by v lete stálo za tých niekoľko eur vyskúšať ju. Z už spomínaného sedla sme stúpali práve popri tejto zubačkovej železnici. Tu už boli snežnice skutočne potrebné, pretože trať bola taká zaviata snehom, že už ani Salamandra by nemala šancu si s ním poradiť. My sme však stúpali ďalej, minuli sme krátky, ale zato poriadne strmý úsek a narazili sme na prvé horské tunely. Spočiatku sme mysleli, že by sme mohli prejsť cez ne, ale prezieraví Rakúšania ich aj kvôli takým, ako sme boli, všetky pozatvárali. Možno trochu sklamaní sme zvolili cestu po chodníku ktorý nás priviedol do nadmorskej výšky 1796 metrov kde bola konečná stanica Salamandry, horská chata Hochschneeberg, a čo bolo zaujímavé aj kostolík Elisabethkirchlein. Samozrejme, všetko bolo zatvorené, tak hor sa ďalej. Zelená značka nás viedla okolo ďalšej zatvorenej chaty Damböck Hütte. Vidina teplej (aspoň sáčkovej) polievky s párkom sa nám začala rozplývať ako prvý sneh, ale všetky nádeje sme vložili do poslednej chaty na ceste, a to Fischer Hütte.

Posilnení touto nádejou sme sa vydali na posledný úsek našej cesty, ale zato asi najstrmší. Stál pred nami samotný Klosterwappen. Spočítal som, že na vrchol musím prejsť ešte okolo 24 tyčových značení a každý svojím tempom začal dokončovať poslednú etapu výstupovej cesty. Znova sa zopakoval veľmi strmý svah, kde zrejme každý z nás ocenil zúbky na snežniciach. Po viacerých oddychových prestávkach som stál na vrchole, v nadmorskej výške 2076 m n. m. Na vrchole sa samozrejme týčil železný kríž a aj množstvo vysielačov obalených hrubým pancierom námrazy. Pri kríži sme neboli jediní, pohybovalo sa tam aj viacero Rakúšanov, ktorým sme predviedli kabaretné predstavenie s názvom „Ako držať slovenskú vlajku“ s podtitulom „Pätnásť ľudí a dvadsať foťákov“. Keď sme si teda ujasnili ako máme držať tú našu vlajku a Petrove prsty zvládli fotenie s toľkými fotoaparátmi, trochu v rýchlejšom tempe sme zahájili spiatočnú cestu. Boli dve hodiny, slnko klesalo a celá cesta bola pred nami. Len tak zľahka sme si obzreli poslednú chatu Fischer Hütte a zistili sme že aj táto je zatvorená a k dispozícii je len winterraum. Tu som teda musel Rakúšanom udeliť čierny puntík za to, že na celej trase nie je v zime jediná otvorená chata, takže sme sa museli spoľahnúť len na vlastné termosky.

Spiatočná cesta už bola jednoduchšia vzhľadom na neustále klesanie, ale náročnejšia na fakt, že po ľade na chodníku sa ľahšie vystupuje ako zostupuje. To znamená, že so snežnicami na nohách sme zostúpili až do nižších miest doliny Mieseltal, kde sme pri výstupe ešte pekne niesli snežnice na batohoch. V týchto miestach sme už boli dosť roztrúsení a príchod jednotlivých ľudí k autám sa konal v hodinovom intervale. Ale dorazili sme všetci… Nasledovalo pobalenie, nalodenie, usalašenie sa na sedadlá, rýchly odchod domov. A pri predstave že by som mal teraz ešte aj šoférovať, som sa radšej začal ukladať do spánkových vĺn „α“.

Do Bratislavy sme sa vrátili v poriadku a s povzneseným pocitom z krásne stráveného dňa. Bol som rád, že som sa tak nečakane dostal do funkcie náhradníka, za čo patrí veľká vďaka Ľubošovi a CK Rokošport. Naozaj, bolo vynikajúco a už teraz čakám na to, kam ma život zase chtiac-nechtiac zavedie…

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

‚

HORÁM ZDAR!