Keď som sa prvýkrát dopočul o tom, že by som mal stráviť začiatok septembra v Grécku, tak som veru nebol veľmi nadšený. Nesedelo mi to ani s prácou, a ani s termínmi v škole. Našťastie som ale nemal na výber a do Grécka som jednoducho ísť musel. Moje nadšenie však začalo rásť, keď som sa dozvedel, že hneď nad naším letoviskom Katerini-Paralia sa týči bájny Olymp. Ešte na Slovensku som za Ľubošovej pomoci začal zbierať informácie o tom ako to s tým Olympom vlastne je.Zistili sme, že pohorie Olymp sa nachádza v národnom parku, najvyšší štít pohoria sa nevolá Olymp, ale Mytikas (2918 m.n.m.), ďalej že je tam aj chata Refuge A, kde sa dá prespať a východiskové mesto môjho výstupu môže byť Litochoro, kam sa dá dostať dokonca aj autobusom. Prezeraním si web stránok od ľudí, ktorí tam už boli, som zistil aj takú … hm volovinu ako: „Na výstup stačí jenom botasky.“ Omyl!!! Nestačia!!! A ten kto sa tam chce dostať a celý sa vrátiť aj späť, by to s nimi ani nemal skúšať. Vážení, Mytikas je seriózny vrchol!

Dovolenku sme začínali 6. septembra. Prvé dni dovolenky sme trávili najmä vylihovaním na pláži a sledovaním Olympu z nafukovacieho lehátka. Dni ale dosť rýchlo ubiehali a tak bolo treba začať rozmýšľať nad cestou. Krvopotne som si v meste zohnal mapu Olympu a nejaké prospekty od delegátky a už som chcel aj vyraziť. Lenže už len môj plán vyvolal v rodinných kruhoch vlnu nevôle. Sestru by som tam nedostal snáď ani lanovkou a mama mi hrozila rôznymi sankciami, ak pôjdem sám. Na vyjednávanie už nebol čas, a tak ja s mamou sme mali 12. septembra vyraziť na 2-dňovú cestu. Celé to však dopadlo úplne inak. O tento výstup prejavili záujem aj ďalší dvaja chalani z našej cestovky – Fero a Ľuboš, a tí si priviedli ešte Andreja z inej cestovky. Takže bolo nás päť a od tejto chvíle sa zo mňa organizátora stáva len účastník. Chalani sa rozhodli požičať auto, a keďže za to sa platí 70 eur/deň, tak z dvojdňovky bola hneď jednodňovka a odchod sa stanovil na skoré ráno 12. septembra (lepšiu variantu – čiže dvojdňovku popíšem na záver).
Tak aj bolo. Už o 04.30 nám zvonili budíky a o 05.00 sme boli nalodení v aute pred hotelom. Andreja sme naložili v centre mesta a vydali sme sa na cestu z Paralie do okresného mesta Katerini. Tu sme sa za pomoci miestnych a akej-takej mapy napojili na diaľnicu (smer Atény) do podhorského mestečka Litochora (300 mnm). Odtiaľto viedla asfaltka s poriadnym stúpaním a ostrými serpentínami do osady Prionia (1100 m.n.m.). Tú cestu sme za 15 minút autom zvládli a v Prionii sme zistili, že nie je osada ako osada. Prionia nie je žiadna osada. Ide len o parkovisko, reštauráciu s WC, studničku s pramenitou vodou (jediná na celej ceste Litochoro – Mytikas !!!) a dve informačné tabule s veľmi skreslenými nákresmi cesty.
Tu sme spravili úvodné foto a vyrazili o 07.00 (už peši) na cestu k chate Refuge A (2100 m.n.m.) po turistickej značenej ceste E4. Cesta viedla po dosť vyšliapanom chodníku, ale len málokde spevnenom alebo upravenom do schodíkov. Ide sa v podstate stále popri údolí potoka, avšak teraz vyschnutého na prach. Na začiatku sú riedke listnaté lesíky, tie vystriedajú borovicové lesy a nakoniec príde vyschnutá pustatina, kde nie je kvapky vody, či stebla trávy. Všade len úmorná horúčava, tony prachu. Nakoľko chata je zásobovaná somármi, po ceste je neskutočne veľa ich výkalov. S tým súvisí aj fakt, že tam pripadá na jednu osobu cca. 1000 múch, ktoré nie je možné nijako odohnať a lezú fakt všade. Chata sa týči na akomsi brale a posledný úsek k nej je asi najťažší. Hneď pri vstupe nás víta oznam, že kto sa pri chate chystá len najesť vlastného a nič nekupovať mal by zaplatiť 1,60 eura. Nebolo však uvedené kedy a komu, takže to akosi ani nikto neplatil a ani nikto nekontroloval. Chata Refuge A údajne poskytuje ubytovanie pre 90 ľudí a je otvorená od apríla do konca októbra. Samozrejme je tu bufet a suché WC. My sme sa tu zdržali len pol hodinu, dali si čaj (2 eurá), kúpili vodu (1,5 L/1,5 eura – toľko ako na pláži), či tričko (10 eur). Ponúkajú aj polievky (4 eurá) alebo hlavné jedlo (7 eur).
O 11.00 sme vyrazili od chaty na vrchol Skala (2866 m.n.m.). Tu už bola cesta dosť strmá aj únavná. Najprv cez riedky borovicový lesík, neskôr už len po pustatine, po hrebeni. Tu už chodníky nie sú vôbec upravované, je tu samá sutina ktorá sa fantasticky šmýka pod nohami. Okolitá krajina je v lete svojím spôsobom úchvatná. Našinec zvyknutý na vodou presiaknuté Karpaty alebo Alpy sa nestačí čudovať. Tam, kde by sme čakali prameň, bystrinku, pleso či aspoň zelenú trávu a mach, tam nie je nič. Fakt nič. Len skaly, prach a vyschnuté trsy trávy. A samozrejme muchy. Dá sa povedať: „Jednoducho Mongolsko.“
Nad chatou sa začali prejavovať rozdiely v našej kondičke. Ja s Andrejom sme stúpali ďalej na Skalu a mama, Fero a Ľuboš začali čoraz viac zaostávať, až sa nám úplne stratili z dohľadu. Posledné metre pred vrcholom Skaly sa išli už dosť ťažko, nakoľko kamennej sutiny neustále pribúdalo a slnko čoraz viac pálilo. Vrchol Skaly sme predsa dosiahli (ja a Andrej) krátko pred 13.30. Tu som si dokonca myslel, že už pôjdeme iba kúsok po hrebeni a budeme tam. No ale smola. Tou jednoduchšou hrebeňovou cestou by sme sa dostali na nižší vrchol Skolio (2912 m.n.m.). Na Mytikas viedla zaujímavejšia cesta.
Tak sme si sadli, občerstvili sa a vyrazili chodníkom na Mytikas. Z vrcholu Skaly sa ide najprv úzkou štrbinou prudko dole, potom poskakujúc po balvanoch znovu prudko dole a neskôr zase pre zmenu prudko hore. Zaujímavé je, že tu nikde nie sú natiahnuté reťaze alebo laná a fakt by sa tu zišli. Len kde-tu na skalách je nastriekaná červená značka, ktorá navádza na schodnú cestu. Zastihla nás ale nepríjemná skutočnosť. Asi 40 metrov pod vrcholom sme náš výstup museli stopnúť. Andrej mal na nohách len tenisky, ktoré sa mu dosť šmýkali, prichytiť sa nebolo akých lán, a tak sa rozhodol vrátiť späť na Skalu. Ja som zostal ešte chvíľu postávať na mieste sledujúc, ako sa dvaja chalani doslova škriabu hore. V tom mi ale napadlo: „A ako dole? Sám?“ V tých chvíľach som tam bol už bez parťáka a keďže som nechcel riskovať výstup a zostup sám, tak som sa zhlboka nadýchol a začal sa škriabať aj ja, ale späť na Skalu.
Na Skale sme sa najedli, navzájom pofotili a sledovali krásny výhľad do vnútrozemia, na Skolio, či Mytikas. Padol aj návrh ísť aspoň na Skolio, ktoré je len o šesť metrov nižšie ako Mytikas. Ale nebol už na to čas, akosi ani chuť a v podstate nemalo to ani väčší zmysel, keďže hlavný cieľ mal byť najvyšší vrch Mytikas. Tak šmýkajúc sa po sutinách sme zahájili zostup dole. Na polceste medzi chatou a Skalou sme našli odfukujúceho Ľuboša, Fera a mamu, ako tiež už zostupujú dole. Vo výške 2400 mnm dosiahli vrchol svojich síl. Nasledovala ešte krátka zastávka na chate a potom tuším nekonečná cesta dole a dole až do Prionie, kde sme prišli presne o 19.00. Tu som si zanadával na maľovanú mapu Olympu, kde je Mytikas nakreslený tak, že sa zdá, že ho dosiahneme aj v sandáloch. No, čo už… Nastúpili sme do auta a do hodiny sme sa vrátili na pobrežie, do Paralie, kde sa práve rozbiehal rušný nočný život.
Zaujímavé je, že v ten večer ma môj (náš) neúspech takmer vôbec netrápil. Musel som sa uspokojiť s tým, že v tento deň mi jednoducho nebolo dopriate sa na Mytikas dostať a zapísať sa do vrcholovej knihy. Nevadí! Otázka Mytikasu zostáva pre mňa otvorená a je to akási moja výzva do budúcnosti. Verím, že na druhýkrát budú ku mne bohovia milosrdnejší. Ešte pridávam lepšiu variantu výstupu na Mytikas, ktorú zvolím na budúce aj ja:

1. deň

• – odchod prvým autobusom z Paralie do Katerini (cca. 06.00, 1,30 eura)
• – autobusom z Katerini do Litochora (cca. 07.05, 4 eurá)
• – z Litochora (300 m.n.m.) do Prionie (1100 m.n.m.) už po vlastných cca. 5 hod. (ide o cestu kaňonom riečky, okolo starého kláštora sv. Dionýza a jaskyne s posvätnou vodou)
• – príchod do Prionie, odtiaľto po E4 (cca. 4 hod) k chate Refuge A (2100 m.n.m.), tu nocľah, ktorý je lepšie si cez telefón zarezervovať (tel.č.: +30 2352 081 800),(cena 12 eur/osoba/noc)

2. deň

• – ráno odchod z chaty na Skalu (2866 mnm), 2,5 hod
• – zo Skaly na Mytikas (2918 mnm), 1 hod
• – návrat na Skalu, (0,5 hod), zo Skaly do Prionie (4 hod), z Prionie do Litochora stopom, alebo peši údolím (4 hod)
• – z Litochora cez Katerini do Paralie autobusom

Na záver ešte pár rád:

• – turistickú mapu sa pokúste zohnať ešte na Slovensku, pretože niečo také zohnať v Grécku je takmer nemožné, a keď sa aj podarí, tak to pripomína len veľmi zďaleka turistickú mapu na akú sme my zvyknutí
• – predpoveď počasia a prospekty o Olympe sa dajú zohnať v miestnych cestovkách
• – taxíky sa oplatia, keď cestujú viacerí, auto na jeden deň stojí cca. 70 eur/deň, autobusy jazdia každú chvíľu a do lístkov sa investovať oplatí, pretože tam sú fakt revízori
• – z letovísk jazdia autobusy do Katerini hocikam, len nie na hlavnú stanicu, avšak len odtiaľ jazdia autobusy do Litochora
• – s angličtinou sa v Grécku veľmi nedohovoríte (okrem pobrežia), oplatí sa viac hovoriť nemecky a po grécky =), občas sa zíde aj azbuka
• – ak ste doteraz čítali o botaskách na Mytikase, tak na to zabudnite, treba poriadnu obuv
• – v lete v horách sa voda nedá doplniť prakticky nikde, je len jeden prameň v Prionii, alebo sa dá kúpiť fľašková voda na chate, treba aspoň 3,5 l /os
• – počas letnej sezóny je lepšie miesto na chate si rezervovať, číslo uvedené vyššie, respektíve je možné aj za nejaký poplatok pri chate stanovať

Všetkým, ktorí sa rozhodnú vydať na horu bohov, na Olymp, želám veľa šťastia!!!

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

‚

HORÁM ZDAR!