Keď som písal prihláseným účastníkom na tohtoročnú akciu pokyny, upozorňoval som na potrebu zásobenia sa väčším množstvom tekutín. Mám ešte v živej pamäti náš boj o vodu v minulom roku. To som však netušil, že si jej tento rok užijeme až po krk.

V piatok sa postupne schádzame v Bratislave u mňa v práci. Milan a Peter, ktorí po ceste z Brezna nakladajú nášho člena Peťa v Prievidzi, prichádzajú okolo šiestej hodiny. Počet účastníkov sa nakoniec zredukoval na šesť ľudí, z toho traja členovia Hikers : ja-Ľuboš, Peťo a Filip. Po krátkej pauze a kávičke vyrážame smer Viedeň. Posádka v zložení Michal, Milan a Peter na hranici ešte onálepkuje sklo svojho auta rakúskou diaľničnou známkou, Peťo a Filip v druhom zatiaľ riešia zasadací poriadok počas jazdy. Nakoniec sa obaja usadia na zadných sedadlách ako štátna delegácia a v družnej debate hltáme prvé kilometre rakúskej A6-ky. Chalani majú v rukách vysielačku od Miňa, vďaka ktorej sú s nimi v stálom spojení. Len dúfam, že nás nezachytila nejaká tajná služba, tie rozhovory niekedy stáli za to. S jednou prestávkou na odpočívadle pri Semmeringu a doplnení energie v podobe Milanovho „baranieho džúsu“ prichádzame takmer po troch hodinách do cieľa, malého mestečka Eisenerz, známeho tiež baňou na železnú rudu Erzberg. Parkovisko pri Leopoldsteiner See zíva prázdnotou, jemne prší a my sa rozhodujeme, kde a ako budeme nocovať. Našťastie je tu malý bufet, okolo ktorého rozkladáme karimatky a s nádejou, že ráno nás prebudí slniečko, zaliezame do spacákov.

Ešte za tmy sa budím, už neprší, ale oblohou sa prevaľujú ťažké mraky. Budím ostatných a po krátkej porade sa s Peťom Karabom rozhodujeme, že to skúsime. Obliekame sa, sedák, prilba, feratový set na seba a s čelovkou na hlave vyrážame k nástupu zabezpečenej cesty Kaiser Franz Joseph. Tohtoročná zima s množstvom snehu spôsobila vďaka lavínam malé orientačné problémy s nájdením nástupu. Zhruba po 40 minútach sme však zočili hrubé lano, ktoré nám malo robiť spoločnosť nasledujúce 3 hodiny s prekonaním 860 výškových metrov. Skala je vlhká, padá drobný dážď, zasvietim na Peťa a z výrazu jeho tváre čítam jasné „IDEME!“. Začiatok každej feraty býva obyčajne ťažký, aby si každý vyskúšal svoje schopnosti a mal ešte čas „stiahnuť chvost“. Asi desaťmetrový úsek obtiažnosti C/D prekonávame bez ťažkostí a celkom svižným tempom postupne naberáme výšku a už je viac ako jasné, že sa len tak ľahko nevzdáme. Táto ferata patrí medzi najťažšie a má športový character. Obaja si to uvedomujeme a veru si to aj športovo užívame, žiadne ulievanie. Cítim ako mi pot steká po tele, na niektorých miestach je to o sile, inokedy zase o technike. Najviac si to odnášajú kolená, keď na mokrej skale skĺzne noha. Chvíľu nadávam ja, o minútu už počúvam hromženie podo mnou. Doliezame k vrcholovej knihe, paradoxne však nieje umiestnená na konci, ale niekde v troch štvrtinách trasy. Zanechávame stopu o našom pôsobení v stene zápisom do nej, niečo malé pod zub a stúpame ďalej. V jednom mieste sa vo svetle čeloviek objavujú malé svetielka, žeby svetlušky? „Máme spoločnosť“, vravím Peťovi. Kamzíky, nachádzajúce sa tu v hojnom počte sa prišli pozrieť, kto ich ruší pri raňajkách. Sme takmer hore, keď dážď zosilnie, sme príjemne unavení a zhodujeme sa v tom, že feratu v jaskyni s názvom Rosslochhöhlen dnes vynecháme. Posielame chalanom dole SMS-ku o úspešnom zdolaní feraty a teraz už za výdatného polievania hadicou zostupujeme cestou č. 822 späť na parkovisko. Totálne premočení aj napriek membránovým záležitostiam skôr zlyžovávame ako schádzame chodník s prudkým klesaním a nasledujúce dve hodiny strávime striedavo v sede, v leže a chôdzi až po miesto, kde sme zanechali spiacich kamarátov.

Dole sú už všetci na nohách a vítajú nás, gratulujú a my sme vážne radi, že to máme za sebou. Slnko si na dnes asi zobralo dovolenku, celý masív je zahalený do dažďových mrakov, v daždi by sa liezlo veľmi zle, meníme teda program a ideme sa radšej vykúpať do miestnych kúpeľov, ktoré sme mali na pláne navštíviť až navečer. Príjemné prostredie kúpaliska, výrivky a teplá voda na nás pôsobili relaxačne a po ťažkom výstupe padli vhod. Bohužiaľ počasie nie a nie sa umúdriť, navštevujeme teda útulnú krčmičku, objednávame jedinečný Eisenerzský guláš a po obede sa presúvame do 50 km vzdialeného Mixnitzu. Tu panuje slnečné počasie a nachádza sa veľmi pekná roklina s názvom Bärenschutzklamm. Úvodna časť túry viedla po strmej lesnej ceste od parkoviska k vstupnej bráne do rokliny a na 250 výškových metrov sme potrebovali približne trištvrte hodinku. Vstupné do rokliny je 3 Eurá, členovia OEAV ušetria 40 centov. Nakoľko bolo už takmer 5 hodín poobede, neplatili sme nič. Začali sme prekonávať prvé rebríky z celkového počtu 164. To, čo nám ponúkla roklina Bärenschutz, sa dá charakterom terénu prirovnať k Slovenskému raju, no čo sa týka jej veľkosti a mohutnosti, veľmi ťažko by sme na Slovensku hľadali podobný výtvor prírody. Celkové prevýšenie 350 m sme prekonali pomocou 2900 schodíkov umiestnených na rebríkoch a mostíkoch približne za hodinu. Okolo chaty u Dobrého pastiera osviežení Radlerom sme pokračovali až ku chate Steiricher Jokl, ležiacej na skalnom útese s nádhernými výhľadmi do okolia. Už sa začalo stmievať, keď sme sa vrátili na parkovisko. Tu sme aj rozložili stany. V noci opäť pršalo, ale ráno sme sa prebudili do slnečného dňa. Nad Eisenerzom však stále panovala čierňava, chalani naladení na feraty sa pýtajú, či tu v okolí nieje nejaká, ktorá by sa dala preliezť. Spomenul som si na Hans von Heidsteig, nachádzajúci sa v Raxalpe a bolo rozhodnuté.

Nakoľko sme s Peťom boli zo sobotného výstupu premočení až do špiku kostí, veci sa nám nestihli vysušiť, odprevadili sme Milana s posádkou na parkovisko, odkiaľ sa nastupuje na chodník vedúci k ferate Hans von Heidsteig a pokračovali ďalej na Slovensko. Via ferrata je veľmi pekná, orientovaná prevažne na JZ. Najťažší úsek je obtiažnosti D, uprostred sa lezie komín, v ktorom sú do skaly vysekané schodíky. Počas výstupu chalani raz zmokli, ale vzápätí sa vyjasnilo a do konca túry ich už nič podobné nestretlo. Ferata ich doviedla na veľkú plošinu Preiner Wandu, odkiaľ je pekný výhľad na Schneeberg či Stuhleck. Zostup späť na parkovisko vedie cez suťovisko a následne chodníkom, ktorým sa dostali na feratu.

Som nesmierne rád, že aj napriek horším poveternostným podmienkam sme viac-menej naplnili program a význam podujatia. Navyše som spoznal nových ľudí s rovnakou krvnou skupinou, s ktorými si rád podobnú akciu zopakujem.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

‚

HORÁM ZDAR!