Po základných informáciách od Maťa Nemčeka o novom podujatí v ponuke CK Rokošport som sa rozhodol zúčastniť zájazdu nasmerovaného do národného parku Gran Sasso e Monti delle Lagha v Taliansku. Napokon sa pridal aj Miňo a okrem neho doplnili výbornú partiu Vlado Luptovský, samozrejme naše dudrieny (Anka, Ivanka, Marika, Vierka a Gabika), no a náš prenasledovateľ Ondrík. (Pre nezainteresovaných celú trasu absolvoval za nami ako doprovod na vlastnom aute). Národný park, ktorý bol cieľom našej cesty je súčasťou pohoria Apenín, len na skok od Ríma.

Cesta pohodlným minibusom (19 hodín) napokon trvala o niečo dlhšie najmä v dôsledku nehody na diaľnici neďaleko Benátok. Napokon sme s trojhodinovým meškaním dorazili do cieľa, ktorým bola horská dedinka Prati di Tivo (1600 m.n.m.). Na začiatku výstupu nás upútala asi už rarita, ktorou boli voľne pasúce sa divé kone. Výstup na chatu Rifugio Franchetti (2433 m.n.m.) sa tak v dôsledku časového sklzu zmenil na nočný výstup, ktorý má síce svoje nesporné čaro najmä keď sa mne, Miňovi, Vladovi a Ondríkovi podarilo pod svetlom čelovky vybočiť z turistického chodníka a pokračovať neznačkovaným suťovým terénom. Aspoň, že chata bola osvetlená zvonku a tak nás navigovala správnym smerom, inak tam blúdime ešte teraz. Napokon sme postupne prichádzali na chatu, ja s Miňom, ako prví tesne po polnoci.

Na druhý deň, ktorý bol hneď od rána nádherne slnečný a teplý sme zahájili výstup na najvyšší bod Apenín – Corno Grande (2916 m.n.m.). Jednalo sa až na pár miest zaistených fixami o „choďák“, ktorý sme zvládli s dobrou náladou po takmer prebdenej noci. Popoludní sme zostúpili do sedla nad chatou a pokračovali na via ferratu Danesi (vybudovanej roku 1926), ktorá nás zaviedla na vrchol Corno Picolo (2655 m.n.m.). Zaujímavosťou tejto ferraty boli istené miesta, ktoré boli pomerne jednoduché a naopak neistené miesta, ktoré by si zaslúžili nejaký ten fix, resp. rebrík a tak sa jednalo o dvoj až trojkové voľné lezenie. Perličkou tejto ferraty bolo prelezenie úzkeho skalného okna, kadiaľ sa nedalo prejsť s batohmi a tak sa išlo spôsobom najprv batoh a potom jeho majiteľ.

Chata Rifugio Franchetti, ktorú sme počas nášho pobytu obývali tri noci je veľmi útulnou chatou a asi jednou z posledných, ktorá je zásobovaná nosičským spôsobom zrejme pre jej ťažšiu dostupnosť pre vrtuľník. Chatárči tu príjemný chatár, ktorý záujemcom, to znamená mne a Vladovi pripravoval zaujímavé talianské večere o troch chodoch za 15 EUR. Vybavenie chaty je skutočne na úrovni, netreba ani spacák, spí sa v perinách a na vankúšoch. Najväčšie čaro mal záchod situovaný poblíž chaty, ktorý fungoval „na lyžiara“ s madlom na pridržanie sa, ale zato s teplou vodou, teda pokým ju dudrieny nestihli minúť na svoje hygienické orgie.

Ďalší deň sme pokračovali výstupom do nami známeho sedla nad chatou a následne výstup takmer nenáročnou ferratou. Spríjemnilo ju niekoľko firnovísk práve v tých najťažších úsekoch. No i s tým sme si poradili a cepínom presekali stupy. Na konci ferraty nás príjemne prekvapil pohodový trávnatý turistický chodník pripomínajúci tie vo Veľkej Fatre. Takýmto chodníkom sme sa dostali až na vrchol Monte Aquila (2495 m.n.m.). Po takmer hodinovom oddychu na vrchole nasledoval návrat na chatu.

Posledný deň sme zostúpili k autu a navštívili mestečko Aquila, kde sme neodolali povestnej talianskej zmrzline a samozrejme navštívili sme aj miestnu pizzeriu. Potom nasledoval opäť dlhý presun domov so zastávkou v prímorskom mestečku Gulianova. Tu sme strávili niekoľko hodím kúpaním sa v mori Adriaticu.

Na záver príjemného podujatia sa chcem poďakovať naším dudrienam, ktoré sa o nás vzorne starali a pravidelne nás karhali za naše expresívne slovné výrazy. No najmä Maťovi Nemčekovi za opäť skvelo zorganizované podujatie na horách.
P.S.: Už sa tešíme na Lago di Garda !!!

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

‚

HORÁM ZDAR!