„To snáď nie. Tak toto je asi začiatok aj koniec mojej klettersteigovej kariéry.“ To boli moje prvé myšlienky keď som uvidel cieľ našej cesty za ďalším (mojim prvým) ferratovým dobrodružstvom. Už spomínaným cieľom našej cesty boli Ennstalerské Alpy v Štajersku, kde sa nachádza banícke mestečko Eisenerz a dve ferraty – Kaiser Franz Joseph Klettersteig (D) a Rosslochhöhlen Klettersteig (D/E), ktoré sme úspešne zdolali.

Ale začnem pekne po poriadku. S návrhom na túto akciu prišiel Ľuboš, ktorý sa rozhodol poskytnúť aj svoje auto a šoférske schopnosti na zabezpečenie dopravy. Všetci ďakujeme… Po počiatočných zmenách vo ferratách ktoré sme mali prejsť, a po zmenách v obsadení auta padol termín odchodu na večer 20. júna. Zúčastnenými mali byť (a aj boli): Ľuboš, Filip, Miňo, Hany a ja – José. Pred odchodom sa zhodou okolností muselo chvíľočku čakať práve na mňa, ale krátko po 22. hodine sme mohli vyraziť juhozápadným smerom do Rakúska. Cesta nám ubehla pomerne rýchlo v sprievode ďalšieho cestujúceho – uja St. Nicolaus. A našťastie sa nenaplnili ani naše obavy z plných ciest z dôvodu konajúcich sa futbalových majstrovstiev. Myslím, že okolo 00.30 sme dorazili na parkovisko pri Leopoldsteiner See, neďaleko mestečka Eisenerz. Odtiaľto sa mal na druhý deň začať náš výstup. Hneď po našom príchode a čiastočnom vybalení nás navštívili rakúski policajti, ktorí keď sa dozvedeli že sme zo Slovenska, nás hneď upozornili na to, čo máme robiť s „Mühlen“ (s odpadom). Z toho vzniklo trošku neslušné „schnell mühlen“. Naše návaly smiechu a diskusie utíchli o 02.30 keď sme zaľahli do spacákov pod holým nebom alebo pod stromom.

Dlho sme si ale v sobotu nepospali pretože už o piatej nás Ľuboš začal neústupčivo budiť. Nemali sme na výber. Rýchlo nasledovali raňajky, zbalenie potrebných vecí a odchod k nástupnému miestu vzdialenému asi 15 minút cesty. Všetci (okrem mňa) sa rýchlo „nalodili“ do ferratových setov, mne s tým ostatní dosť pomohli, dosť ma vystresovali a tak sme mohli vyraziť na Kaiser Franz Joseph Klettersteig s dĺžkou 860m. Nastúpili sme tak, že Miňo s Hankou vpredu Ľuboš za nimi a ja s Filipom vzadu. Takže my sme boli poverení pravidelne kontrolovať či niekto nezaostáva. Hneď po nástupe na stenu treba preliezť miesto obtiažnosti D, ktoré ukáže kto sa na túto ferratu hodí a kto nie. Samozrejme, my sme to bez problémov preliezli, minuli sme prvé odpočinkové miesto „Erzgebirgblick“ a tiež únikovú cestu. Po 200 metroch stúpania lesíkom sme prišli pod hlavnú stenu obtiažnosti C/D, ktorá bola prerušená ďalším oddychovým miestom „Schwalbenest“. Tu už sme prišli na to prečo nás Ľuboš tak skoro budil, nakoľko sa cesta začala zapĺňať raz tak rýchlejšími rakúskymi občanmi ako som bol ja s Filipom. Nasledoval veľmi exponovaný úsek (D), kde už som mal dosť, ale keďže som nemal na výber tak som pokračoval ďalej k odpočinkovému miestu „Orlie hniezdo“. Tu sa nachádzala výstupová kniha, kde sme samozrejme nezabudli odprezentovať náš HIKERS tím.

Ďalšie výškové metre sme naberali stúpaním po príkrej lúke až k poslednému úseku tejto ferraty označenej obtiažnosťou C a C/D. Tu som vypil posledné hlty vody, čo som neskôr veľmi oľutoval. Po vylezení tohto úseku, na konci ferraty, nás čakala lahôdka v podobe lanového mosta , ktorý bol akousi odmenou za tú vynaloženú námahu. Nakoľko sme boli ešte stále plní energie, tak sme sa rozhodli vyskúšať ďalšiu ferratu s názvom Rosslochhöhlen Klettersteig vedenú z väčšej časti v jaskyni, v dĺžke 70m. Táto ferrata sa začínala pomerne nezvyčajne, a to zostupom po skalnej stene ku vstupu do jaskyne. Tu sa smäd už dosť vystupňoval, a tak som si čakanie na ostatných krátil zachytávaním kvapkajúcej vody, pričom mi vtedy ani nevadilo, že koľko špiny tam musí byť od tých poletujúcich vtákov. Nevadí, prežil som bez ujmy…

Hneď vo vstupnej časti jaskyne bol lanový most, za ktorým nasledoval najťažší a najužší úsek jaskyne (E), kde som síce nevedel čo s rukami a nohami ale prešiel som. Nasledujúce časti boli „už len“ v rozpätí C/D až D/E, tak sme ich v pohode prešli. Po vyjdení na denné jasné svetlo sme sa rýchlo odstrojili a rozhodli vyskúšať „pravdepodobne kratšiu“ cestu návratu, nie cez vrch Hochblasser, ako bolo naplánované. Túto cestu však bolo potrebné najprv nájsť alebo si ju urobiť. Tak sme vyskúšali rôzne terény: trávu, skaly, lesný porast, sutiny, dúfajúc že už-už narazíme na nejakú cestu späť k Leopoldsteiner See. Keď sme už po nejakom dlhšom čase pochopili že tadiaľto cesta nevedie, a ani viesť nebude, tak výškové metre ktoré sme zostupom do končín neznámych stratili, sme museli získať späť. Bol som už neskutočne smädný a malátny takže som veľmi nevnímal ako sa hore na hrebeň dostali ostatní ale viem že ja som išiel v poslednom úseku už štvornožky. Neviem či mi vtedy viac pomohla Hankina psychická podpora alebo hlt poslednej vody od Ľuboša. V každom prípade díky. Po výstupe na hrebeň sme sa najprv niektorí začali kŕmiť šťaveľom, ale na kôpku firnu, ktorá čakala len na nás, sa vďaka smädu vrhli už všetci. Bol síce s ihličím, ale bol vynikajúci.

Z tejto situácie nás vytiahol Ľubošov zámer ísť hľadať cestu z druhej strany hrebeňa. Vyšlo to. Našiel… Zahájili sme zostup do nám neznámej dolinky kde na nás čakal krásny potôčik, vychladená vodička a sem-tam aj kravička. Občerstvili sme sa a vydali na poslednú etapu našej cesty okolo jazera späť k autu, ktoré ešte stále stálo na pôvodnom mieste a v pôvodnom stave. Neskôr nasledoval kúpeľ v studených vodách Leopoldštajnerského jazera, večera a rýchle zaľahnutie do spacákov pod hviezdnou oblohou.

Budíček bol v nedeľu skoro ráno. Myslím ešte pred 4.00. Rýchlo sme sa zbalili a pospávajúc sme sa vydali na spiatočnú cestu ktorá sa skončila rozchodom na Hlavnej stanici v Bratislave.

Na záver:
Veľká vďaka patrí organizátorovi a dopravcovi Ľubošovi, ja ďakujem aj Mojmírovi a všetkým, čo prispeli k pohodovej náladičke. Čo dodať. Bolo super, tak už teraz sa tešíme na ďalšie stretnutie s Vami v horách.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

‚

HORÁM ZDAR!