Tím Hikers

Kalendár podujatí

Návštevná kniha

Tím Hikers
Kalendár podujatí
Návštevná kniha

Niekoľko slov o nás, o našom vzťahu a postoji k horám.

V tejto časti môžete nájsť pripravované podujatia jednotlivými členmi nášho tímu.

Ak by ste nám chceli len tak niečo všeobecné odkázať, môžete učiniť tu.

máj 12 2008

HTL Steig und Blutspur

Autor

HTL Steig und Blutspur

Hneď, ako som v kalendári CK Rokošport na rok 2008 zočil tajuplný názov „HTL Steig“ moja pozornosť sa zbystrila. Preletel som očami stručný popis tejto akcie a bez váhania sa prihlásil. Údajne jedna z najťažích zabezpečených ciest v Európe, obtiažnosti C/D, D a D/E…hmm, tak tam nesmiem chýbať! Z informácií uvedených v spomínanom turistickom kalendári som sa dozvedel, že táto ferratka sa nachádza na nám už dôverne známej náhornej plošine Hohe Wand, neďaleko od slovensko-rakúskych hraníc. 210 výškových metrov poctivého silového lezenia píše sa tam ďalej, no…uvidíme. Večer, lepšie povedané v noci, pred odchodom na akciu som ešte stihol vypiť všetky pivá, čo som si kúpil na cestu. Ani kvalitný plzeňský ležiak však nezmiernil môj smútok, nad neslávnym vystúpením našich hokejistov na MS tohto roku (pozeral som zápas proti Fínsku). Kašlem na to, idem spať – nabudúci rok im ukážeme.

ZÁKLADNÉ INFORMÁCIE
Dátum :
08.05.2008
Organizátor :
CK Rokošport
Doprava :
2x MINIBUS
Oblasť :
Hohe Wand
Jedlo a voda :
Vlastné zásoby
Mapa :
F&B, WK 5012, Hohe Wand,
Schneeberg, Biedermeiertal,
Mierka 1:35000

Ráno klasicky ešte v polospánku som sa došmotil na autobusovú stanicu, nalodil som sa do rokošporťáckeho pežotu a driemal ďalej. Cesta ubiehala príjemne a v BA na čerpačke som si urobil prehľad, kto všetko sa to chystá dnes pokoriť strašihroznú ferratu. Miňa som registroval cez okno v druhom aute ešte v PD, takže o ňom som už vedel, k tomu zopár známych a zopár nových tvárí. Presne o 8:00 sme sa pohli z nášho hlavného mesta, pričom sme ešte skoro zabudli lezkyňu Kristínku na pumpe. Ešteže sa jej priateľ stihol zasadiť za to, aby sme ju počkali. Tak, sme všetci, vyrážame. Prvý krát zažívam prechod cez hranice bez zastavenia na kontrolu pasov. Odkedy sme vstúpili do šengenu, či ako sa to volá, som ešte von necestoval. Náramne som si to teda užil, aj keď radosť mi museli pokaziť hneď po pár kilometroch príjemne buzerujúci rakúski colníci. Dve dodávky plné ľudí, to je určite viac než podozrivé. Zistili, že sme turisti, skontrolovali doklady (niekto z nášho auta tuším ani žiadne nemal – čo si nikto z colníkov paradoxne nevšimol) a veľkoryso nás prepustili. Pche…a vraj otvorené hranice, no nič. Pokračujem v spánku.

Dorazili sme na miesto, keď ma zabijete nespomeniem si koľko bolo hodín, ale myslím, že to nie je podstatné. Výstroj na seba a šup ho pod stenu. Nástup bol tentokrát len veľmi krátky, čo považujem za totálne plus. Po cca 3 až 5 minútach už sme stáli pod skalnou stenou, na vrchu ktorej čnela vyhliadka „Skywalk“. Prvý lezie Maťo, za ním Katka, ktorá chce mať istotu. Istotou rozumej skúseného Maťa Nemčeka neďaleko seba. Hneď na začiatku, zhruba na 10-tom výškovom sa nachádza úsek, ktorý je klasifikovaný ako D/E, teda ako najťažší na tomto klettersteigu. Práve ten sa stáva osudným Katke, ktorá po troch neúspešných pokusoch, aj za asistencie Maťa, ktorý sa jej pokúšal pomôcť lanom, predčasne svoj výstup touto trasou vzdala. Zliezla naspať dolu a ostatní nastupujú jeden po druhom do steny. Liezol som myslím ako piaty. Vyššie spomenutý úsek som prefrčal bez problémov. Trošku ma zo začiatku zlostilo, že sa musím neustále preisťovať, ale bez toho by to bolo riziko a po chvíli som si našiel výbornú techniku (typ od Maťa), ktorú som úspešne používal až do konca dňa. Spočíva v tom, že si istiace lano človek prehodí cez ruku, ktorou drží lano niekde medzi lakťom a zápästím a istenie sa posúva s ním a prestáva zavadzať. Keďže som mal foťák pri ruke a liezlo sa príjemným tempom, stíhal som čo-to aj nafotiť. Lezenie to bolo, to Vám teda poviem, prekrásne. Kolmé steny – prakticky všetko úplne exponované. Jednoducho nádherná ferrata. Radosť z pohybu. Nutné dodať, že táto cesta skutočne vyžaduje, aby človek ktorý ju chce preliezť, bol dostatočne fyzicky zdatný a mal už nejaký ten klettersteig v rukách a v nohách. Kedže som posledné mesiace svoje pohybové aktivity obmedzil v podstate výhradne len na posilku, musím neskromne prehlásiť, že pre mňa to bol vcelku veget (ja viem, som chválenkárske hovädo). Odhadom niekde asi v polovici, možno trochu za polovicou steny bolo pohodlné a veľké odpočinkové miesto – navyše v tieni (apropo tieň – počasie bolo nádherné slnečné – len aby sa nezabudlo). Tu sa Maťo rozhodol počkať na ostatných a ďalší traja, čo okrem neho liezli predo mňou trochu vydýchnuť. Využil som teda príležitosť a pokračoval ďalej v ceste ako prvý. Nasledoval pomerne ľahký úsek a potom dlhší traverz bez zabezpečenia. (ani ho nebolo treba) Na tomto úseku sa mi podarilo obehnúť skupinu českých turistov, ktorí boli tak trochu kapitola sama o sebe. Spomeniem len toľko, že ešte keď sme boli pod stenou, lietali od nich z vrchu poriadne kameňe. Dokonca jeden taký veľký ako dve ľudské hlavy (sorry za to prirovnanie – nenapadlo ma lepšie). No a to teda vôbec nebola sranda. Samozrejme netvrdím, že to robili zámerne, ale trošku obozretnosti, by ich tiež nezabilo (navyše som mal nervy, že sú lepší v hokeji). Nasledoval efektný traverz. Bol to úsek, kde bolo potrebné odstrčiť zadok od skaly, zaprieť sa nohami a dôverovať natiahnutému istiacemu lanu. Príjemná časť cesty a vyzerá dobre na fotkách. Ja som tam však nikoho zblízka neodfotil, lebo to som už bol pomerne ďaleko pred ostatnými. Skupinku našich, ktorá išla po mne zbrzdili práve spomenutí bratři. Po traverze ešte nasledovalo niekoľko kolmejších úsekov a tu zrazu ocitol som sa na vrchu. Hneď som sa nadšene bežal poprechádzať po Skywalku a zúrivo fotil výhľady. Zachytil som z vrchu aj našich práve ako preliezali ten efetkný traverz. Potom som hodil niečo ľahké do úst a opaľoval som sa na príjemne hrejúcom slniečku. Prvý z našich sa začali vynárať asi tak po pol hodinke a postupne v priebehu ďalších asi 20 minút už boli hore úplne všetci. To som bol už ja spoločne aj so skupinkou čo prišla po mne oddýchnutý a hneď sme sa začali vypytovať Maťa, že kdeže to je ten Blutspur.

Blutspur steig je asi 30-35 metrová stienka s obtiažnosťou D/E a E a to sa rovná – jasná výzva. Dostali sme požehnanie od náčelníka a 5, či 6 ľudí sme sa hneď vybrali ju oprobovať. Stačilo zbehnúť po chodníčku dolu (cca 3 minutky) a už sme stáli pod „krvavou stopou“. Cesta začínala lezením bez istenia (údajne obtiažnosť 3). Každý si našiel svoj vlastný spôsob ako tento začiatok prekonal a potom už nasledovala príjemná kolmá stienka s previsom. Opäť bolo treba fyzicky zdatného jedinca, aby si s touto cestou poradil. Po cca 15-20 metroch steny nasledoval traverz do ľava, kde sa dalo v prípade potreby v pohode a kľude oddýchnuť a na záver ešte jeden veľmi pekný previs. Vyzeral síce hrozivo, ale bol paradoxne veľmi jednoduchý, lebo tam bolo množstvo nabitých klinov, na ktoré sa dalo stúpiť. Po zlezení tohto klettersteigu som bol trochu prekvapený, lebo som od hrozivého názvu čakal asi niečo trochu drsnejšie, ale on ten pocit bol spôsobený zrejme tým, že táto cesta bola pomerne krátka. Keby mala 200 metrov ako tá predošlá, určite by som inak rozprával 🙂

Našiel som ostatných, ktorí sa už veselo občerstvovali na chate (som lajdák a napamätám sa ako sa volala). Dal som si tiež jedno rakúske pifko a chvíľu porelaxoval na slniečku. Po občerstvení sme sa vybrali pomaly nazad. Na Blutspur sa vychystala ešte jedna skupinka lezcov, medzi nimi aj Maťo a Miňo. Pridal som sa ku nim, aby som spravil ešte zopár záberov a ešte raz som si s nimi vyliezol túto ferratu so strašidelným názvom. Všetci so skupinky (ďalších asi 4 – 5 ľudí) túto cestu elegantne zvládli a zahájili sme zostup cestou Völlerin, na ktorej sa nachádzal aj jeden komínom vedený rebrík. Zahrali sme sa na požiarnikov, pokochali sa výhľadom a pokračovali v zostupe. Príjemne vedená, ľahká a pekná cesta nás doviedla naspäť až k parkovisku.

Keďže boli poniektorí nenásytní v pozitívnom slova zmysle, zašli sme ešte cestou naspäť preliezť Währinger steig, ktorý už sme poznali z minulého roku. Po absolvovaní tohto klettersteigu sme sa ešte občerstvili, dostali sme účastnícke listy a hajde domov. Po ceste domov sa už nič extra výnimočné nestalo. Snáď len to, že som na rakúskom odpočívadle videl veľmi netradičný dizajnérsky prvok – dutá stena zo skla, alebo plexiskla naplnená suchou slamou slúžila ako paravan, ktorý zakríval vstup na WC. Len som pokrútil hlavou a vybavil tam, čo bolo treba. Do Prievidze sme dorazili tušim okolo desiatej večer. Všetci sme sa rozlúčili, dali si dobrú noc a išli sa domov poriadne vyspať. Teda aspoň ja určite. Spal som ako batoľa – veď som aj mal z čoho 🙂

P.S. HTL Steig je skutočne len pre „skúsených ferratistov“. Aj v našom tíme sa našli ľudia, ktorí to museli otočiť a nevyliezli. Jeden chlap dokonca dva razy nebezpečne odvisol (dolu hlavou), ale napriek tomu cestu vyliezol a ešte absolvoval aj Blutspur. Takto vyzerá pevná vôľa!

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

HORÁM ZDAR!

Nie je možné pridať komentár.