08.02.2008 – 02.00 hod. Čakám pred tescom v Trenčíne s obrovským batohom a očakávaním nových dobrodružstiev. Ešte som vykonal potrebný nákup jedla, vody a „pitiva“. Konečne vidím prichádzať Maťov biely van. Nasadám a vyrážame do Blavy po ďalších turistov. Po zastávke v BA prechádzame cez hranice. Niekedy strážená hranica teraz zíva prázdnotou.

Čosi po 08.00 sa ocitáme na mieste. Horská oblasť Raxalpe. Po krátkom brífingu, prezlečení a rozdaní výstroje vyrážame na cestu. Nasleduje nenáročné stúpanie a ocitáme sa na chate Waxriegel Haus (1631 m). Tam si doprajeme dúšok alpského piva a polievku za cca 5 euro. Potom pokračujeme dosť strmým svahom po Waxriegel Strasse. Po pravej strane je vidno stenu Preiner Vand s celkom peknou feratkou /Hans von Heid Steig/, ktorú sme zdolali asi pred dvoma rokmi za nie veľmi dobrého počasia. Keď prechádzame ponad zasneženú kosodrevinu, vidím, ako sa niekto z nášho tímu neustále zabára do snehu. Teraz oceňujem výhody snežníc. Doteraz veľmi pekné počasie sa začína kaziť a na cestu sa začína rozlievať hmla a tak Maťo nastavuje GPS – že pre istotu. Krátko po 14.00 sme na mieste. Maťo pichá do snehu lavínovú sondu, aby zistil aká je hrubá perina a či sa oplatí kopať záhrab. 3-metrová duralová tyčka mizne v snehu – takže podmienky sú dobré. Ešte nasleduje krátka inštruktáž o hrabaní záhrabu a už frčím s lopatkou v úzkej diere ktorú vykopal predo mnou prvý kopáč. Po troch hodinách úmornej práce sme moc nepokročili. Maťo hovorí, že sa flákame. Potom to skúsil Peťo (druhý sprievodca). Keď vyliezol von tak uznal že tak KUR… tvrdý sneh ešte nezažil. Postupne ako som kopal, som bol mokrejší a mokrejší. A potom keď som vyliezol von na čerstvý vzduch, tak mi mokré nohavice zmrzli na kosť. A takto sa to zopakovalo niekoľko krát ako sme sa striedali. Ale nakoniec bola naša snaha korunovaná úspechom v podobe vykopaných dvoch záhrabov pre štyroch a piatich ľudí. Mezičasom sa zotmelo, keďže nám to trvalo dlhšie ako sme predpokladali. Tak sme neváhali a zaliezli do záhrabu. A tam sme s chalanmi trošku likvidovali naše zásoby „pitiva“ tak, že sa mi nepodarilo ani sa poriadne zapnúť. Iba nad ránom som sa zobudil celý skrehnutý od zimy, lebo som si nezatiahol poriadne spacák.

Cez noc bolo takých pohodových – 19 °C. Ale v záhrabe bolo fajn. Iba niečo okolo nuly. Po raňajkách sme vyrazili na prípravu. Maťo našiel skvelý svah na spúšťanie a tak sme začali cibriť naše zručnosti, ako zastaviť pád na strmom svahu. Najskôr bez čakana a mačiek. Potom s nimi. Spúšťali sme sa zo svahu hore hlavou, dole hlavou, po bruchu, na chrbte. Najťažší kúsok bol dole hlavou na chrbte. No čo vám poviem – PARÁDA. Až na otlčené kolená. Toto všetko bolo umocnené krásnym slnečným počasím. Po obede (samozrejme kto si čo uvarí) sme pokračovali na inom svahu v záchranárskych zručnostiach. Vytiahnutie padnutého do trhliny a pod. Ani sme sa nenazdali a bol večer. Druhá noc v záhrabe bola parádna. Tento krát sme to „vykúrili“ na + 2 stupne. Vonka bolo trošku zimšie. Iba – 20 °C. Na tretí deň sme pokračovali v príprave. Chalani si vyskúšali aké to je byť zasypaný v lavíne a pod.

Koniec prípravy sa neuveriteľne rýchlo blížil. Po obede sme vyrazili na cestu späť okolo Heukuppe (2007 m). Na chatu Karl Ludvig. Tam sme si ako tradične dali polievočku a pivo. No a záver ako tradične v duchu „kde sa môžeš spustiť po zadku tak sa spusti“, sme sa šmýkali po našich zadných častiach tela dosť strmým svahom smerom k parkovisku. To bola tvrdá skúška pre môj zadok a hlavne nohavice. Na parkovisku som si dal pivko ktoré som si odložil v aute. Potom prezliecť a poďho domov. Za volantom sedel „DJ Maťo“ a púšťal hity za hitom. Skupina SLNIEČKO (mimochodom skvelá hudba), potom ukrajinské hity a mnoho iných a tak nám cesta ubehla ani neviem ako.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

‚

HORÁM ZDAR!