Najväčšou skúškou pri ceste na Kaukaz je prekonanie ukrajinsko-ruskej hranice. Na túto hranicu sme prišli krátko po polnoci aj vďaka tomu, že sme približne hodinu blúdili v Mariupole. Neviem, či príchod na hranicu v noci je výhodou, no my sme tu strávili len 1,5 hod., čo Maťo označil za absolútny rekord. Samozrejme skutočnosť, že musíte vypísať rôzne tlačivá, ktoré sú len v azbuke nepovažujem za prieťahy na hranici. (Napr. strachovka – tlačivo, ktoré slúži ako povolenka pre vjazd Vášho vozidla do Ruska). Ani to, že potrebujete na každé tlačivo množstvo razítok vždy od iného colníka. Samozrejme colníci či ukrajinskí alebo i ruskí testujú vždy Vašu psychickú odolnosť a pýtajú od Vás padarky – darčeky, resp. sa Vám vyhrážajú vyložením auta a podrobnou kontrolou všetkej batožiny. Za to, že tak neurobia očakávajú dengy – peniaze, najlepšie doláre alebo eurá. Keď úspešne prejdete cez hranicu tak si vydýchnete no verte, že predčasne. Za hranicou a vlastne v celom Rusku Vás čakajú gajky, ktoré som popísal už vyššie. Prvú hneď po cca. 15 km sa nám ešte podarila prekonať, no na druhej po cca. 30 km od hranice sme mali asi najväčšie problémy na celej ceste do Ruska. Ruskí policajti nevedeli alebo lepšie povedané nechceli pochopiť označenie čísla motoru v našom techničáku a tak začalo naťahovanie, kto z koho. Výsledkom toho bolo Maťove rozčúlenie, tresnutie kapotou auta a mastné nadávky za čo ho chceli policajti obviniť z napadnutia verejného činiteľa. Následne nám odobrali pasy a chceli nás nechať čakať do tretej rána pri policajnej stanici. No Maťo im povedal, že ak nám ich do desať minút nevrátia volá na konzulát do Moskvy. To ich zrejme presvedčilo, aby nám pasy vrátili, no aj tak sa to nezaobišlo bez konfliktu, keď policajt stúpil Maťovi na nohu a sotil ho do steny. Ešte aby som nezabudol nazval nás neandertálcami. Po tejto skúsenosti a mnohých ďalších, ktoré nás ešte len čakali môžem skonštatovať, že Rusko je policajným štátom. Pri tejto kontrole išlo skutočne do tuhého no až neskôr sme sa na tom dobre zabávali a vlastne aj pri všetkých ostatných policajných kontrolách. Jedno je veľmi podstatné musíte vedieť dobre ruštinu, aby ste sa mohli s policajtmi handrkovať (hádať). Možno aj preto sme za celú dlhú cestu na Kaukaz i späť ani ráz nezaplatili žiadnu pokutu (úplatok). Ešte jedna zaujímavosť počas celej cesty na Kaukaz i späť sme nestretli ani jediné zahraničné auto.

Prejazd cez niektoré cesty, ktoré som už popísal ako naše diaľnice je skutočne zaujímavý. Prechádzate rozsiahlou krajinou lemovanou lesmi a lánmi polí, ktoré si našinec nevie ani len predstaviť. Zabávali sme sa na tom, že tam traktorista urobí sotva jednu brázdu za deň. Neviem si ani len predstaviť ako tieto polia obrábajú keď majú dĺžku niekoľko desiatok kilometrov. Tiež som pochopil prečo nemecký vojaci počas druhej svetovej vojny trpeli fóbiou, ktorá je opakom klaustrofóbie – teda strach z veľkého priestoru. Rozľahlé nekonečné horizonty a cestné značenia s popisom (Moskva – 1.650 km, či Baku 892 km apod.) nie sú ničím výnimočným. Pri prejazde týchto končín, kde sú mestá od seba vzdialené aj sto kilometrov som si uvedomil, že porucha napr. auta môže znamenať veľké problémy. Ešte okrajovo spomeniem ďalšie policajné kontroly, kde Maťo musel napr. fúkať policajtovi do ucha na dôkaz, že nepil, no aj tak ho chcel policajt vziať k vračovi – lekárovi na krvný test. Ďalej nás policajt zastavoval píšťalkou až keď sme ho minuli a skúšal či zastavíme. Keď Maťo k nemu zacúval tak bol upozornený, že v dedine sa necúva iba ak do dvora a tým porušil všetky zákony – rassie Ruska. No a množstvo iných absurdným výmyslom policajtov, na ktorých sme sa vždy kvalitne pobavili a samozrejme ich aj prekonali bez finančnej či inej ujmy.

Stránky: 1 2 3 4