Po dvoch náročných dňoch na Dome, dni oddychu pri kartách a noci špeciálnych vizuálnych efektov, stojíme ráno pred rozhodnutím čo ďalej. Citeľne sa ochladilo a cez prevaľujúcu sa oblačnosť badať koľko pripadlo čerstvého snehu. Na vážnejší výstup teda môžeme rovno zabudnúť. Z pripraveného menu teda rýchlo vyberáme niečo ľahšie ale o to výhliadkovejšie – Rimpfischhorn.

Z možných výstupových variánt volíme tú od Täschhütte. Opäť teda šliapeme známou cestou so známymi výhľadmi, tentoraz obohatenými o plazivú, nadýchanú oblačnosť. Po zabývaní sa „pod veľkým šutrom“ si po zvyšok dňa užívame zubaté slnko a prehodnocujeme náš zámer s ohľadom na podmienky.

Budík o pol tretej už nikoho neprekvapuje. O necelú polhodinu už ukrajujeme prvé metre z dnešnej túry. Na prechod k Mellichgletscheru volíme skalný pás napravo od toho Alphubelského. Trochu komplikovanejší prístup, ale prečo si nesťažiť. Mužíci nás vedú strmo dole asi 100 výškových metrov. Tu sa ocitáme na okraji ľadovca, ktorý sa tiahne až k našemu dnešnému cieľu. Trochu rannej hygieny, nahodiť OOPP a naviazavý naskakujeme cez okrajovú hranu na snehovú pláň. Trhliny sú aj napriek čerstvej nádielke snehu dobre viditeľné, takže nájsť cestu je hračka.

Východ slnka nás zastihuje v sedle Allalinpass, toto predstavenie má vždy neopísateľné čaro. Keďže dnes má byť oddychová túra, tak za pochodu Miňa úspešne presviedčam, aby sme skúsili severný vrchol. Vyhneme sa tak obrovským serakom a trhlinám, ktorých sme si tri dni dozadu užili až-až. Tak a ide sa na to. Po zdanlivo somárskej lúke sa zdá byť vrchol tak blízko. Ale omyl! Je to poctivých skoro 600 výškových metrov so sklonom 45-50°. V polystyrénovom snehu sa každý svojim tempom sunieme nahor. Miestami sa predné hroty zakusnú do ľadovej platne a vtedy dajú o sebe vedieť aj lýtka. Expozícia pod nami nás núti k maximálnej opatrnosti, prípadný pád by sa brzdil len ťažko. V troch štvrtinách sa svah zmierňuje a krátkym traverzom sa dostáveme do malého sedla. Okolitá, takmer kruhová panoráma je presne tou odmenou, po ktorú sme si prišli. Medzi nami a oblohou je už len skalná veža – severný vrchol Rimpfischhornu. Istíme krátky, strmý, ľadový úsek. Nad ním sa ocitáme pri spleti starých sľučiek, čo je začiatok krásnej hrebeňovky k hlavnému vrcholu. Tá však dnes nie je našim cieľom, aj keď je to veľmi lákavá myšlienka. Posledné metre v trojkovom teréne sú pre Miňa malinou. Zlaňujeme späť do sedielka a prepúšťame cestu francúzskej dvojke, ktorá má v pláne prechod hrebeňa. Rýchla desiata a vydávame sa na zostup. V mäknúcom snehu to ide celkom dobre dokonca aj po zadku. Slnko pripeká čím ďalej viac, a tak pokračujeme po ľadovej pláni ďalej v zostupe. Na okraji skalného pásu spolu s mačkami zhadzujeme aj prebytočné vrstvy oblečenia. Dolievame chladivo a v obednom úpeku stúpame k Alphubelgletscheru a ďalej po jeho okraji. O jednej sme späť pri stane. Cítime únavu ale aj o to viac intenzívnejší dobrý pocit z parádnej túry.

Výstup v číslach:
Ottafe (2205) – Chummibodmen (2876): 2 hodiny, prevýšenie 671m
Chummibodmen (2876) – Rimpfischhorn sever (4108): 6 hodín, prevýšenie 1232m, klesanie 100m
Rimpfischhorn sever (4108) – Chummibodmen (2876): 3 hodiny, klesanie 1232m, stúpanie 100m
Chummibodmen (2876) – Ottafe (2205): 1 hodina, klesanie 671m

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

◄ 1 2

HORÁM ZDAR!

Trackback URI | Kanál RSS