Po dvoch rokoch, čo som nebol na Slovensku, ma osud zavial na vedecký kongres do Viedne a tak sa mi opäť naskytla možnosť zavítať domov a objaviť mnou doposiaľ neobjavené krásy slovenských hôr. Spoločnosť mi robila sestra Táňa a jej manžel Maroš. Rozhodli sme sa vystúpiť na najvyššie vrcholy oboch častí Nízkych Tatier – Kráľovu Hoľu a Ďumbier.

Sestra býva v rodičovskom dome v obci Bystrička v martinskom okrese a tak sme svoje putovanie začali na vrútockej stanici, kde sme nastúpili do rýchlika smer Poprad. O dve hodiny už sme sedeli v autobuse a po tom, čo sme prešli obcami Hranovnica a Vernár sme zazreli tunel a železničný viadukt, jasné znaky cieľa predvečera prvého dňa nášho putovania, Telgártu. Mali sme šťastie, v penzióne u Janky sme boli sami a mali sme k dispozícii tri kúpeľne, spoločenskú miestnosť s domácim kinom, nehovoriac o nádhernom výhľade na horehronské lúky, ktoré sa ešte stále kosia. Na večeru sme mali fantastické koláče z miestnej pekárne, ktoré odporúčame každému na dobrú noc pred túrou.

Deň prvý :

O ôsmej ráno sme vystúpili z autobusu v Pohorelej a začali sme stúpať hore poriadne dlhou dedinou. Na jej konci veru bolo stúpanie už celkom slušné, no nakoniec sme minuli aj posledný dom a ďalej nás už lesná cesta viedla peknými lúkami. Asi po dvadsiatich minútach prišlo ono nutné zlo všetkých turistov, nezáživný prudký výstup lesom, kde sa o jediné vzrušenie stará možná prítomnosť medveďov. Na ich odplašenie používame originálnu metódu, ktorú vymyslela moja manželka, pukáme prázdnou plastovou fľašou. Les je miestami dosť riedky a na niektorých úsekoch treba stúpať hore vyčisteným polomom. Po dvoch hodinách sme prišli do sedla Pod Úplazíkom, kde by mala podľa mapy byť križovatka našej modrej so žltou, ktorá by mala smerovať ku útulni Andrejcová. My sme chceli pokračovať po modrej a dostať sa do Ždiarskeho sedla pod Bartkovou, lenže namiesto toho nás modrá značka doviedla ku útulni Andrejcová. Žltá značka tam vôbec nebola.

Konečne sme sa dostali na hrebeň a tak sme zjedli časť našich zásob a vydali sme sa smerom na východ. Úsek do Ždiarskeho sedla bol pohodový, akurát bolo treba zvýšiť intenzitu pukania, lebo riedky les na hrebeni vyzeral ako ideály medvedí biotop. Polhodinovú rovinku vystriedal polhodinový stupák na náš prvý dnešný vrchol – Bartkovú. Výstup je strmý, ale zaujímavý, postupne prechádzame vrcholovými partiami pásma lesa, potom kosodrevinou, hoľami a úplne na vrchu bolo aj niekoľko skál. Skaly na vrchole Bartkovej, kde, ako hovorí drevený monument sa každoročne stretávajú Bartkovci z celého Slovenska, pripomínajú trojvršie na slovenskom štátnom znaku. Vytiahli sme ďalšie jedlo, potom ďalekohľad a nevedeli sme sa vynadívať. Na pohronskej strane je vidieť Stolické a Veporské vrchy s typickou stolovou horou – Klenovským Veprom a v údolí sa krčia Pohorelá, Heľpa, Závadka nad Hronom a ďalšie dediny. Z hrebeňa Nízkych Tatier je krásne vidieť dominantný Ďumbier a celkom blízko aj Veľkú Vápenicu. Liptovská strana je pod mrakom, hrebeň Roháčov iba tušíme a z Vysokých Tatier nevidíme vôbec nič.

Pod Bartkovou na liptovskej strane je pekný ľadovcový kotol a keď sme ho obišli, začali sme stúpať na Orlovú. Nikde nebolo ani živej duše a krajina na hrebeni nám tak trochu pripomína Island. Vyšli sme k dvojkrížu, ktorý sa týči nad Pohroním a po prekonaní niekoľkých výškových metrov sme dosiahli vrchol Orlovej. Konečne sme zazreli vysielač na Kráľovej Holi, kde sa pomaličky-potichučky zbierajú mraky. Na Liptovskej strane sa nám odkryl hrebeň Roháčov a už začíname tušiť aj ten vysokotatranský.

Obdivujeme zvetrané zvyšky skalného príkrovu na úbočí Strednej Hole, potom opäť zostup a záverečný výstup na vrchol Kráľovej Hole. Vysielač už kvôli mrakom nie je vidieť a navyše začalo poriadne fúkať. Odmenou za náš výkon bol pohľad na Vysoké Tatry, ktoré sa rozhodli poodhaliť svoj oblačný závoj a ukázať sa nám od Kriváňa až po Slavkovský štít. Dopredu nás hnala vidina teplého čaju s rumom na vysielači, kde však paradoxne nič pre verejnosť nie je otvorené. Je tu len jedna miestnosť, kde turisti môžu zjesť, čo si sami priniesli. Neviem, či na Kráľovej Holi niekedy bol bufet pre verejnosť, ale to, že chýba, by pre kompetentných mohol byť dôvod na zamyslenie. Možno by sa neoplatilo ho tam prevádzkovať, keďže tam asi chodí málo ľudí (za celý čas sme stretli iba siedmych), ale uzimený a smädný turista by ho určite uvítal.

Pôvodne sme mali v pláne vybrať sa po zelenej a po prechode cez Kráľovu Skalu zostúpiť do Telgártu, ale keď sme uvideli stúpanie na vrchol Kráľovej Skaly, rozhodli sme sa pre červenú značku, po ktorej sme sa po dvoch hodinách nepríjemného zostupu blatistým chodníkom dostali do Telgártu, kde sme pri teplej večeri a plzeňskom pive ukončili dnešnú vydarenú túru.

Deň druhý :

Výstup na Ďumbier z Trangošky je nízkotatranskou klasikou. Dvojhodinový pohodový výstup po zelenej nás priviedol na Chatu Milana Rastislava Štefánika, kde sme si konečne dali vytúžený čaj s rumom a výbornú kapustnicu k tomu. Traverzom južných svahov Ďumbiera sme dorazili až do Krúpového sedla, cestou sa nám pod nohami mihla malá vretenica. Na pohronskej strane sme zazreli tri svište, presne ako v známom večerníčku. Dvadsaťminútový výstup z Krúpového sedla nás privádza na vrchol Ďumbiera, najvyššieho vrcholu Nízkych Tatier. Vysoké Tatry sú opäť v mrakoch a tak nám neostáva nič iné, len obdivovať ľadovcové kotly a známe nízkotatranské vrcholy – Chopok, Dereše, Chabenec, či Sinú. Páčili sa nám skalné steny Ďumbiera a Štiavnice a niekde dolu v diaľke sme uvideli hrať sa kamzíky. To sme ešte netušili, koľko ich uvidíme cestou nazad. Tlačil nás čas a tak sme sa vracali tou istou cestou. A tam, úplne blízko Chaty M. R. Štefánika sme uvideli pásť sa päťčlenné stádo kamzíkov. Podarilo sa nám ich aj odfotiť a tak sa plní dojmov môžeme zastaviť na čaj s rumom a po necelých dvoch hodinách zostupu tou istou cestou nastúpiť do autobusu smer Brezno.

Bol to vydarený pobyt v horách, všetko, čo sme mali v pláne sme splnili a aj počasie nám celkom vyšlo. Rozhodli sme sa zavŕšiť náš výlet hubačkou v neďalekom Osrblí. Maroš je rodák z Valaskej a miestne lesy pozná ako vlastnú dlaň. Priviedol nás na miesto, kde sme v priebehu dvoch hodín našli vyše sto kozákov a do sýtosti sa najedli čučoriedok. Po pive v miestnej krčme, odkiaľ nás vyhnal opitý domorodec výstrelmi zo signálnej pištole, sme nastúpili do autobusu smer Chvatimech, odkiaľ nás vlak doviezol do Martina. Tu sme prestúpili na autobus smer Bytrička a po príchode domov na nás už netrpezlivo čakala teplá vaňa.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

‚

1 2 ►

HORÁM ZDAR!