Víkend pred sviatkami Vianoc roku pána 2021, za situácie keď khonzílium odbhorníkov rozhodlo stmeľovať rodiny, priateľov i známych zákazmi vychádzania, predchádzania, príkazmi, obmedzeniami, jedným slovom gebuzinami, rozhodol som sa po dlhom čase zorganizovať zasadanie grémia zakladateľov tímu hikers. Filip i Ľuboš pritrielili v piatok večer a keďže nebolo možné chodiť proti noci, tak ostali až do nedele. Rezultátom nášho grémia bolo uznesenie na sobotňajší výstup na Minčol. Vyhlášku sme nestihli vydať, tobôž nieto zverejniť.

Výstup na Minčol začíname pri hoteli Junior-Piatrová vo Vrútkach. Pár sto metrov prejdeme asfaltkou a následne odbočíme do lesa sledujúc modrú značku. V lese je snehu pobiedne, postupne ho s pribúdajúcimi výškovými metrami pribúda. Viac-menej od 1000 metrov nad morom nás zastrie hmla, ktorá je naším verným sprievodcom až na samotný vrch. K hmle sa pozvoľna prikmotrí nehostinný surový vietor. K tomu ešte mínusové teploty a hneď je svet krajší. Preto citlivo vnímame každý jeden krok, podchvíľkou sa prepadajúc cez krehké vrchné vrstvy snehu. Okolité ihličnany sú zmorené pod ťažobou namrznutého snehu i ľadu. Temer pod vrcholom, približne po dvoch hodinách stúpania, uzrieme kanón z 2. svetovej vojny. Nemého svedka bojov proti režimu nacistického Nemecka. Odtiaľto už len krátky výšvih na samotný vrchol. Dlho tu však nepobudneme. Výhľady žiadne, viditeľnosť je tak na cca 50 metrov. V okamihu porobíme pár fotiek, dáme za dúšok teplého čaju a tou istou trasou sa vrátime späť.

Niekoľko dní po Novom roku ma znenazdajky prepadne SMS-ka od Filipa. „Najbližšia sobota výstup na Kľak, 0900 vo Fačkovskom sedle.“ Výsledkom operatívno-výrobnej rodinnej porady je súhlasná odpoveď: „Dohodnuté“. A tak v sobotu 15. januára 2022, krátko po deviatej, Ľuboš, Filip s rodinou a ja s mojou famíliou, ukrajujeme prvé kroky smerom na Kľak. Ukrytie v hmle nie je zrovna prívetivý spôsob privítania, nakoľko Malofatranský Kľak a jeho okolie patrí k mojim veľmi zbožňovaným lokalitám Slovenska. Nevadí. Veríme, že hmla ustúpi a tentokrát si panoramatické výhľady dosýta vychutnáme. Letmým pohľadom zhliadnem i lyžiarske stredisko Skiarena Fačkovské sedlo. Z dôvodu nedostatku snehu však nepremáva.

Dôverne známu, žltým snehom žlto značkovanú trasu z Fačkovského sedla cez Reváňske sedlo na vrchol Kľaku extra nesilíme. Nie je tu teľo snehu ako bolo na Minčole, skrátka nie je až tak dôležité citlivo vnímať každý krok, stačí sa len usmievať. Citlivé vnímanie a úškľabky sú však celkovo na dve veci, v duchu „Kupředu, levá, zpátky ni krok!“ naberáme výškové metre. Nakrátko spočinieme v Reváňskom sedle. Slnečné lúče, výhľady na Turčiansku kotlinu i vzdialené Tatry nám porciujú prospešnú dávku energie. Z Reváňskeho sedla na Kľak je to skutočne na skok. Doskáčeme k TIM Pod Skalou a v okamihu je mi úplne jasné, že z výhľadov dnes nebude nič. Na vrchole sme o niekoľko minút, ľudí je tu vcelku požehnane. V mihu stihneme zopár spoločných vrcholových fotiek. Len fotiek, vrcholovica v zhmotnení tekutého svetra jednoducho nie je. Od vlastnej manželky to mám dokonca vyčítané!

Po zostúpení do Fačkovského sedla naberieme smer Prievidza za účelom doplnenia spálených kalórií. Následne s plnými bruchami sa rozlúčime a cestou z Prievidze do Martine môj zrak uzrie vrchol Kľaku v plnej nádhere, v okolí ani mráčika…

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

HORÁM ZDAR!

Trackback URI | Kanál RSS