Pred pár hodinami som sa vrátil domov, vybalil všetky veci, umyl sa a pozerám fotky z predošlých 2 dní. Emócie žiadne. Tie hlavné už prehrmeli v sobotu ráno keď sme šťastne dorazili do ciela nočného pochodu Bratislava – Sološnica. Teraz je to pocit ďalšieho “odfajnkuteho” zážitku. Neviem čo prežívajú ostatní zučastnení, verím, že zlé sa stráca v diaľke a vyplavuje sa to príjemnejšie. …a o čom to vlastne hovorím? Nuž poďme na to :
Ešte v decembri 2011 som dostal chuť na nejakú dobrú turistiku. Pozrel som do kalendára kedy bude spln mesiaca a ponúkol parťakom nočný pochod do Sološnice. Z predošlých rokov je to už známa trasa – aj v noci, aj v zime….o tom sa na našich stránkach písalo v roku 2007 a 2010. Nastal vhodný čas to zopakovať.
Na štarte v Rači sme sa zišli 7, každý s nejakými pocitmi, očakávaniami a predsavzatím. Za seba môžem povedať, že som bol hlavne rád, že sa na môj podnet zišlo dosť dobre naladených ľudí. To znamená, že na základe správ z predošlých Nočákov to zlákalo nových ľudí a starých neodradilo…
Bez zdržovania sme vyrazili s vedomím, že bude veľká zima. Všade sa o tom teraz hovorí – odporúča sa radšej sedieť doma, ale my sme boli zvedaví čo to s nami spraví. Začiatok bol pohodový, po Bielom kríži sme vošli do lesa a na sneh – povrch cesty zasnežený, ale pevný, zmrznutý, dlho už nesnežilo. Za krátky čas už bola aj prvá občerstvovačka. Teplota klesala podľa plánu (-10°C) a boli sme zvadaví kde sa zastaví. Tma okolo zdárne zakrívala kulisu lesa, len svetené kužely sa tlačili pred nami doplňané silutetami stromov. Vietor takmer žiadny, ticho dookola, len vŕzganie snehu pod nohami. Ani žiadne diskusie sa neviedli, ústa zamŕzali. Kto trasu pozná, len si odšktrával bod za bodom ktoré sme už prešli, sem tam krátko zastavil pozrel dookola pripomenúť čo je čo v diaľke. Kto trasu nepoznal, len mlčky pokračoval s očakávaním, čo z toho všetkého vylezie. Kilometer po kilometri, minútu po minúte sme pokračovali vpred a teplota si klesala a klesala. Na Pezinskaj Babe o 1:00 po polnoci už klesla na takmer -20°C. Krátka prestávka prišla vhod žalúdkom, ale vôbec nie ostatným častiam tela. Tie úspešne mrzli ked sme neboli v pohybe. Vrátiť sa potom do normálu (resp. do prevádzkovej teploty a pohody) trvalo veky. Na Babe už tradične prebieha inventúra stavu družstva. Tu sa plánovane odpojil Stanúšik, pretože ráno už musel byť doma “z rodinných dôvodov”. Pridal sa k nemu Filip, ktorý zvolil bezpečnú variantu príchodu do Sološnice. Pokračovali do Perneku, kde si ich obetavo vyzdvihol a rozviezol náš tajný tromf Luboš.
My piati sme pokračovali vperiod. Väčšinou ľudia nadávajú na Čmelok, že je to do kopca, ale my sme to privítali. Stúpaním do kopca sme sa zohriali a teda opäť postupne dostali do prevádzkovej teploty. Cestou ku Skalnatej cesta ide pár krát hore a dole, na južných svahoch bolo o niečo menej snehu a na klesaniach, čiže severné svahy, drobné záveje. Naďalej tma, ticho a zima. Teplomer už neukazoval nič. Najmenej čo mohol ukázať bolo -20°C. Vietor bol k nám v túto noc dosť milostivý. Občas sa však predsa len ukázal. Od Čermáka sme už boli viac-menej pred ním chranení. A to už sa črtala záverečná časť – Hubalová a “ten plot”. Pre niekoho orientačný bod, pre nieko po dnešnej noci zlomyselník najväčši….nemal akosi koniec. Tu musím pocháliť Lukáša, pretože už nejakú dobu som sa snažil byť v jeho blízkosti a sledovať jeho hrdinský boj. Ráno mal skúšku v škole a príprave nočnému pochodu nemal šancu veľmi venovať pozornosť. Bolo to na nom vidieť už od Baby. Ale jeho predsavzatie ho ťahalo vpred. Niekedy vyzeral akoby on sám už bol mimo tela, ktoré nejaká tajomná sila predsa len posúvala z nohy na nohu vpred. Bolo mi ho ľúto na Taricových skalách, kde to ide najprv dole po kameňoch a potom znova ako naschvál hore k tomu plotu….ale človek dozrieva skúsenostami a tvrdými skúškami.
Odbočenie cesty od plota nebol len nejaký mýtus, ale naozaj existoval. Je to už síce sološnicky chotár, ale do cieľa je to stále ešte niekoľko kilometrov. Najprv rovina, strmák dole a potom záverečná asfaltka. Ďalšia skúška pre zúfalcov.…a potom prvé domy ….a nakoniec ten náš! Konečne môžeme zastaviť, v teple si sadnúť, najesť, napiť a už ani krok.
Gratulujem všetkým, ktorí to túto noc prešli – Tinka, Miňo, Andrej, Lukáš !!!
(a pomohli mi uskutočniť predsavzatie z decembra).
Zároveň som si spomenul na všetkých, ktorí to doteraz prešli v predošlých rokoch – Filip, Lukáš (iný ako terajší Lukáš), Majky, Hanka a Luboš….a tiež aj na podmienky v akých to bolo – teraz veľká zima, 2010 veľa snehu, 2007 veľká neznáma prvého razu.

Profil trasy:

Viac detailov

HORÁM ZDAR!

Trackback URI | Kanál RSS