– „Zdar Ľubošš, pozerám náš kalendár na rok 2009 a máme tam dosť hluché obdobie január – apríl. Čo keby sme spáchali aspoň nejakú zimnú jednodňovku, trebárs Vtáčnik, Vápeč alebo Kľak. Máme to relatívne blízko.“, takto lámem Ľubošša e-mailom.
– „OK, súhlasím s Kľakom a navrhujem tam stráviť noc!„, kontruje. Fasa. Keď to oznámim doma, tak mi povedia, že už naozaj nie som normálny. Čo už, keď nie som.

Slovo dalo slovo a začali prípravy. Stanoviť termín, spracovať propozície k podujatiu, zavesiť ich na web a čakať, kto sa chytí. Niekoľkí sa aj chytili. Z nášho hikers tímu štyria. Ľubošš, Miro, Filip, Majky. Tibor svoj záujem vrúcne prejavil týždeň predtým na Trangoške, Moniku sa mi podarilo presvedčiť kvetnatým mailom skomponovaným tesne po návrate z Trangošky pod vplyvom…, vplyvom skvelých a nezabudnuteľných zážitkov. Patronát nad nami držal jeden z top inštruktorov VHT Peter Antol. Na poslednú chvíľu účasť odriekol Martin z klubu KAT. Oznámil, že : „má oko napuchnuté ako pampúch a nejde nikam, kde je vietor.“ Nechápem. Bol fašiangový čas, pampúchy k nemu neodmysliteľne patria a vietor sme nikde nestretli 🙂 Tak som mu poprial skoré uzdravenie a stretnutie niekedy inokedy. Nakoniec nás teda ostalo „sedem statočných“.
– Sobota, 21.02.2009 –

Veliteľský čas ukazuje presne 15:00. Do Fačkovského sedla /792 m/ na oceľových tátošoch práve docválalo „The Magnificent Seven“. Uprený pohľad do diaľky, klobúky/čiapky stiahnuté až na oči, kolty/paličky „prokletě“ nízko. Ich rezké kroky smerujú do Saloonu. Pivom uhasia smäd, aby sa mohli vydať za ďalším dobrodružstvom.

„Čo by tisíckrát moja cesta viedla po žltej značke pod vrchol majestátneho Kľaku, vždy bude iná„, citujem sám seba. Tento krát máme pod nohami kvantum snehu, za chrbtom slniečko ukladajúce sa k spánku, spacia zimná biela krása nám robí sprievodcu serpentínkami v lese. Približne po jeden a pol hodinke stojíme na Reváni. Tu sa na nočný odpočinok chystajú ďalší dvaja podobne „postihnutí“ kolegovci. Prehodíme pár slov, poprajeme si navzájom „hrejivú noc“ a my pokračujeme vyššie. Za svetla čelových lámp nájdeme nám známe miesto na prenocovanie na kraji lesa pod Kľakom. Lopata koluje z ruky do ruky, onedlho vidíme tri stany pevne stáť na svojich miestach. Stany, ktoré sa prechodne stanú našimi domovmi, kotvíme pomocou čakanov i paličiek. Vlajkovou loďou sa stáva Ľuboššov stan. V tomto trojmiestnom stane všetci siedmi absolvujeme výrobnú poradu, hrajúc súčasne hru „Nájdi si svoju nohu, nie cudziu“. Počas porady sa servíruje slaninka, oštiepok, parenica, demänovka sa stáva prirodzeným doplnkom stravy.

Je pár minút pred polnocou. Obloha sa vyjasnila. Vrchol Kľaku máme na dosah ruky. S Peťom neváhame. Snažíme sa presvedčiť zvyšok o zmysluplnosti polnočného výstupu, ale akosi nás nechápu. Tvrdia, že vybehnú skoro ráno vychutnať si východ slnka. Nevadí, pôjdeme teda dvaja. ON a ON. Romantika by sa dala krájať. Sneh vŕzga pod vibramami. Hviezdy ukazujú cestu. Pred nami sa začína vynárať vrcholový dvojkríž. Pôsobí príťažlivo ako maják pre zblúdilých námorníkov. Výstup stojí za to. Z diaľky na nás žmurkajú svetlá Žiliny, Martina, Pov. Bystrice, Prievidze, Banská Bystrica posiela pozdrav svetlom Skalky. Ochladilo sa celkom slušne. Rýchlo zbehneme dole, tešiac sa na naše spacáčiky. Zanedlho usíname. Do rána klesne teplota na -15 °C.

– Nedeľa, 22.02.2009 –

Prebúdzam sa. Neviem koľko je hodín. Spoza stanu ma šteklí nádherná červená farba. Neklamný dôkaz východu slnka. Spomínali, že si ho ráno pôjdu vychutnať! Išiel by som tiež. Keby sa mi chcelo, ako sa mi nechce. „To je horšie, ako keby si nemohol!“ často ma takto napomínala mamina. Mala pravdu. Fakt sa mi nechce a navyše som kolegiálny. Nechcem budiť Peťa s Ľuboššom, tak krásne si vedľa mňa odfukujú. Neskôr sa však hore odhodlajú Tibor s Monikou a Miro. Keď sa vrátia, sme už všetci zobudení. „Aký bol východ slnka?“, pýtame sa. „Prekrásny, ale s hodinovým oneskorením.“, odvetí Tibor. Je krásne ráno. Slniečko k nám naťahuje ruky v podobe lúčov pomedzi stromy. Hriech neísť hore ešte raz. Tak sa aj stalo. Príroda maľuje obraz za obrazom. Jeden krajší od druhého. Nevieme sa toho nabažiť. Strašne sme museli poslúchať. Hore stretávame Peťa zo Žiliny. Pred týždňom sme absolvovali spolu rekreačný pobyt na Trangoške. Vybehol sólo. Podanie rúk, objatie, za pohárik domácej. Vychutnávame si výhľady. Spoločne i každý sám, kto to ako cíti. Stojí to za chodiť na hory…

Sme opäť vo Fačkovskom sedle. Posledný pohľad na vrchol, posledné zamávanie. Posledné? Určite nie. Keď nám bude ťažko, smutno, radi sa sem opäť vrátime nájsť svoj pokoj v duši.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

‚

HORÁM ZDAR!