Kde je vrchol? Netradične začínam otázkou, ale je to dosť podstatná otázka… niekedy dosť rozhodujúca, ak sa to týka napríklad expedícií v Himalájach. Rozhoduje totiž vrcholové foto. To napovie, či vás hora na vrchol pustila alebo nie. Teraz si neodpustím jednu pripomienku… veľa ľudí, ktorí sa vracajú z „veľkých hôr“ sa podľa nielen môjho názoru dopúšťajú veľkého omylu, keď sa nevyhýbajú takým vyhláseniam typu : „Dobyli sme horu…“, „Pokorili sme ju…“ atď. Pýtate sa prečo? Rád vám to vysvetlím.

Horolezec, alpinista sa snaží o dosiahnutie svojho cieľa, dostať sa na vrchol – to je jasné a najlepšie je, keď má aj ideálne počasie, že? Všetci to poznáme, človek by chcel slniečko a výhľad aspoň 100-200 km všetkými smermi. Toto sa nám naposledy podarilo práve na Kľaku. Ale čím ste vyššie, tým to ide ťažšie… pomaličky stúpate, prekonávate nadmorskú výšku, meter za metrom, stále vyššie a vyššie, či je počasie priaznivé, alebo menej priaznivé, bojujete.

Prečo som napísal BOJUJETE?… lebo bojujete sami zo sebou, nie s horou! Tá tam totiž vždy bola a vždy bude a to v každom počasí. Človek môže zvíťaziť sám nad sebou, nie nad horou alebo počasím!!! Použijem to staré a pre niektorých otrepané : „Cesta je cieľ!“ Tak to je a tak to bude! Vtedy človek nájde v sebe pokoj a súlad s prírodou, keď sa sústredí na čiastkové ciele a maličkosti. Aké? Stačí len pri stúpaní otvoriť oči a hlavne srdce a pochopíte. Toľko asi na úvod – netradične dlhý 🙂

Slovo dalo slovo a niekoľko priateľov sa stretlo vo Valaskej Dubovej. Je to dedinka medzi Ružomberkom a Dolným Kubínom. Majky, Lubošš, ja, Paťo, Janka, Monika, Saška, Michal, Martin a Alžbetka… keď sa tak zamyslím všetci 9-ti sme spolu boli aj na expedícii na Kaukaze a odtiaľ sme sa niektorí poznali.

Po krátkom zvítaní sa, pomaly používam slovné zvraty ako pán Hviezdoslav, ktorý pochádza práve z tohto kraja, sme pomaly pokračovali poza posledné humná, až kým sme sa neocitli za dedinou. A potom to začalo. Roztopený sneh sa po niekoľkých chladnejších dňoch zmenil na ľadové kráľovstvo. Dolina, ktorou sme stúpali popod Sokoliská smerom na Poľanu, bola samý ľad a podstatne to spomaľovalo náš postup smerom hore.

Ale ako bolo spomenuté v úvode, aspoň sme si to kvalitne vychutnávali. Po doline hladu, pardon ľadu, sme sa po necelých 2 hodinách dostali na Strednú Poľanu, kde sa nám podarilo predbehnúť turistov pravdepodobne z niektorého z klubov KST zo Záhoria… tipujúc podľa ŠPZ-tky autobusu a „hôrnych“ nadšencov, ktorí aj po vystúpení z autobusu zvesela vychutnávali obsahy svojich „ťapiek“. Tipujem, že tam bola dobre voňajúca 52-ka 🙂

Stúpame ďalej cez kosodrevinu, odhadom tipujem, že tu môže byť tak 2-2,5 m snehu, keďže kosodrevina je skoro celá pod snehom. Krok za krokom sa blížime k vrcholu. Keďže túto lokalitu odmalička poznám, prvýkrát som bol na vrchole Choča v piatich rokoch, tak som z ničoho nič zastal a hovorím: „Už sme tu!“ Odpoveďou mi bolo len: „Vážne? Prečo? To fakt?“ Viete, keď máte okolo seba samú hmlu a vďakabohu vtedy bolo bezvetrie, je ťažké povedať, či ste už hore alebo nie. Ale boli sme! Dokonca sme sa aj odfotili. Zábava začala až pri zostupe… po snehu sme z výšky 1608 m zišli dosť rýchlo, ale potom nasledoval zostup dolinou, kde slniečko svieti veľmi málo a ako som už spomínal, veľmi sa tu šmýkalo. Niektorí to skúšali po zadku, niektorí po nohách a ja osobne som sa snažil zakaždým zachytiť nejakého stromu.

Aspoň vám odovzdám jednu skúsenosť. Zistil som, že mačky sa oplatí nosiť skoro vždy v zime, hlavne ak takto primrzne, hoci očakávate skôr hlboký sneh ako ľad! Tých pár gramov navyše nás predsa nezabije… ale naposledy keď som si ich bral, tak som ich zase naopak nepotreboval:-) ťažko sa v tom vyznať. Tak ako sme sa konečne došmýkali, tak sme potom hladní skončili v Jánošíkovej krčme, kde sme nakŕmili svoje hladné brušká.

Plno zábavy a vtipných príhod zažijete hlavne s priateľmi, za čo im všetkým ďakujem… tento výstup na Choč, hoci bez akéhokoľvek výhľadu, predčil moje očakávania a už teraz viem, že sa stane tradíciou a teším sa na budúci výstup… a čo vy? Pridáte sa k nám?

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

‚

HORÁM ZDAR!