Malokarpatský maratón

Cesta hrdinov SNP. Je to Slovenská turistická trasa, ktorá vedie cez celé Slovensko z Dukelského priesmyku na hrad Devín pri Bratislave. Práve v deň výročia SNP, teda 29. augusta sme sa rozhodli osláviť toto výročie prechodom v Malých Karpatoch v dĺžke 43,5 km s celkovým stúpaním 1480 m a klesaním 1330 m. Vďaka prejdenej vzdialenosti sme pomenovali túto akciu ako Malokarpatský maratón. Východiskovým bodom bola obec Častá, kde bol zraz účastníkov. Našim cieľom bola Bratislava-Kamzík.

Ja, Mojmír, Gabika a Inga stojíme v Rači na autobusovej zastávke a čakáme na spoj odchádzajúci o 6:20 z Mlynských Nív. Inga nás upozorňuje, že toto je „záhradkársky autobus“ a je teda možné, že budeme cestovať na streche ako v Indii. Nakoniec predsa len prichádza, Inga má pravdu, je plný, ale zmestili sme sa. Batohy sme mali všetci rovnaké, Inga mala asi o jeden pár ponožiek naviac, pretože ako jediná platila za batožinu. Spomedzi cestujúcich spoznávame Lubošša a Filipa, ktorí nasadli už na Mlynských Nivách. Ich úsmevy sú na mieste, nakoľko sedia a my sa lepíme na seba v uličke. Humor nás však neopúšťa, čo je znakom pozitívnej nálady účastníkov. V Pezinku sa autobus dosť vyprázdnil a uvoľnilo sa pár miest na sedenie. Vedľa nás sedia dve dievčatá v turistickom ošatení, odhadujem, či pôjdu s nami alebo majú iný cieľ. Konečne Častá, vystupujeme a zdravíme sa navzájom. Pridáva sa k nám Vlastík, Ľuboššov kamarát a kolega z práce. Filip ešte odchádza k neďalekému kostolu, kde je oficiálne miesto zrazu, aby vyzdvihol ostatných turistov ak teda nejakí sú. My sme sa zatiaľ zložili pri pomníku Jurka Fándlyho. Lubošš a Gabika, ktorí sa nedávno vrátili z Elbrusu nás upozorňujú, že urobiť podobnú vec pri soche Lenina, už nás vedú. Po chvíli sa vracia Filip a s ním aj Janka a Lucka, tie dve turistky, ktoré sedeli vedľa nás v autobuse. Nakoniec sa 9 ľudí vydáva smerom Červený Kameň. Je 7,30 hod, slniečko nás hladí svojimi teplými lúčmi, aj podľa predpovede počasia má byť pekný deň.

Na konci dediny sa v záhrade pasie krava, je čistá a upravená. Filip konštatuje, že je pravdepodobne so Švajčiarska a tu je na prázdninách. Míňame kaplnku a o chvíľu prechádzame okolo hradu Červený Kameň. Mimochodom hrad píše svoju históriu už od roku 1240 a pokladá sa za jeden z unikátov stredoeurópskeho staviteľstva. Pokračujeme po žltej až k Píle, ďalej modrou po asfaltke okolo hotela Hydrostav až po Zochovu chatu. Tu je vyhlásená oddychová polhodinka na malé občerstvenie. Po príjemnej prestávke je čas vyraziť, máme pred sebou ešte kus cesty. Žltá značka nás vedie okolo malých chát zastrčených v lese. Prvé ostrejšie stúpanie a stojíme na Čermáku (590 m), otvárajú sa pohľady na okolité kopce. Tu sa napájame na Štefánikovu magistrálu, ktorou pôjdeme až do cieľa našej cesty na Kamzíku. V družnej debate a svižnom tempe prechádzame cez Skalnatú (704 m), Čertov kopec (751,8 m) a v Sedle Javorina sa zastavujeme, aby sme sa rozlúčili s Vlastíkom, ktorý sa vracia na svoju obľúbenú chatku. Filip mu odovzdáva pamätný list z dnešnej akcie. Po vzájomnej rozlúčke pokračujeme stúpaním na Čmelok (709 m). Okolo 13:00 hod sa klesaním dostávame na Babu (527 m), tu sa fotíme a v krčmičke, kde obsluhuje milá pani vyzerajúca ako Mama Kami, si objednávame kapustovú polievku a niečo na pitie.Odtiaľto pokračujeme zhruba po hodinke oddychu na Konské Hlavy (648,8 m). Neďaleko sa nachádza prameň Stupavského potoka, ktorý preteká mojim rodným mestom Stupava. Potok má dĺžku 26,5 km, presne toľko nám tiež zostáva prejsť po červenej značke do cieľa. V druhej polovici cesty už pribúda aj viac turistov, peších ako aj na bicykloch. Nasledujú Tri kamenné kopce (502 m), driapeme sa na Somár (649 m). Celá trasa je z veľkej časti vedená v lese, príjemne pofukuje vietor, ktorý sa pohráva s lístím a vytvára atmosféru blížiaceho sa babieho leta.

Úsek po Biely Kríž (500 m) prekonávame bez prestávky, dalo by sa povedať, že poniektorí bežia akoby ich čakala horská prémia. Nakoniec sme sa všetci dostali na lúčku pri Včelíne, k maringotke s občerstvením. Vyťahujeme posledné zásoby a dopĺňame energiu pred záverečnou pasážou. Červená ďalej pokračuje asfaltkou. Na Spariskách sa Inga od nás oddeľuje a my sa po necelej hodine ocitáme na Kamzíku. Je 19:00 hod, sme štastní a príjemne unavení. Teraz je čas na slávnostné odovzdanie pamätných listov, záverečnú reč predsedu ako aj na prípitok. Chcel by som sa poďakovať organizátorovi II. ročníka Malokarpatského maratónu Filipovi, ale hlavne všetkým, ktorí sa ho zúčastnili a spoločne strávili tento deň v prírode. Verím, že aj Janka s dcérou Luckou budú mať príjemné spomienky a pridajú sa k nám opäť.

Víkend v Sološnici

Sedím za stolom v chalupe a spomínam, ako to tu bolo pred týždňom. Vtedy tu boli kamaráti hikersáci. Spolu so mnou dohromady siedmi. Nemali sme v pláne robiť rekordy, len si spraviť príjemný pobyt po piatkovom pochode Častá-Kamzík. Musím povedať, že mančaft bol zodpovedný, pretože v sobotu ráno sme vstávali dosť skoro, aby sme stihli autobus. Nikto nefrflal, všetci vstali, najedli sa z bohatých zásob, umyli zuby a vyfešákovaní sme mohli vyraziť.

Trasa bola krátka, ale keďže ju veľmi dobre poznám, vedel som, že sa bude páčiť. Prvé 3 km po asfaltke medzi Sološnicou a Plaveckým Podhradím sme absolvovali spomínaným autobusom, aby sme sa zbytočne nemotali po hlavnej ceste. Takže začiatok bol v Plaveckom Podhradí. Plán bol Plavecký hrad-Báborská-Klokoč-Vápenná-Sološnica (spolu 15 km). Chodník na Plavecký hrad (modrá značka) ide pekne v lese, takže sme boli skrytí pred letným slnkom. Keďže je hrad na kopci, ako väčšina hradov, tak sme sa na začiatok trocha rozdýchali. Výhľad bol skvelý. Veď pred stáročiami to mal „v popise práce“. Potom asi 2 km ide krásny chodník po rovine a dokonca trochu aj dole kopcom, čo niektorí najprv ocenili a potom ľutovali. Na kopec Báborská bolo opäť treba stúpať (541 m. n. m.) ale výhľad odtiaľ potom stál za to. Odtiaľ je vidieť Sološnicu a Plavecké Podhradie (len cementáreň to kazí…) a vy sa pozeráte do tej diaľky dole ako na obrázok. Nemáte už nič s tým, čo sa deje tam dole, tešíte sa, že ste už za hranicou svojho chrámu.

Z Báborskej pokračuje kľudná rovná pasáž okolo Amonovej lúky. Tu sme sa napojili na červenú značku, ktorá nás bezpečne doviedla až do konca výletu. Ako sme postupovali ďalej, bol som zvedavý, ako zapôsobí kopec Klokoč (661 m) na mojich parťákov. Je to zvláštny kopec, nabitý mystikou. Je to tým, že dávno-pradávno sa predral malý sopečný kopček medzi vápencových susedov… a ten kopec je dnes Klokoč. Vidíte ako sa čierne pórovité kamene rozpadajú na drť. Tomu zodpovedá aj porast. Rôznotvaré stromy a kríky, vysušené divozely… a kľud. Celé to úžasne dopĺňa kríž plný klincov na vrchole. Každý si tu môže zatĺcť ten „svoj“ klinec a rozjímať. Naozaj sme sa odtiaľto neponáhľali. Napokon predsa sme sa pohli do sedla Uhliská, kde nás zdržal prozaický dôvod – černice. Postupne sme sa popásali až po Mesačnú lúku. Tu ma vždy udivuje sila studničky. Napriek tomu, že je takmer na kopci, vždy má dosť vody.

K poslednému úseku význačného bodu našej túry – kopcu Vápenná, po záhorácky Roštún (752 m), vedie úzky chodník, občas medzi kameňmi, ale často v žihľave a inej hávede. Takto sa prekoná vyše 100 m výškových na necelom kilometri. Čerešnička na torte výletu bola vyhliadka na vrchole, ktorú spravili miestni nadšenci zo Sološnice. Betónový stĺp si tu pamätám odjakživa a ňom nainštalovali železnú konštrukciu so slovenskou vlajkou. Mám rád tento kopec v každom ročnom období. Zo Sološnice je to 500 m výškových pri vzdialenosti takmer 4 km. Už som tu bol asi 50 krát a vždy mi dobre robí pohľad do širokého okolia. Odporúčam. Cesta dole už bola len rutina s malým zaváhaním v závere (červené auto v diaľke nebolo červené tričko Hikers 🙁 …aaaá potom začali lukulské hody – pstruhy na ražni, guláš od kuchára Ľuboša, pivko, vínko, praskajúci oheň v krbe, gitara… veď to poznáte.

Na konci každého príbehu sa ďakuje organizátorovi akcie. Teraz to otočíme. Ja ďakujem všetkým zúčastneným (Ľubošš, Gabika, Ľuboš, Zuzka, Filip, Katka – poradie je náhodné) za kamarátsku atmosféru, za to, že zas máme na čo v dobrom spomínať a tiež aj za to, že vždy po sebe zamietli stopy a nič nerozbili. Dobrí hostia… aj na budúce (aj s pani domácou). Poďakovanie patrí aj slniečku a oblakom, ktoré vytvorili pokojnú kulisu bez prekvapení.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

‚

1 2 ►

HORÁM ZDAR!