Keďže som ešte neprebádal oblasť Malých Karpát, tak práve Malokarpatský maratón bola ideálna príležitosť spoznať toto malebné pohorie. Termín tohto tradičného podujatia bol sice trošku posunutý na 1.10.2011, ale o to krajšie zážitky sme mali z jesennej prírody. Počasie nám vyšlo fantastické, ale to už také býva na akciách, ktorých sa zúčastňujem ja osobne.
Plánovaný zraz z východzieho bodu v Častej bol na ôsmu hodinu ráno. Tam sa stretli Filip, Mojo a Lucka, odkiaľ následne vyrazili na Červený Kameň. Tam sme sa pripojili spolu s Jarom, Zuzkou a samozrejme naším maskotom Alanom. Prvé kilometre viedli po asfaltke cez Papierničku, kde sme konečne vstúpili do lesa a čakalo nás zhruba 37 kilometrov poctivého, ale nie príliš náročného šlapania. Trasa nás postupne viedla cez Zajačí jarok, Komárku, Zochovu chatu a Čermák, kde sme si asi po 2 a pol hodinách spravil prvú prestávku. Na Čermáku nás všetkých zaujali stanujúce rodinky s deťmi. Po chvíli sme sa zdvihli a opäť sme sa dali na cestu. Onedlho nás čakalo najnáročnejšie stúpanie na Skalnatú, odkiaľ boli nádherné výhľady do okolia. Trasa nás postupne cez sedlo Javorina doviedla na Pezinskú Babu, kde sme sa už tešili na vytúžené orosené potešenie spojené s jelením gulášom. Po uspokojení našich chutí sa tu naša maratónska partia začala rozpadať. Náš hlavný ťahúň Jaro mal už toho plné zuby a rozhodol sa nepokračovať v maratóne a začal si vybavovať odvoz, čo sa mu nakoniec aj podarilo.
My sme sa po necelej hodinke strávenej v príjemnom reštauračnom zariadení vydali opäť na cestu. Nasadili sme celkom rýchle tempo, ktoré bolo až také rýchle, že sme zrazu prestali registrovať červenú značku, a ocitli sme sa len na lesnej ceste, ktorou sa zváža drevo. Ešteže Filip s Mojom absolvovali túto trasu viac krát, a tak asi po 15-minútovom zdržaní a hľadaní značky, nás opäť doviedli na správnu trasu, ktorá pokračovala cez Tri kamenné kopce, Kozí chrbát a až na Salaš. Počasie bolo skutočne nádherné, a aj preto turisti a najmä cyklisti využívali túto trasu v hojnom počte. Najväčšiu radosť z cyklistov mal Alan a nebyť ráznej Zuzky, tak neviem, ako by dopadli poniektorí cyklisti. A len by som chcel podotknúť, že by bolo vhodné, keby cyklisti používali nejaké výstražné zvukové zariadenie, najmä na spoločných cyklo-turistických chodníkoch. Lebo niekedy sme sa im museli uskakovať z cesty na poslednú chvíľu. Na Salaši sa naša skupinka po krátkej prestávke definitívne rozpadla. Mojo, Filip a Lucka pokračovali ďalej na Biely kríž, kde následne zbehli do Rače. A ja so Zuzkou a Alanom sme zbehli cez Neštich do Svätého Jura, kde nás čakal Jaro. Po krátkej návšteve sme sa ešte večer vydali na cestu do Trenčína, kde sa náš maratón okolo desiatej aj skončil.
Chcel by som sa poďakovať všetkým zúčastneným za super akciu, výbornú náladu a teším sa aj na ďalší 5. ročník Malokarpatského maratónu.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

HORÁM ZDAR!

Trackback URI | Kanál RSS