Ľadové kráľovstvo na Vtáčniku alebo stretnutie po dlhýchh rokoch. Aj takto príhodne by sa dalo pomenovať expresné podujatie z piatka na sobotu roku Pána 2018, presnejšie 16.-17. februára. Ja, Ľuboš a Filip sme sa doterigali v piatok temer v rovnaký čas. Mojmír, Ľuboš B. a ich kamarát Stano prifrčali približne o dve hodiny neskôr z Malej Fatry, kde zanechali ich žlté stopy v okolí chaty pod Suchým i na vrchole so špecifickým názvom Suchý.

Ľuboša s Filipom som nevidel viac ako 2,5 roka. Čo sa týka Mojmíra a Ľuboša B., tu môžeme obdobie temna natiahnuť na cca 8 rokov. Mea culpa, mea maxima culpa a nijako inak.

Prechodným základným táborom sa nám na tie vzácne chvíle stala chata pod Končitou v pohorí Vtáčnik. Relevantné informácie o predmetnej chate nie je určite problém nájsť v propagačných materiáloch regionálnych agentúr cestovného ruchu, akými sú mapy, sprievodcovia, brožúry… Ak sa vám to nepodarí týmto spôsobom, tak skúste ešte internet. Z našej strany vyslovujeme slová uznania ohľadne:

1. stravy – žiadny gigantický tanier, v strede ktorého je jeden zemiak, trčiac z neho kúsok zvädnutej mäty, dva mikro kúsky mäsa a zvyšok pustota. Jednoducho poriadne porcie, skvelá chuť i vzhľad podávaného pokrmu.

2. ubytovania – WC, sprcha, komfort a čistota.

3. cenovej hladiny – no nekúp to!

Piatkový večer sa niesol v znamení vrúcneho zvítania sa. Následne sme trošku popili, pokecali a obzvlášť zaspomínali na staré časy. Súčasne bolo unisono odhlasované, že po raňajkách v sobotu splníme vytýčený cieľ: Vpred na Vtáčnik!

Sobotné ráno nás pôvabne víta modrastou oblohou, pomedzi stromy na nás dobiedzajú slnečné lúče. Somárov sme nakŕmili a tak nám nič nebráni prijaté kalórie postupne spaľovať. Ľuboš B. a Stano museli skoro ráno odcestovať kvôli pracovným povinnostiam, preto vyrážame len vo štvorčlennej skupine. Náučným chodníkom od TIM Končitá, rázcestie cez TIM Siahy a odtiaľ sledujúc modrú značku. Vidina ďalekosiahlych výhľadov z vrchu na slnkom zaliatu krajinu je veľmi mocná, preto s Mojmírom zvyšujeme údernícke tempo stúpania. Asi tak po dvoch tretinách stúpania nasadzujeme s Mojmírom mačky. Viem, sú určené najmä na ľadovcový podklad, ale nám boli v prešliapanej stope veľmi užitočné. Pohyb vpred sa tým pádom stal omnoho stabilnejší, rýchlejší s využitím len spodnej hnacej nápravy. Necelé tri hodiny sú za nami a stojíme na vrchole 1346 metrov vysokého Vtáčnika. Ďalekosiahle výhľady sme stihli len tak tak, ako sa hovorí o prsia vietnamskej tínedžerky. Okolo nás sa skutočne rozprestiera ľadové kráľovstvo. Stromy prikryté snehovou perinou, mráz, v dokonalej harmónii s chladným vetrom. Ak by sa nám spoza nejakého stromu prihovoril snehuliak Olaf, nebol by som vôbec prekvapený. Na vrchole štandardne porobíme foto, pohľadmi spočinieme na horstvách našej krajiny snažiac sa rozpoznať čo je čo. Medzičasom sa obloha zatiahla a pred nami už je len zostup.

Svižne zbehneme dolu, na chate dáme záverečný guláš a kapustnicu na cestu domov. Čas rozlúčky a stisku rúk nemilosrdne nastal. Do budúcna pevne verím, že „obdobie temna“ už nebude také dlhočizné. Páni vďaka.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

Trackback URI | Kanál RSS