– Štvrtok, 07.05.2009 –

Individuálny príchod na Malinô Brdo a ubytovanie na chate Daria. Tu som chýbala a čo som kúpila, nepredám. 🙂

– Piatok, 08.05.2009 –

Aké dva tulene si to tam vylihujú v tráve?! Podídem bližšie… Figu tulene, to Lubošš s Miňom ležiac na lúčke čakajú na môj príchod a popri tom absorbujú solárnu energiu. Je krásny deň, ako stvorený na tradičné jarné stretnutie hikersákov v – ako sme si ho nazvali Poslednom horskom raji – vo Veľkej Fatre. Nuž, nech sa páči, poďte s nami na potulky holinami. Trasa na dnešný deň : Malinô Brdo – Smrekovica. Dva tulene Kým som sa ja vymotala z Ružomberka cez Kalváriu smerom na Malinô Brdo, zvyšok partie sa vybral ako predvoj, vraj ich dobehneme. No nám sa ani omylom nechce uháňať ako na dostihoch. Preto pekne pomaly, vychutnávajúc si slnečný deň, pučiaci les, kvitnúce kvety, vône jari, kráčame v družnom rozhovore až do sedla pod Vtáčnikom. Nový zelený trávnatý koberec priam piští po tom, aby sme si naň položili svoje zadky. Neodmietame. Robíme pauzu a ukladáme sa. Ako sa tak rozhliadame po okolí, zrazu len Miňo vraví… „mne sa zdá, že hento je Majky s niekým…“ Je to veľmi nepravdepodobné vzhľadom na čas, no ako sa napokon ukázalo, predsa len to bol Majky, spolu s Mariánom – zablúdili 🙂 Ďalej už teda pokračujeme piati. Zhruba po kilometri stretávame – a to som naozaj nečakala – kamošku Ingu! Aj s priateľom. Inga sa pred týždňom vrátila z treku v Himalájach, tak zážitkov má za vrece. Ubehne skoro hodina ani nevieme ako, lúčime sa a pokračujeme každý svojou cestou. My pokračujeme smerom na Šiprúň 1461 m a Nižné Šiprúnske sedlo. Tu sme sa mali stretnúť so skupinkou, čo vyrážala skôr. No nakoľko sme sa zdržali viac, ako sme predpokladali, nachádzame tu len partiu českých turistov. Míňajúc Šiprúň sa kocháme nádherným výhľadom na Chočské vrchy s jeho majestátnym nosatým Chočom, malofatranské Rozsutce a Stoh. Nasledujúci úsek cesty vedie lesom. Je tu ešte pomerne veľa snehu. Brodíme, kĺžeme, čvachtáme no na konci je naše úsilie korunované. Nachádzame sa na Jánošíkovej kolkárni. Náš národný hrdina sem zrejme chodil relaxovať /hral s pandúrmi kolky – zrážal ich tu skalami/. V dnešnej dobe by tu možno postavil golfové ihrisko a na zelenom greene loptičky odpaľoval valaškou 🙂

Pred nami sa otvorila nádherná panoráma. Celý nízkotatranský hrebeň máme ako na dlani. V žľaboch a na hrebeni je ešte pomerne belavo a na oblohe nad ním sa schúlili do klbka tie najfotogenickejšie oblaky. Tráva si ešte nestihla narovnať steblá utlačené snehom, zato šafran smelo vytŕča svoje fialové hlávky a spolu s nami oslavuje jarný deň. Neponáhľame sa. Posedíme na krídlach fantázie. Posledný úsek cesty na Smrekovicu zbehneme rýchlo. Tu sa už konečne stretávame všetci. Rada vidím známe tváre, ale i spoznávam tri nové – Zuzku, Jarka a Ľubomíra. Nasleduje zaslúžené pivko, sprcha, večera, rozhovory… čas s kamarátmi letí veľmi rýchlo. Noc sa už preháňa na Veľkom voze a my sa poberáme do hajan.

– Sobota, 09.05.2009 –

Čo to, čo to? Vari len nejde dnes pršať? Ale hoci sa deň začína troška rozpačito, dúfame, že si iba ranným mrholením umýva oči, aby sa na nás mohol ďalej pekne usmievať. Dnes nás čaká hôľny hrebeň Veľkej Fatry, v poradí : Smrekovica – Rakytov – Ploská – Ostredok – Krížna – Turecká.

Po raňajkách teda zbalíme, rozlúčime sa s tými, ktorí nemôžu pokračovať s nami a v osmičkovom zložení Lubošš, Majky, Katka, Zuzka, Marián, Luboš, Jarko a ja vykročíme pravou nohou dobrodružstvu v ústrety. Je vlhko, ešte trocha mrholí, no vietor zdá sa začína rozfukovať oblačné nebo. Zelená značka nás vedie cez prírodnú rezerváciu Skalná Alpa, ktorá je charakteristická výskytom viacerých druhov chránenej skalnej vegetácie postupne až na Rakytov 1567 m – najvyšší vrchol Liptovskej časti hlavného hrebeňa Veľkej Fatry. Nebo nad nami sa postupne vyjasňuje a vrchol Rakytova nám ponúka krásny výhľad. Okolité vrchy sa ako cudná deva postupne, pomaly odkrývajú z oblačného šatu. Žiaľ, poniektorým sa ozývajú boľavé kĺby a tak Katka, Lubošš a Jarko volia zostup. Zaželáme si šťastnú cestu a v konečnom zložení : Ja, Zuzka, Majky, Marián a Ľubomír pokračujeme. Schádzame do Južného Rakytovského sedla a po zelenej značke sa dostávame až do sedla Ploskej. Najskôr lesným chodníkom a už keď prechádzame popri Čiernom kameni 1479,4 m nám opäť cestu krášlia kvitnúce šafrany, trávnaté hole a slnko nad hlavami. Čierny kameň nie je turisticky prístupný z dôvodu ochrany vzácneho lesného porastu pralesovitého charakteru. Od čoho by bolo sedlo sedlom, keby sa v ňom neposedelo? Inak sa ani nedá. Odľahčíme batohy, doplníme energiu, fotíme, voniame, žijeme… Schádzame z Ploskej Z Ploskej 1532 m posielame vzdušný pozdrav a spomienku kamarátovi – chatárovi Stankovi Arendášovi na Chatu pod Borišovom. Osobné stretnutie bude niekedy v blízkej budúcnosti. Nateraz pokračujeme už po červenej značke cez Kýšky, Suchý vrch 1549,6 m až na Ostredok 1592 m. Kde – tu na úbočiach strmých zrázov sú ešte roztrúsené posledné zvyšky snehovej pokrývky, zaujímavo doplňujúce kolorit krajiny ktorou prechádzame. Skalné útvary na Suchom vrchu zas neobídeme s Mariánom bez toho, aby sme si nespravili pár uletených fotiek. Objavujeme aj krásnu a vzácnu skalnú vegetáciu, ktorej výskytom je Suchý vrch známy. Takto postupne prichádzame na Ostredok – najvyšší vrch Veľkej Fatry /podľa najnovších meraní údajne už tomu nie tak… no na mape to zatiaľ nik neprečíslil, tak nebudem fušovať do remesla meračom a kartografom/. Široko – ďaleko lúčiny, mierne zvlnený kopcovitý terén a uprostred chodník medzi Ostredkom a Krížnou – Veľkofatranská magistrála. Naozaj príznačný názov. Ani v Perzii by neutkali mäkší a malebnejší koberec. Konečne prichádzame na Krížnu 1574,3 m. Konečne? Dôvod je prozaický – s pocitom úľavy môžeme so Zuzkou ukryť zadky v blízkej kosodrevine 🙂 Z vrcholu Krížnej je rovnako krásny kruhový výhľad. Dnes naposledy z výšky vzhliadame na krajinu, dopíjame posledné zvyšky vody a opúšťame hrebeň.

Ani z ďaleka netušíme, čo nás vlastne čaká. Zostupujeme značkovaným chodníkom do dedinky Turecká. Po ľavej strane máme známu Majerovu skalu 1283 m a prichádzame k lyžiarskym vlekom. Tu začína úsek nekonečného, celkom slušného klesania, ako sa na konci dozvieme, dlhého 3 km. Asi budem večer mazať kolená. Turecká je pomerne známe lyžiarske stredisko. V zime sa tu usporadúvajú aj preteky na krňačkách a tiež súťaž vo varení bryndzových halušiek. Som tu prvý krát a som milo prekvapená. Už viem, kam pôjdem v zime. Malé jazierko na začiatku vlekov v zime slúži ako zásobáreň vody na výrobu snehu. Mám sto chutí sa doň šľahnúť a zvýšiť tak jeho koncentráciu soli. Ale radšej nie, aby ryby nepokapali. Ako zisťujeme, v tejto milej dedinke aj vtáctvo žije v modernom duchu doby. Originálne krmítko s nápisom fast food ma naozaj rozosmialo. A to už sme pri krčme U Maka pod Krížnou… No nedajte si pivo, keď máte v hube sucho a jazyk prilepený o podnebie! Poďakujeme si navzájom za krásny deň a s pocitom spokojnosti vychutnávame čerstvo načapovanú chmeľovú polievku. Naši nás už netrpezlivo očakávajú v penzióne, kde máme rezervované ubytovanie. Majitelia sú veľmi milí a my rozprúdime zábavu do skorých ranných hodín.

– Nedeľa, 10.05.2009 –

Prebúdzame sa do slnkom zaliateho nedeľného rána. Dnes už ale žiadny kopček, žiadna vyhliadka. Iba ak z okna auta. Chcem aspoň kabriolet :-). Ide sa domov, no lúčime sa s vierou a útechou že sa doma – v horách onedlho znova stretneme.

PS : Oni sa tam predsa len kúpali! 🙂

Venované horám a ľuďom v nich.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

‚

HORÁM ZDAR!