Píše sa november 2008. V poštovej schránke nachádzam hrubšiu obálku s logom cestovnej kancelárie SANCHO TOUR. Super! Tradične ju roztrhám, lebo obálku normálne otvoriť neviem. Prvá strana, druhá strana, tretia strana. Oči mi zostávajú stáť pri podujatí s názvom Grossglockner – extrém. V rýchlosti prebehnem text podujatia „náročné, ešte zimné podmienky, adekvátna kondičná a materiálová pripravenosť, dostatočné ovládanie zimného výstroja…„ a ďalej ani nelistujem, ihneď zapínam PC, pripájam sa na vysokorýchlostný, neobmedzený a najsamvýhodnejší internet. Požadovaná stránka je okamžite v prehliadači /internet explorer to určite nie je :-)/ a behom pár sekúnd si rezervujem miesto. Pri pomyslení, že sa opäť vrátim do národného parku Vysoké Taury, môjho najobľúbenejšieho miesta mimo územia Slovenska, mi jemne naskočí husia koža.

Národný park Vysoké Taury so svojou dominantou, 3798 m vysokým Grossglocknerom, chráni nádhernú alpskú krajinu so strmými skalami, rozsiahlymi ľadovcovými plochami, ľúbeznými pastvinami a hučiacimi vodopádmi. Ojedinelý biotop, v ktorom sa harmonicky doplňuje divoká pôvodná príroda a kultúrna krajina, po stáročia ovplyvňovaná horským poľnohospodárstvom. Pre nepozorných čitateľov: ospevujem Vysoké Taury, nie developermi zničené Vysoké Tatry…

Štvrtok, 21. mája 2009. Bratislava, Trnavské mýto. Rozpálené hlavné mesto, uponáhľaní ľudia, kvantá trúbiacich áut a strašné dusno. Jediné na čo myslím, je odtiaľto čo najskôr vypadnúť do ticha hôr, konkrétne do fascinujúceho horského sveta Vysokých Taurov. Po chvíli prichádza Marcel. Pred odchodom capneme po dve pivká. Keďže na druhý deň oslavujem 10. výročie dvadsiatych narodenín, okrem kredencu na chrbte prinášam ešte kartón piva. Pre zdravie, či na zdravie, to je asi jedno. Vedúci, Ivan a Tomáš, sa už snažia do jedného osobáku a jedného tranzitu úpenlivo natlačiť naše batôžky veľkorozmerové. Darí sa im to veľmi úspešne a ešte aj pivo sa zmestilo. Môžeme tak nabrať správny smer /neasociovať s politickou stranou/ po trase Viedeň – St. Pölten – Linz – Salzburg /privítal nás búrkou/ – Bischofshofen – Mittersill – Kals am Grossglockner – parkovisko pri Lucknerhaus-e /1918 m/. Sem prichádzame pár minút po polnoci. Vytiahneme karimatky a spacáky, obloha posiata hviezdami nám dáva dobrú noc.

Piatok, 22. mája 2009. Nekompromisný budík nás vyháňa z teplúčka spacákov. Balenie nám rozprúdi ešte ospalé telesné schránky, výdatné raňajky v tráve a pohľad na zasnežený majestátny najvyšší vrchol Rakúska nám dodajú potrebnú energiu na dnešný deň. Budeme ju potrebovať, lebo cieľom dnešnej časti nášho programu je výstup s plnou poľnou na chatu Erzherzog Johann Hütte /3451 m/. Samotný výstup údolím Ködnitztal zahajujeme po pol ôsmej. Prvú krátku prestávku si doprajeme pri Lucknerhütte /2241 m/. Tu sa namažeme /krémom na opaľovanie, samozrejme/, pretože slniečko sa rozhodlo nás jemne poláskať svojimi lúčmi. Po krátkom čase ho to však prestáva baviť a tak pred nami zaťahuje oponu v podobe sivých mrakov. Do nadmorskej výšky približne 3000 m, k ľadovcu Ködnitz Kees, ktorý je takmer bez trhlín a vedie ním trasa Alter Kalser Weg /číslo cesty 712/ začínajúca nad chatou Stüdl Hütte /2802 m/ – minieme ju, dorazíme v sprievodu slabého dažďa. Ľadovcom postupujeme v dvoch lanových družstvách. Krátko po tretej hodine popoludní nás víta teplo zimnej izby. Čo s načatým popoludním a večerom? Určite nechcem ísť skoro spať, aby som sa okolo polnoci nezobudil a do rána mohol akurát tak štrikovať. Čas si vypĺňam prípravou výstroja na ďalší deň, varením čaju a likvidovaním zásob proviantu. Aj počasie sa začína umúdrovať. Západ slnka na centrálnymi Alpami. Skalnaté štíty pokryté snehom, ľadovcovými jazykmi prerazené údolia, mäkké svahy a terasy. Na tento zázrak prírody spomedzi mrakov dopadajú lúče slnka. Táto panoráma východnej časti centrálnych Álp je jednoducho úžasná. Cítim, ako sa mi telo doslova dobíja pozitívnou energiou. Nádherné scenérie si súčasne vrývam do pamäti i karty zrkadlovky. Večer si ešte vychutnám s pivkom ruke západ slnka. Spokojný môžem ísť spať.

Sobota, 23. mája 2009. Budíček máme o 04:50. Začína svitať. Na oblohe ani mráčika. To ticho sa dá počúvať. Zasnežené vrcholy sa zahaľujú do oranžového závoja. Prekrásne! Tomášov povel: „O šiestej vyrážame!“, nás vracia späť do reality. V plnej zbroji začíname stúpať v ústrety „Veľkému Zvonárovi“. Vystupujeme tzv. normálkou. Najprv od chaty po ľadovci až ku kuloáru v JV stene. Po jeho prekonaní nás čaká Kleinglockner. Výstup naň je vedený v snehu. Podľa potreby sa istíme o vytŕčajúce kovové tyče. Takisto v pohode zvládame štrbinu medzi Glocknermi, je zaistená oceľovým lanom. K vrcholu je to na skok. Lezenie obtiažnosti II v mixovom teréne nám tiež nespôsobuje vážnejšie problémy. Sme hore! Na streche Rakúska! Na vrchole strávime len pár minút, podania rúk, vrcholové fotky a ihneď sa vydáme späť, lebo sa už začínajú objavovať prvé skupinky a výstupová trasa začína pripomínať cesty počas dopravnej špičky našich veľkomiest. Pri zostupe v štrbine medzi Glocknermi máme menšie problémy s obchádzaním výprav smerujúcich k vrcholu. Hravo to však vyriešime a tak už nám nič nebráni rýchlo zostúpiť späť ku chate. Zostup od chaty E. J. Hütte na parkovisko pri Lucknerhaus-e si predĺžime o návštevu chaty Stüdl hütte. Teplá polievočka a neodmysliteľné pivko nám pridajú trošku na váhe, súčasne však „chudneme“ pri platení. Pivko 3,60 €, polievočka 6 €. Mahlzeit! Keďže už nemáme nič v pláne, rozhodneme sa po zostupe k autám pre návrat domov. Na Slovensko prichádzame pred polnocou.

Tradične na záver si dovolím vyjadriť poďakovanie Ivanovi a Tomášovi za vynikajúce sprievodcovské služby a ostatným zúčastneným podujatia Grossglockner extrém za pohodový priebeh.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

HORÁM ZDAR!