Posledné dva októbrové týždne roku 2012 som mal možnosť stráviť vo Vysokých Tatrách. Hoci som išiel sám, veril som, že stretnem partiu podobne mne zmýšľajúcich ľudí a tatranské chodníky a štíty nebudem brázdiť sám. A takisto pivo či horec, alebo aj aj, po túre chutí lepšie v kruhu známych ako samotnému. Tak bolo i učinené. Predpoveď počasia sa javila veľmi optimisticky, pravé babie leto. Neostávalo teda nič iné, len vyraziť v ústrety najmenším veľhorám sveta.

Základným táborom sa po dobu dvoch týždňov stal Hotel a klimatické kúpele Tatranské Zruby, ležiace v nadmorskej výške 1000 m n. m. na území TANAP-u na západnom svahu Slavkovského štítu medzi Novým Smokovcom a Tatranskou Poliankou. Toľko z geografie. Starostlivosť o moju telesnú schránku formou rehabilitačných a vodoliečebných procedúr (sauna, spa a kanadská vaňa, masáže…) blahodarne pôsobila na prinavrátenie fyzickej i psychickej rovnováhy po návratoch z našich veľhôr.

Keďže sa ešte nepovažujem za „promovaného Tatranca“ v oblasti vedomostí o tatranských štítoch, vežiach, sedlách, žľaboch, chatách a takisto v oblasti prejdenia jednotlivých turistických trás či výstupov na ne/značkované vrcholy, verím však, že po absolvovaní jednotlivých vysokohorských túr počas môjho pobytu a doteraz „zmáknutých“ som dozrel aspoň na výučný list. Na nasledujúcich riadkov Vám tri najzaujímavejšie veľmi rád priblížim a súčasne i odporúčam. Charakterom kondičnej náročnosti patria k tým viac náročným, ale určite stojí za to ich absolvovať.

Trasa č. 1
Ždiar, Strednica – Monkova dolina – Široké sedlo – Ždiarska vidla – Široké sedlo – Kopské sedlo – Chata Plesnivec – Tatranská kotlina

Po vystúpení z auta prejdeme popri vlekoch k ústiu Monkovej doliny. Na strome je výstražná tabuľa, že vstupujeme do oblasti s výskytom medveďa hnedého. Už si presne nepamätám, kto poznamenal, že pri stretnutí s medveďom treba na neho začať hádzať hovná. Na otázku, kde ich vziať, je odpoveď „žiaden strach, bude ich dosť“. Pevne veríme, že túra nebude vyšperkovaná žiadnymi hádzacími úkonmi. Pomaly začíname stúpať lesným porastom, ktorý tam ešte zostal, hore dolinou do Širokého sedla. Míňame jednotlivé náučno-informačné tabule, zľava i sprava sa odhaľujú skalné útvary, fotíme (ja nie, foťák si vylihuje na zadných sedadlách auta), občas preventívne fúkneme do píšťaliek a obloha nad nami sa postupne začína obliekať do sýtomodrých šiat. K tým šatám si nevzala žiadne biele ani sivé doplnky, len jednu zlatožltú brošňu. A tak to ostalo i po ďalšie dni. V Širokom sedle po cca dvoch hodinách šliapania máme oddych na dodržanie pitného režimu a doplnenie živín. Odtiaľto vyrazíme na Ždiarsku vidlu za nádhernými výhľadmi.

Tu sa na chvíľu pristavím. V súvislosti s podmienkami pohybu návštevníkov národného parku mimo turistických a náučných chodníkov je možné sa v sprievode oprávnenej osoby pohybovať mimo turistických a náučných chodníkov na celom území národného parku okrem lokalít : …, Belianske Tatry, … Priznávam, našim výstupom na Ždiarsku vidlu porušujeme Návštevný poriadok Tatranského národného parku niekoľkokrát. Na druhej strane si však myslím, že takéto obmedzenia a zákazy k ochrane a najmä k poznávaniu ako vlastne chrániť bohatstvo TANAP-u určite neprispievajú. Stačí nahliadnuť do Álp, kde nie je problém s výstupom na všetky vrcholy i bez oprávnenej osoby celoročne. Trochu zdravého rozumu pri korekcii návštevného poriadku, vlastnej sebareflexie kam ne/ísť a všetko ide ruka v ruke (keď sa chce a nevíťazia záujmy finančných skupín) so zachovaním ochrany prírody i rozvoja turizmu. Ochrana prírody nech vychádza z nás, milovníkov hôr. Jedenkrát sa zachováme k prírode čestne a príroda nám to dvakrát vráti.

Výhľady z vrcholu Vidly sú nádherné, umocnené jasnou oblohou. Po zostupe späť do Širokého sedla pod nami cca 300 metrov zbadáme asi 40-členné stádo pokojne sa pasúcich kamzíkov. Dnešnú túru dokončujeme zostupom cez Kopské sedlo, popri Veľkom Bielom plese, Chate Plesnivec do Tatranskej Kotliny, likvidujúc zásoby výbornej Jarovej bošáckej slivovice. Ja opäť nie, lebo trpím údelom šoféra. Chalani sú však fér a za gambáčik mi nechali.

Trasa č. 2
Tatranské Zruby – Velická poľana – Sliezsky dom – Poľský hrebeň – Lysá Poľana

Túto diaľkovú túru som mal v pláne už dlhší čas. Je pravda, že pôvodný plán ju bol uskutočniť z opačnej strany. Som rád, že presvedčím Jara, aby išiel so mnou. Po výdatných raňajkách v sobotu 20.10.2012 začíname ukrajovať prvé metre. Lepšie počasie sme si ani nemohli priať. Ideálna trenková teplota, jasná modrá obloha, slnko sa opiera do našich chrbtov, Popradská kotlina sa kúpe v hmle. Po chvíli idú prvé vrchné vrstvy odevu do batohu. A tam i ostávajú po zbytok túry. Prvú dlhšiu prestávku si doprajeme na Sliezskom dome. Okolie je doslova posiate turistami. Po malom občerstvení odtiaľ v zástupe turistov vyrážame na Poľský hrebeň. Za približne jeden a pol hodinku sme tam. Vyzerá to tu ako na vianočných trhoch menšieho okresného mesta. Ľudia pobehujú sem a tam, občas niečo zjedia, vypijú, urobia pár fotografií pre rodinu a rozhodujú sa, kam ďalej. Najmä jazykom poľským národ hovoriaci.

Keďže my máme jasnú predstavu o cieli našej túry v zmysle „Kupředu, zpátky ni krok“, nevajatáme ani chvíľu a pustíme sa po modrej dolu Litvorovou dolinou popri Zamrznutom a Litvorovom plese. Som tu prvý krát. Ticho, ktoré tu panuje, sa dá počúvať. Obdivné pohľady na všetky strany sprevádzam cvakaním fotoaparátu. Chvíľku pokráčam a znovu sa zahľadím. Zurčiaci potok, slnkom zaliate majestátne skaly, nádherná zelená farba kosodreviny, pasúce sa kamzíky. Jednoducho fantázia…

Litvorová dolina končí, začína Bielovodská. Vstupujeme do lesa. Je tu príjemne. Zelená farba rozmanitého porastu tu vyznieva akosi „zelenšie“. Pocit sviežosti dodáva potok Biela voda, napájaný zo Zeleného Kačacieho plesa a Zmrzlého plesa. Aj povrch, po ktorom kráčame sa zmenil. Kamene a skaly nahradil mäkký lesný koberec. Úľava pre naše nohy. Ďalší pocit úľavy našim nohám doprajeme v závere túry. Sila potoka Biela voda zmohutnela, my sadáme na kamene, vyzúvame topánky a na naše unavené nôžky okamžite aplikuje svoje liečebné účinky trblietavá Biela voda. Akoby na tisíc ihličiek bodalo do našich nôh… Vyjdem z vody, obujem sa a normálne mám chuť ísť späť na Poľský hrebeň. Ale nejdem. Dnešnú nádhernú túru pri západe slnka zakončíme v Lysej Poľane dvoma fľaškovými. Dáme sa do debaty s chlapmi, ktorí mali v úmysle výstup na Rysy z Poľskej strany. Viac mi netreba…

Trasa č. 3
Lysá Poľana –  Wodogrzmoty Mickiewicza – Schronisko przy Morskim Oku  – Czarny Staw pod Rysami – Rysy – Chata pod Rysmi –  Popradské pleso, zast.

Pondelok ráno, päť hodín. Nemilosrdný zvuk budíka mi doslova trhá sladký spánok. V rýchlosti absolvujem moju štandardnú rannú procedúru VUO a následne svižný peší presun zo Zrubov do Starého Smokovca. O šiestej prichádza autobus smer Lysá Poľana. Sadnem dozadu a pokukávam po ľuďoch s vlastnosťami turistu, či niektorý z nich by nemohol ísť až na Lysú Poľanu a odtiaľ na Rysy. Moja posledná nádej zhasne v Tatranskej Javorine, kde všetci vystúpia. Nič to, pôjdem teda sám. Ešte chvíľku posedím v autobuse a je tu konečná. Lysá Poľana, hraničný prechod do Poľskej republiky. Je sedem hodín, prechádzam granicou panstwa polskiego. Vstupom do Tatrzańskieho parku narodoweho som ľahší o 1,5 eura slovenského. Pomaly kráčam asfaltovou cestou, keď tu zrazu z ničoho nič pocítim, že z mojej štandardnej rannej procedúry úkon skrývajúci sa pod písmenom V nebol zrejme dotiahnutý úplne do konca. Čo tým mám na mysli? Nasledujúce riadky vám to popíšu.

„Dolinou Bialki kráčam si sám, v myšlienkach výstup na Rysy mám,
náhle však rezkosť kroku nevládzem hnať, nie je čo tajiť, treba mi srať.
TOI story príbeh napísať túžim, kde v prdeli sú však tie zelené búdy?
Vôkol mňa nik, len samota lesa, čupnem si do trávy, už to tam plesá…
V okamih kroku sviežosť naberám, v myšlienkach Rysy opäť mám…“

Asfaltová cesta a červená značka ma privedú po cca dvoch hodinách k Morskiemu oku. Rozcestník informuje, že na Rysy je to presne štyri hodiny a pätnásť minút. Nie je čo otáľať, ja som si to vymyslel. Vpred po červenej! Absencia slnka, neskorý október, chladné noci a blízkosť vodnej plochy majú za následok, že cesta z kameňov popri Morskim oku sa zmenila na súvislý zľadovatený koberec. Kráčam veľmi opatrne. Asi nie až tak veľmi, keď náhle pocítim príťažlivosť zemskú na vlastnej koži. Nič sa však nestalo, treba ísť ďalej. Po chvíli mám cestu okolo oka za sebou a môžem začať stúpať k Czarnemu Stawu pod Rysami. Tu sa ku mne pripája Janči. Fajn, aspoň nejdem sám. O chvíľu spoločne vystúpime k Czarnemu Stawu. Doprajeme si krátku prestávku na občerstvenie a zhliadneme k nášmu cieľu. Cesta ta vedie okolo Czarneho Stawu a potom len hore a hore. Slnko sa zatiaľ neukázalo. Nie, že by nevyšlo, ono vyjde vždy. Aj obloha je vôkol nás dokonale na modro sfarbená. Tento krát mu však k osvieteniu našej cesty bránia Tatranské končiare. Veď prechádzame zo severnej strany Tatier na južnú. Stúpame. Vyššie a vyššie. Záverečných cca 250 výškových metrov trasy je zaistených reťazami. Našťastie tu nie je veľa ľudí. Výstup i zostup je tak veľmi plynulý, bez zbytočných zdržiavaní a panických pohľadov vystrašených TT. Turistov teniskových. Ten záverečný zaistený úsek sa mi vcelku páčil. Rysy mám na dosah ruky. A slnko v podstate tiež. Vrchol. 2499 metrov. Veľmi hodnotná túra, mám z nej dobrý pocit. Stretávam chalanov, ktorí išli z našej strany. Výborne načasované. Môžem s nimi zbehnúť na Popradské pleso a odtiaľ spoločne autom do Zrubov.

Na vrchole nás však čaká ešte jedno prekvapenie. Len si tak sedíme, debatujeme, konzumujeme, nadšene zlepšujeme naše fotografické zručnosti, slníme sa a zrazu sa na vrchole zjaví on. Nie Len On, ani Lennon. Tomáš Šebrle. Že kto? Český desaťbojár a olympijský víťaz z roku 2004. V duchu hesla „bez fotky s ním nezostúpime“ ho požiadame o zopár vrcholových. Samozrejme fotografií. Roman s tým nemá žiaden problém a tak sa naše fotoalbumy rozrástli o ďalšie hodnotné spomienky.

To je tak asi všetko. Do Zrubov príde ešte kolega Igor a tak sním ešte šupnem výstup na Poľský hrebeň a späť. Počasie sa definitívne pokazí a v piatok 26.10.2012 sa Vysoké Tatry s nami lúčia drobnými slzami. Záverom si dovolím zhodnotiť, že dvojtýždňový pobyt skutočne stál za to. Tatry som si užil, zregeneroval telo i myseľ. Chalanom takisto ďakujem, že tatranské chodníky a štíty som nemusel brázdiť sám.

Tatranské babie leto 2012 v číslach :
Stúpanie celkom : 5627 m
Klesanie celkom : 5492 m
Prejdená vzdialenosť: 84,875 km
Celkový čas : 32,3 hod.
Najvyšší bod : Rysy – 2499 m

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

Kanál RSS